Keď Slovensku mali vládnuť Poliaci

Poľský zábor Slovenska krátko po prelome tisícročí je relatívne neznámy úsek našich dejín. Nie je to veľmi prekvapivé, keďže celá udalosť je opradená rúškom tajomna a neistoty. Zároveň k problematike neexistuje veľa písomných zdrojov, nieto ešte z dotknutého obdobia, ktoré by nám povedali viac o udalostiach na Slovensku v prvej tretine 11. storočia.

Všeobecne sa prijíma, že sa poľské obsadenie Slovenska, alebo ak chceme Nitrianska či severného Uhorska, skutočne odohralo. Otázky skôr znejú: kedy sa to stalo, dokedy trvalo a aký to malo vplyv na tunajšie vladárske pomery.

Zmienky o danej udalosti máme v dvoch hlavných dielach. Tými sú Kronika Galla Anonyma zo začiatku 12. storočia a Uhorsko-poľská kronika z prvej polovice 13. storočia, obe z neskoršieho obdobia.

Prvé dielo spomína zábor našej vlasti jednou vetou (respektíve básnickou otázkou), presnejšie v časti, kde vychvaľuje poľského panovníka Boleslava I.: „Nebol to on [Boleslav I. Chrabrý, pozn. red.], kto mnohokrát porazil Uhrov v boji a zmocnil sa celej ich krajiny až po Dunaj?“

Presné hranice i mier

Táto skutočnosť je podporená zmienkou v druhej spomenutej kronike. Tam sa objavuje správa o tom, ako sa poľský panovník Boleslav I. a uhorský kráľ Štefan I. stretli na spoločnej hranici, aby vyjednali mier. To okrem iného predpokladá predošlú vojnu.

„Po zhromaždení všetkého vojska prišiel ku kráľovi neďaleko Ostrihomu a tu, na hranici medzi Poľskom a Uhorskom, si rozložili stany. Hranice Poliakov siahali až po breh Dunaja, k hradu Jáger, potom ďalej k rieke Topľa až k hradu Salis [možno Soľnohrad, dnes Zbojnícky hrad pri dnešnom Prešove, pozn. red.], kde sa končili hranice medzi Uhrami, Rusmi a Poliakmi,“ znie približný preklad.

Staršie uhorské a poľské pramene o poľskom vpáde mlčia, respektíve sa až v neskoršom čase odvolávajú na spomínané zdroje, pokiaľ ide o túto tému.

Poľský historický portál Ciekawostki historyczne spomína ešte zmienku od saského biskupa a kronikára Thietmara z Merseburgu (žil v rokoch 975 až 1018), podľa ktorého mal poľský panovník „pevnosť na hranici medzi Uhorskom a svojou krajinou, ktorej strážcom bol starý Prokuj, strýko uhorského kráľa“.

Rozsah a spôsob vlády je sporný

Nemáme jednoducho veľa údajov, s ktorými môžeme pracovať. Rôzne zdroje predpokladajú, že Poľsko mohlo obsadiť slovenské územie zhruba v prvých rokoch 11. storočia, teda krátko po korunovácii uhorského kráľa Štefana I.

Koniec poľskej nadvlády je rovnako otázny. Tunajšia i poľská histografia hovorí v zásade o rôznorodých intervaloch od rokov 1018 do 1031. Teda aj v najširšom možnom prípade išlo len o tri desaťročia.  

Existujú tiež pochybnosti, či išlo skutočne o poľskú nadvládu, respektíve pripojenie približného územia Slovenska k Poľsku. Najmä v maďarských kruhoch sa predpokladá, že v tomto období mohlo dôjsť k nejakým výpadom z poľskej strany. Ich vplyv však zväčša obmedzujú na západ a sever dnešného Slovenska, prípadne išlo podľa nich len o krátkodobé vojenské výpravy.

Bez vlády nad Dunajom?

Istý pohľad na stav Slovenska/Nitrianska v sledovanom období môže poskytnúť budovanie prvotnej cirkevnej správy na území Uhorska. V období rokov 1000 – 1001 bol korunovaný prvý uhorský kráľ Štefan I., ako aj vytvorená uhorská cirkevná provincia.

S ňou vzniklo arcibiskupstvo v Ostrihome a tri biskupstvá – vo Vespríme, Kaloči a Vacove. V nasledujúcom desaťročí vzniká Sedmohradské biskupstvo so sídlom v Ďulovom Belehrade (Alba Iullia), biskupstvá v Rábe a Päťkostolí, ako aj Jágerské biskupstvo.

Absencia týchto aktivít na území Slovenska, respektíve v hraniciach vymedzených Uhorsko-poľskou kronikou, môže naznačovať, že uhorský kráľ v danom priestore jednoducho nevládol. Dôvody však môžu byť aj iné – napríklad pretrvanie istej formy cirkevnej organizácie z obdobia Veľkej Moravy (Nitrianske biskupstvo) alebo začlenenie nášho územia pod Ostrihomské arcibiskupstvo bez potreby ďalších zmien.

Málo známa, no zaujímavá časť

Aj bez týchto indícií tušíme, že sa na Slovensku naozaj odohrala „poľská epizóda“. Jej detaily, časový záber a sprievodné udalosti sú však predmetom odbornej diskusie i laických dohadov. Nedá sa ale úplne pochybovať o tom, že za poľského kráľa Boleslava I. Chrabrého sa aspoň krátkodobo ustanovili poľské hranice na riekach Dunaj a Tisa.

Presný hraničný opis v Uhorsko-poľskej kronike je tiež zaujímavým dielom do skladačky do dejín ranostredovekého Slovenska, respektíve Nitrianska (ktoré možno v zásade chápať ako zhodný celok). Časť slovenských historikov prijíma spomenutú hranicu ako presné vymedzenie tohto územia, ktoré mohlo vychádzať už zo staršej tradície. V rámci Uhorska zaniklo Nitriansko začiatkom 12. storočia.

Poliaci mohli pri obsadení Nitrianska zároveň staviť na arpádovsku kartu, respektíve vedľajšiu vetvu hlavného rodu v podobe Ladislava Lysého, syna predošlého nitrianskeho kniežaťa Michala. To však naznačuje až Veľkopoľská kronika z prelomu 13. a 14. storočia.

Tá hovorí o tom, ako si Siemovít I., syn Piasta, podrobil či darmi získal okolité kniežatá a ich potomkov. Menuje tu okrem iných aj Ladislava (Wladislaus), ktorý vládne v časti Uhorska ohraničenej riekami Tisa, Dunaj a Morava. Časovo to prirodzene nesedí, keďže autor kroniky zhrnul všetky piastovské výboje do jednej časti pod Siemovíta (zomrel údajne okolo roku 900).

Nech už však boli detaily akékoľvek, poľská vláda nad Slovenskom netrvala dlho a podľa všetkého ani nemala na Slovákov zásadný vplyv. Ostáva teda len ako zaujímavá, aj keď ťažko preskúmateľná súčasť našich dejín.