Palmová nedeľa alias vstup do mesta smrti

Pravidelná víkendová esej Ľubomíra Žáka je venovaná Palmovej nedeli a lekcii zo životných osudov svätice a Židovky Edith Steinovej.

Táto esej chce zvýrazniť uhoľ pohľadu, ktorý ponúka Palmová nedeľa, slávená ako liturgický začiatok Svätého týždňa. Je to totiž kresťanský sviatok pripomínajúci posledný vstup Ježiša Nazaretského do mesta Jeruzalema, kde bol krátko nato zatknutý, vypočúvaný, mučený a za hradbami usmrtený. Čítanie alebo spievanie pašií podčiarkuje, že to, čo sa v Jeruzaleme malo následne odohrať, bolo Ježišom vnútorne prijaté a žité ako vrcholné svedectvo o Bohu Otcovi, teda o tom, že Otcova láska k Synovi je silnejšia ako smrť.

Palmová nedeľa, s jej liturgiou, čítaniami a modlitbami, chce pritom zdôrazniť, že Ježiš vstupujúci do Jeruzalema veril v stálu Otcovu prítomnosť v bolestnej dráme, ktorá ho tam očakávala. Preto krátko pred zajatím povedal: „Hľa, prichádza hodina, ba už prišla, keď sa rozpŕchnete na všetky strany a mňa necháte samého. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou“ (Jn 16, 32). Avšak Palmová nedeľa chce taktiež povedať, že tá istá pravda platila, platí a bude platiť aj pre tých, ktorí sa ako svedkovia Ježišovej dôvery v Boha Otca ocitnú v situácii dobrovoľného vstupu alebo násilnej deportácie do každého iného „mesta smrti“, kdekoľvek a kedykoľvek.

Posledné roky a dni života Edith Steinovej, kresťanky so židovskými koreňmi, jej spôsob, akým sa pripravovala na príchod Gestapa a na deportáciu do Auschwitzu, sú toho jasným a dojímavým dôkazom.

Gestapo si prišlo pre ňu a jej pokrvnú sestru Rózu v nedeľu 2. augusta 1942. Stalo sa tak v holandskom Echte, pred očami mnohých okoloidúcich. Nezabránil tomu ani fakt, že v decembri roku 1938 odišla z Nemecka do Holandska s nádejou, že sa jej podarí skryť pred tými, čo v Ríši horlivo vypaľovali synagógy, organizovali pogromy na Židov a prenasledovali všetkých, čo sa ich zastávali. A nezabránilo tomu ani to, že Edith, rehoľným menom Terézia Benedikta od Kríža, bola od roku 1934 karmelitánskou sestrou, žijúcou v Echte za mrežami prísnej klauzúry. Agresivita gestapákov stojacich pred zamknutým vchodom do klauzúry bola obrovská, najmä po tom, ako ich predstavená kláštora spoza mreží žiadala o to, aby odišli a nechali Edith a Rózu na pokoji. Stačilo málo a gestapácke komando bralo do auta aj ostatné rehoľníčky.

Je pravdou, že potom ako Hitler v roku 1940 obsadil Holandsko, Edith robila kroky k tomu, aby aj so sestrou ušla do Švajčiarska. K tomuto kroku ju povzbudzovali všetci, kláštorné spolusestry, rehoľníci, kňazi a biskupi, ktorí ju dobre poznali, ale aj priatelia a kolegovia zo štúdií a z akademického sveta. Edith sa v ňom pohybovala od roku 1911. Vtedy totiž začala študovať na vroclavskej univerzite germanistiku a históriu, pričom o rok neskôr sa stala v Göttingene žiačkou známeho filozofa Edmunda Husserla, u ktorého istý čas pôsobila ako asistentka. Jej priatelia a známi ju poznali ako obľúbenú učiteľku dievčenského gymnázia v Speyeri, ako študentami vyhľadávanú docentku na Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky v Münsteri a najmä ako autorku vysokohodnotných filozofických diel.

Edith plánovala odchod do neutrálneho Švajčiarska s nádejou, že bude prijatá v niektorom z tamojších kláštorov. Bolo známe, že od prevzatia moci nacistami v Nemecku do jesene 1933 utieklo do Švajčiarska okolo 2 000 nemeckých Židov a intelektuálov. Koncom roka 1938 ich bolo už 10 000. Žiaľ, práve v roku 1942 sa švajčiarska vláda snažila zabrániť ďalším vstupom, a tak sprísnila požiadavky na vízum a skomplikovala administratívne kroky k jeho obdržaniu. Takže aj keď v júni 1942 rehoľníčky v švajčiarskom Le Paquier schválili žiadosť o prijatie Edithy do svojho kláštora a aj keď sa podarilo zaistiť taktiež bývanie pre Rózu, byrokratická pomalosť švajčiarsky úradov im zabránila odísť. Gestapo bolo rýchlejšie. Šlo o akt pomsty nacistov na katolíkoch židovského pôvodu za pastiersky list holandských biskupov, čítaný v kostoloch ako protest proti zverstvám páchaným na židovskom obyvateľstve.

Popri nádeji na odchod, živenej jej priateľmi a spolusestrami, Edith v sebe zároveň uchovávala pocit, že sa k nej nezadržateľne približuje iný údel. Presne ten, ktorý ideológovia Tretej ríše rezervovali pre židovských obyvateľov Nemecka a ním okupovaných krajín Európy. Hoc pokrstená a rehoľníčka, Edith vedela, že pôvodom zostáva dcérou židovského národa. A bola na to mimoriadne hrdá, ako o tom svedčia aj jej slová: „Ani si neviete predstaviť, aké dôležité je pre mňa povedať si každé ráno, keď prichádzam do kaplnky, s pohľadom na kríž a sošku Panny Márie: ‚Mali tú istú krv ako ja‘.“ Preto Edith cítila, že je správne prijať tragický osud jej národa, ktorý visel aj nad ňou ako Damoklov meč. O to viac, že túžila po tom, aby všetci jeho členovia prijali v Ježišovi pravého Mesiáša tak, ako to spravila ona a jej sestra. V tomto duchu treba interpretovať jej slová, adresované Róze pred gestapákmi: „Poď, ideme sa obetovať za náš národ.“

Aj keď hľadala únikovú cestu, Edith cítila, že jeden deň bude zaistená a násilne deportovaná do „mesta smrti“. Potvrdzujú to jej listy a spomienky priateľov. Otázkou je, ako tento svoj pocit neodvrátiteľnosti osudu dokázala v sebe spracovať tak, že tento ju psychicky a duchovne nezlomil. Pretože ona nielenže neupadla do hlbokých depresií, ale dokázala vnútorne prijať to, čo sa k nej blížilo ako veľký zlovestný mrak. Spravila tak s plným a slobodným vedomím a s pevným rozhodnutím chcieť, v jej osudovej hodine, vydať svedectvo o Kristovi.

Nemáme k dispozícii Edithin denník, ktorý by nám prezradil, koľko vnútorných bojov musela prebojovať, aby si zachovala tento postoj. Alebo aby nám ukázal, akými vnútornými cestami sa uberalo jej vedomie, koľkokrát padlo vyčerpaním a zas hrdinsky vstalo, keď ju k bránam „mesta smrti“ približovali opakujúce sa protižidovské pogromy v Holandsku. A predsa existuje spôsob, ako sa môcť aspoň niečo dozvedieť. Dá sa to totiž vyčítať zo strán a spomedzi riadkov jej poslednej nedopísanej knihy. Nazvala ju Kreuzeswissenschaft. Studie über Johannes vom Kreuz (Veda kríža. Štúdia o Jánovi z Kríža).

Je pravdou, že toto dielo začala písať na objednávku. Jeho vyhotovením bola poverená predstavenými nemeckej karmelitánskej rehole pri príležitosti blížiaceho sa 400. výročia narodenia učiteľa Cirkvi svätého Jána z Kríža, ktoré pripadalo na rok 1942. Malo byť úvodom do mystických spisov a do spirituality tohto dovtedy v Nemecku takmer neznámeho svätého. Edith v ňom predstavuje hlavné mystické a poe­tické texty španielskeho karmelitána, prechádzajúc z roviny literárno­kritických analýz do roviny teologických vysvetlení jeho kľúčových pojmov a myšlienok. Okrem toho pri písaní postupuje tak, že skoro nepretržite cituje dlhé pasáže z Jánovho diela, prekladajúc ich zo španielčiny. Na jednej strane to bol spôsob, ako zoznámiť nemeckého čitateľa s doteraz neznámymi textami. Na druhej to bol prejav hlbokej úcty a obdivu voči ich autorovi.

Napriek všetkým týmto charakteristikám je Veda kríža vzácnym autobiografickým textom, vypovedajúcim veľa o samotnej Edithe. Stačí sa začítať napríklad do jej tretej kapitoly, ktorej posledné riadky boli napísané v ten istý deň, keď pre ňu prišlo Gestapo. Vyzdvihujúc hlboké prepojenie medzi duchovnou doktrínou svätého Jána z Kríža a jeho autentickým životom viery, Edith prepletá citácie z jeho diela a zo svedectiev o ňom pramienkami vlastných úvah. Tie vyvierali z hĺbky jej osobnej skúsenosti viery. Napríklad úvaha, vyjadrená slovami: „Je dobré uctievať Ukrižovaného znázorneného na obraze a vytvárať takéto obrazy, aby vzbudzovali úctu. Ale lepšie ako obrazy z dreva alebo kameňa sú živé obrazy.“ Preto je potrebné „formovať duše na Kristov obraz, zasadiť kríž do ich sŕdc“. Alebo úvaha: „Účinnejší ako umŕtvovanie, ktoré človek praktizuje z vlastného rozhodnutia, je kríž, ktorý naňho Boh kladie navonok i dovnútra.“

Edith písala mnohé stránky druhej a tretej kapitoly v období, keď musela opakovane vyjsť z klauzúry, aby chodila z úradu do úradu a vybavovala náležitosti pre vycestovanie do Švajčiarska. Keď to boli úrady v Echte, čas strávený mimo kláštora nebol mimoriadne dlhý. Iné to bolo v prípade, keď išlo o úrady v Maastrichte a Amsterdame. Komplikované byrokratické procesy a zdĺhavá práca úradníkov si vyžadovali, aby Edith bola preč z komunity aj niekoľko dní. Pri návrate k textu knihy a písaní nových strán v jej mysli a srdci nemohli nerezonovať scény a hlasy, ktoré videla a počula na úradoch.

Napríklad ponižujúca scéna, ktorá sa odohrala na policajnom veliteľstve v Maastrichte, kde sa na ňu osopili preto, že nemala cestovný pas označený písmenom „J“ (Jooden – Žid), a že v ňom nemala vpísané meno „Sara“, ktoré malo byť podľa nemeckých rasových zákonov kladené v osobných dokumentoch pred meno každej židovskej ženy. Alebo klasická scéna, ktorá sa opakovane odohrávala na úradoch Gestapa v Amsterdame, kde bola šikanovaná arogantnými úradníkmi. Ich absurdné rozkazy jej velili, aby od nich stála vzdialená na tri metre. Akoby jej židovský pôvod bol nákazlivou nemocou. Podobné psychologické facky dostávala na úradoch veľmi často.

Nie je preto náhoda, že Edith pri vysvetľovaní pôvodu najkrajších a najhlbších mystických myšlienok svätého Jána z Kríža chcela poukázať na to, že tieto v ňom skrsli a zaodeli sa poetickým šatom vo väzení v Tolede, teda v období (1577 – 1578) jeho najväčšieho utrpenia trvajúceho deväť mesiacov. Išlo jej zároveň o to, aby sa čitateľ mohol vžiť aspoň trochu do dramatických skúseností svätca, a preto vykreslila niektoré z nich, opisujúc hlavne cynické a ponižujúce správanie žalárnikov. Tými nebol nikto iný ako španielski karmelitáni odmietajúci prijať Jánov plán rehoľnej reformy, bez ktorej nebolo možné hovoriť o vierohodných rehoľníkoch a kláštoroch. Edith, prežívajúc svoje vlastné utrpenie, opisuje rôzne druhy Jánovho fyzického a psychického týrania, do ktorého patrilo odopieranie jedla, pravidelné bičovanie, kopance a výsmech priora toledskej komunity či zákaz slúžiť svätú omšu. Nešlo jej však o holé fakty, ale o pripomenutie toho, čo bolo Jánovým a taktiež jej tajomstvom. Totiž, že utrpenie je privilegovanou cestou, ako sa môcť priblížiť ku Kristovi, ako sa s ním zjednotiť. Edith poznamenáva:

„Žiadne ľudské srdce nikdy nevstúpilo do takej temnej noci ako Bohočlovek v Getsemane a na Golgote. Žiadny bádajúci ľudský duch nie je schopný preniknúť do nepochopiteľného tajomstva Božej opustenosti umierajúceho Bohočloveka. Ale Ježiš sám môže dať vybraným dušiam ochutnať niečo z tejto nesmiernej horkosti. Sú to jeho najvernejší priatelia, ktorým to dáva ako poslednú skúšku ich lásky. Ak sa jej nevyhýbajú, ale dobrovoľne sa nechajú vtiahnuť do temnej noci, stane sa ich vodcom.“ Slovo „vodca“, „Führer“, pre nemeckú verejnosť zosobnené osobou Hitlera, je Edithou jednoznačne aplikované na Ježiša, ako to v tom období robili aj niektorí iní odvážni odporcovia nacizmu.

Jednou z kľúčových ideí Vedy kríža je teda chcieť ukázať na pravdu, ktorá sa vyjavila v období väzenského života svätého Jána z Kríža a ktorá sa vyjavovala aj v posledných rokoch v Edithinom živote. Pravdu, že „duša prichádza k pravému sebapoznaniu a osvieteniu nesmiernej Božej veľkosti a svätosti práve prostredníctvom skúsenosti vlastnej ničoty a bezmocnosti v temnej noci“. Preto píše: „Kríž a noc sú cestou k nebeskému svetlu a práve táto pravda je dobrou zvesťou kríža.“

Slovo „noc“ je prebrané od Jána z Kríža. S jeho pomocou sa svätec pokúšal opísať najintímnejšie skúsenosti mystickej cesty k Bohu, prežité skrze zjednocovanie sa s Ukrižovaným. Pritom on sám vysvetľoval, že noc je skúsenosťou, lepšie povedané stavom zasahujúcim každú oblasť bytia človeka: od zmyslov a mysle až po najvnútornejšie jadro duše. A presne toto chcela podčiarknuť aj Edith, keďže šlo o jej bytostnú skúsenosť. „Noc“ je pre ňu stavom zahalenia všetkého, totálneho stlmenia vlastného bytia, chcenia, poznania a cítenia. Je dokonca úplným zahalením Boha v duši. Takáto „noc“ je skutočnou skúsenosťou zjednotenia sa s Ukrižovaným a jeho výkrikom: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!“ (Mt 27, 46) Pre človeka je to stav bolestného očisťovania, zbavovania sa toho, čo nie je podstatné. Aj vo viere v Boha.

Ale tá istá „noc“ je zároveň stavom postupného mystického zjednotenia sa s tajuplným Bohom. Je to viacstupňový stav objatia duše jej Stvoriteľom. V jeho vrcholovej fáze je bytie človeka preniknuté Božím bytím. Je prežiarené bytostným spojením Otca, Syna a Ducha Svätého, ich vzájomnou láskou. Edith vysvetľuje, že ide o niečo mimoriadne intímne, pretože tento stav je ako spoluúčasť na vzájomnom dychu Otca a Syna, na ich dýchaní, ktorým je Duch lásky. Pre „dušu“, ktorá je zahalená „nocou“ a zmyslami, nevidí nič iné iba „noc“, je to stav zmŕtvychvstania, zrodenia sa „nového človeka“, pozerajúceho sa na svet očami milujúceho Stvoriteľa.

Tieto a mnohé iné prehĺbenia Jánových mystických textov vkladala Edith do svojej vzácnej knihy. Tá ale zostala nedopísaná. Bez záveru. Pretože Edithe bolo súdené, aby posledné strany tohto diela napísala perom svedectva vlastného života uprostred komunity mužov, žien a detí, ktorí spolu s ňou boli vtiahnutí rukou nacistického systému do „mesta smrti“. Nič diabolskejšie, zvrhlejšie a strašnejšie nemohlo stretnúť ju a všetkých ostatných. Ale ona, akoby ešte stále ponorená do meditácií mystických textov španielskeho karmelitána, si bola vedomá pravej hĺbky aj tejto poslednej „noci“. Vedela a životom svedčila, že aj keď ide o „noc“ vyprovokovanú a živenú samotným diablom a jeho pomocníkmi, služobník zla nedokáže zabrániť Bohu, aby bol bytostne prítomný pri jeho synoch a dcérach. Dôkazom toho sú svedectvá niektorých spoluväzňov.

Keď bola spolu s Rózou prevezená 4. augusta do zberného tábora vo Westerborku, okamžite sa v ňom zorientovala podľa vnútornej buzoly „múdrosti kríža“. V tom čase za nachádzalo v tábore okolo 1 200 katolíkov so židovskými koreňmi, avšak jeho celková populácia bola mnohonásobne väčšia. Pri jej príchode si ju všimol Julius Markan, kolínsky židovský obchodník. Neskôr o nej napísal:

„Dojal ma veľký kľud a pokoj, ktorý sestra Terézia Benedikta šírila okolo seba. Zúfalstvo a utrpenie tých, čo prišli do tábora, boli neopísateľné. Sestra Terézia Benedikta chodila medzi ženami, aby ich upokojila, ukľudnila a aby im pomohla, ako anjel. Mnohé matky boli na pokraji šialenstva a v ich zúfalstve sa zdali byť akoby v zajatí letargie, takže po celé dni si nevšímali ich malé deti. Sestra Terézia si preto vzala na starosť tieto úbohé stvorenia. Umývala ich, česala, šla im hľadať jedlo a robila pre ne všetko potrebné. Počas pobytu v tábore sa venovala praniu a upratovaniu, pričom robila neustále skutky lásky, čo vzbudzovalo u všetkých obdiv.“

Jej pobyt vo Westerborku bol krátky. 7. augusta 1942 musela nastúpiť do vlaku, s tisíckou ďalších Židov, ktorý ju 9. augusta priviezol do Auschwitzu. Bola to vyčerpávajúca krížová cesta, počas ktorej dostali väzni iba raz najesť, s minimálnou možnosťou zahasiť úmorný smäd. Aj preto časť z nich, hlavne tí najslabší, zomreli už cestou. Edith bola usmrtená hneď po príchode. Dosvedčil to Josef Van Rijk, deportovaný tým istým vlakom.

Spolu so skupinou ďalších rehoľníčok bola po príchode do Auschwitzu okamžite odvedená do plynovej komory. Bolo to najstrašnejšie a najobávanejšie miesto celého koncentráku. Edith tam odchádzala s múdrosťou kríža v srdci. S vedomím, že Boh si ju objíme a pritisne k sebe ako milovaný Otec aj tam.