Do tejto aktivity sú zapojené aj univerzity. Podľa brožúry „Kalifornská univerzita zabezpečuje viac ako sto potratových školiacich programov po celých Spojených štátoch vrátane takých, ktoré učia, ako potratiť deti po 21. týždni tehotenstva tak, aby prežili vlastný potrat. Získavajú sa tak čerstvé a neporušené orgány od stále žijúcich detí pre medicínske účely“. Žiaľ, prezident Joe Biden uvoľnil tie obmedzenia výskumu s použitím orgánov a tkanív umelo potratených detí, ktoré predtým zaviedol prezident Trump.

Je to smutné čítanie o obludných praktikách, ktoré narástli do obludných rozmerov. Ale ak sa má niečo zmeniť, musí sa o tom hovoriť.

A. Neetický výskum a vakcíny proti COVID-19

Súvisom s umelým potratom sú poznačené aj vakcíny proti COVID-19. Tie boli vyvíjané, vyrábané alebo testované na bunkových líniách, ktoré sa získali klonovaním buniek umelo potratených detí. Najpoužívanejšia bunková línia HEK-293 vznikla ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a na jej vytvorenie sa použili bunky z obličky dievčatka umelo potrateného v Holandsku. Z týchto buniek sa naklonovala bunková línia, ktorá sa desaťročia množí a používa sa vo výskume.

Odbočme na chvíľu od brožúrky.

Skratka HEK znamená human embryonic kidney (bunka z ľudskej embryonálnej obličky), podľa všetkého však bolo dievčatko o dosť staršie ako vo fáze embrya. Číslo 293 je poradové číslo pokusu, ktorý viedol k úspechu. Pri výrobe tejto bunkovej línie boli použité obličky od viac ako sto detí. Doktor Alex Jan Van der Eb, ktorý v sedemdesiatych rokoch viedol výskum, uviedol: „Plod, pokiaľ si pamätám, bol úplne normálny. Nič nebolo chybné. Dôvody pre potrat mi neboli známe. Pravdepodobne som ich poznal, ale všetky tieto informácie sa už stratili.“

Niekto sa môže pýtať, prečo sa vôbec pozastavujeme nad otázkou etickosti vakcíny, ktorá má súvis s bunkovou líniou získanou z buniek umelo potrateného dieťaťa. No skúsme si do tejto situácie dosadiť inú osobu. Spomeňte si na nejakého chlapca zo školy, na ktorej ste študovali. Poznali ste sa, viete ako sa volal aj kde býval. Predstavte si, že jedného dňa tento chlapec zmizol. Polícia po mesiaci zistila, že bol zavraždený v parku, dôvod sa nepodarilo nikdy vypátrať. Po rokoch sa ukáže, že jeden z vrahov bol zrejme fanúšik biomedicínskeho výskumu, pretože pri vražde odobral z chlapca obličku a poslal ju za primeranú odplatu výskumníkom na základe inzerátu v odbornom časopise. Výskumníci získali z obličky bunky, naklonovali ich a vytvorili bunkovú líniu, ktorú dodali do rôznych laboratórií po celom svete. Neskôr iní vedci túto líniu použili pri výrobe alebo testovaní vakcíny. A teraz vám tú vakcínu niekto ponúka, aby ste si ju pichli a chránili sa proti chorobe. Ako by ste sa k tomu postavili?

Alebo ešte jeden príklad. Predstavte si totalitný systém, ktorý vyvražďuje nejakú politickú alebo národnostnú menšinu, experimentuje na orgánoch a tkanivách zavraždených, pričom kati sa koordinujú s výskumníkmi a primerane tomu prispôsobujú spôsob popravy, aby dodali "kvalitný materiál“ pre výskum. A naša krajina by nakúpila vakcínu, ktorá má súvis s týmito vraždami a chce, aby ste si ju pichli. Nebolo by vám to proti srsti mať prospech z takéhoto zločinu? Možno by ste si aj pomysleli: strčte si to niekde a zožeňte vakcíny, ktoré nebudú takto zahnusené. Zvlášť ak viete, že sa vraždí čoraz viac, biznis s orgánmi narastá do obludných rozmerov a všetci sa tvária, že to je normálne. Rozdiel je len v tom, že obeť, ktorá bola zavraždená, nebol spolužiak zo školy ani politický disident, ale nenarodené dieťa. Princíp je však ten istý, pretože nenarodené deti majú tú istú dôstojnosť ako ktokoľvek iný.

Preto treba oceniť, keď niekto upozorňuje na neetickosť výskumu, a to i v súvislosti s tak citlivou spoločenskou témou plnou tabuizovania, ako je očkovanie proti COVID-19.

B. Dovolená spolupráca so zlom

Vráťme sa však k brožúre a povedzme aj bé. Tým je otázka použitia vakcíny, ktorá má súvis s umelým potratom. Autor Mikuláš Hučko sa pomerne otvorene postavil proti využitiu vakcíny bežnými ľuďmi.

Kľúčový argument v prospech prípustnosti nechať zaočkovať seba alebo svoje dieťa spočíva na dovolení spolupráce so zlom, ak sú splnené určité podmienky. Zdá sa, že postoj pána Hučka vychádza z odmietnutia princípu dovolenej spolupráce so zlom ako takým (teda že je potrebné sa vyhnúť akémukoľvek súvisu so zlom iného človeka), minimálne to tak pôsobí na čitateľa. Tento postoj si však zaslúži kritiku. Princíp dovolenej spolupráce so zlom nám totiž uľahčuje hľadať vyvážený postoj vo svete plnom zla, v ktorom sa zlu nedá úplne vyhnúť.

Dôležitým etickým rozlíšením je to, či je spolupráca so zlom formálna alebo len materiálna. Ako približuje stanovisko Pápežskej akadémie pre život Morálne úvahy o vakcínach pripravených na bunkách odvodených z umelo potratených ľudských plodov z roku 2005, formálna spolupráca spočíva v zdieľaní zlého úmyslu, kým o materiálnu spoluprácu ide vtedy, keď človek nezdieľa nemorálny úmysel toho, kto zlý skutok spáchal. Je veľký rozdiel, keď susedovi v dobrej viere požičiate lopatu ako prejav susedskej pomoci a on ňou niekomu ublíži, alebo mu dáte lopatu s tým, aby ňou fyzicky napadol nejakého nevinného chudáka po hlave, pričom zdieľate jeho zlý úmysel. Formálna spolupráca so zlom je vždy neprípustná, kým materiálna spolupráca môže, ale aj nemusí byť prípustná. Závisí od ďalších okolností.

Materiálna spolupráca (nezdieľam zlý úmysel) môže byť priama (bezprostredná), teda spolupráca pri páchaní zlého skutku, akou je napríklad asistencia zdravotnej sestry a anesteziológa pri potrate, s ktorým vnútorne nesúhlasia. V tak vážnej veci je táto forma spolupráce tiež neprípustná. Materiálna spolupráca môže byť ale aj nepriama (sprostredkujúca), napríklad predaj gynekologických nástrojov nemocnici, s ktorými sa robia aj potraty. Už tu vidíme, že ak by sme striktne trvali na odmietnutí akejkoľvek spolupráce so zlom potratu, nemohli by sme predávať gynekologické nástroje a lieky, ktoré sa používajú na potraty, stavať nemocnice, v ktorých sa potraty robia, ani šoférovať autobusy, pretože sa v nich vozia aj matky idúce na potrat. Nemohli by sme ani platiť dane a zdravotné odvody, ktoré sa čiastočne zneužívajú na financovanie potratov, najmä tých eugenických. Ak by sme sa mali úplne vyhnúť akejkoľvek aj vzdialenej nepriamej materiálnej spolupráci so zlom, zostali by sme paralyzovaní.

Preto je pri nepriamej materiálnej spolupráci dôležité rozlíšiť, či ide o blízku, alebo vzdialenú spoluprácu. Kde presne je táto hranica, nemusí byť vždy jasné, myslím, že to do veľkej miery závisí aj od osobného zváženia a rozpoloženia každého človeka. Táto komplexná etická otázka je priestorom pre naše svedomie. To môže byť v niektorých otázkach citlivejšie ako svedomie iných ľudí, čo treba rešpektovať. Aj tu platia určité pravidlá, o ktorých píše napr. Maurizio Pietro Faggioni v knihe Život v našich rukách, manuál teologickej bioetiky: „Platí princíp, že čím je spolupráca vzdialenejšia, tým väčšmi je ospravedlniteľná a zvlášť materiálna sprostredkujúca spolupráca je dovolená, ak skutok, ktorý je podmienkou na zlý skutok, nie je zlý sám osebe a ak existuje proporcionálny dôvod.“

Princíp dovolenej spolupráce so zlom sa v mnohom podobá na svoju známejšiu „dvojičku“ – princíp dvojitého účinku. Ten uplatňujeme napríklad vtedy, keď užijeme liek, ktorý nás lieči, avšak má aj vedľajšie negatívne účinky. U oboch princípov (dvojitého účinku aj dovolenej spolupráce) platí, že samotný skutok nesmie byť zlý sám osebe. Úmysel konajúceho musí byť nasmerovaný na dobrý účinok, nie na ten zlý; pri spolupráci so zlom to vyplýva zo samotnej povahy materiálnej spolupráce (nezdieľam zlý úmysel). Medzi dobrým a zlým účinkom je primeranosť (nesmiem spraviť viac zla ako dobra). Súčasne je treba konať tak, aby som čo najviac umenšil negatívne dopady môjho konania. Rozdiel medzi dvomi princípmi je najmä v tom, že princíp dvojitého efektu rieši situáciu, keď moje konanie spôsobuje (aj) zlo, a princíp dovolenej spolupráce rieši situáciu, keď mojím konaním spolupracujem so zlom iného človeka. Niekedy idú tieto dva princípy ruka v ruke, kde podľa mňa spadá aj prípad použitia neetickej vakcíny, pretože je účasťou na už spáchanom zle potratu a súčasne spôsobuje pohoršenie (riziko zľahčovania zla potratu).

Konaniu bez zlých účinkov, podobne ako konaniu bez spolupráce so zlom, sa nedá veľmi vyhnúť – aby sme sa vyhli absolútne každému zlému účinku či spolupráci so zlom, nemohli by sme ani len naštartovať auto, zapnúť počítač či nakúpiť v obchode. Strašne veľa predmetov a činností sú vzdialene spojené so zlom. Preto sa pri vyhýbaní zlu treba zamerať na tie formy spolupráce, ktoré sú blízke a majú najviac neželaných dopadov vrátane nebezpečenstva pohoršenia.

Ak sa vrátime k otázke použitia vakcín, ktoré majú súvis s umelým potratom, katolícka cirkev upozorňuje na rozdielnu zodpovednosť jednotlivých aktérov a snaží sa nakresliť deliacu čiaru, ktorá oddeľuje neprípustnú spoluprácu od tej dostatočne vzdialenej, ktorá je už za istých okolností prípustná. Je napríklad nemorálne vyrábať bunkové línie z buniek potrateného dieťaťa. Je tiež nemorálne tieto bunkové línie využívať pri vývoji a výrobe vakcín. Inštrukcia Kongregácie pre náuku viery Dignitas Personae z roku 2008 (pozri najmä body 34 a 35) ďalej rozlišuje, „že v podnikoch používajúcich bunkové zložky nedovoleného pôvodu nie je zodpovednosť tých, čo rozhodujú o zameraní produkcie rovnaká ako zodpovednosť tých, čo nemajú žiadnu rozhodujúcu moc“. Všetky relevantné cirkevné dokumenty kladú veľký dôraz práve na výskumníkov, aby sa vyhli súvisu s potratom. Ak oni pri svojom výskume odmietnu využívať materiál nedovoleného pôvodu, nebude dôvod takýto materiál vytvárať.

Na druhej strane môžu existovať vážne dôvody, pre ktoré je pre bežného človeka morálne primerané spraviť výnimku zo všeobecného zákazu dištancovať sa od spolupráce so zlom a dať sa neetickou vakcínou zaočkovať. Podľa Dignitas Personae je takou situáciou ohrozenie zdravia detí či osobitne ohrozenie nenarodených detí ružienkou (rubeolou). Nóta o morálnosti použitia niektorých vakcín proti COVID-19 z roku 2020 za takýto legitímny dôvod považuje aj použitie vakcíny proti COVID-19, za predpokladu, že existuje vážne nebezpečenstvo inak nezadržateľného šírenia patogénu a súčasne nie je dostupná vakcína bez súvisu s umelým potratom. Pri týchto vážnych dôvodoch cirkevné dokumenty nechcú prenášať zodpovednosť na občanov a zaťažovať ich morálnou povinnosťou odmietnuť vakcínu, hoci aj tu stále existuje súvis s potratom.

Aj medzi eticky zaťaženými vakcínami proti COVID-19 treba robiť rozdiel, pretože niektoré boli vyvíjané, vyrábané a testované s použitím materiálu nedovoleného pôvodu, kým iné boli vyrábané bez použitia týchto bunkových línií a boli na nich len testované. (Pre podrobný prehľad o miere zaťaženosti jednotlivých vakcín pozri analýzu Charolotte Lozier Institute.) K tomuto rozdielu sa výslovne vyjadrili americkí biskupi v tom zmysle, že vakcíny, ktoré sú vyvíjané, vyrábané a testované na problémových bunkových líniách, by nemali byť použité, ak sú dostupné eticky menej zaťažené vakcíny.

Použitie vakcíny samotným pacientom alebo rodičom sa teda už považuje za dostatočne vzdialenú nepriamu materiálnu spoluprácu Ak z nej plynie viac dobra ako zla, očkovanie sa považuje za prípustné. Samozrejme, svedomie konkrétneho človeka môže vnímať túto otázku citlivejšie a očkovať sa nedá, hoci to cirkev schvaľuje. No argument založený na úplnom spochybnení princípu dovolenej spolupráce so zlom je chybný argument. Jeden extrém je, keď niekto nevidí súvis s potratom ako problém, no extrém z opačnej strany je zase to, keď by niekto odmietal princíp dovolenej spolupráce so zlom ako taký (čo je riziko, ktoré môže vyplynúť z čítania brožúry). Obom extrémom je potrebné sa vyhnúť.

Myslím, že základný problém v uvažovaní autora je v tom, že vzdialené zlo potratu vníma výhradne z časového hľadiska, akoby dostatočná vzdialenosť od potratu spočívala výhradne v tom, že k nemu došlo pred päťdesiatimi rokmi. Jeden citát za všetky: „Za akých okolností by účinná vakcína proti nejakej chorobe bola podľa tejto logiky z hľadiska Cirkvi neprípustná? Ak by k zabitiu nenarodeného dieťaťa došlo pred desiatimi rokmi? Pred piatimi? Pred pol rokom?“

Vzdialenosť od potratu treba vnímať komplexnejšie, v prvom rade ako množstvo úkonov, ktoré nás od potratu delia. Relatívne veľká je táto vzdialenosť, ak ide o vakcínu, ktorej vzorku niekto testoval na bunkových líniách, ktoré niekto iný vyrobil z buniek dieťaťa, ktoré niekto iný zabil. Oveľa menšia je táto vzdialenosť, ak by som si napríklad do tela pichol priamo kmeňové bunky zabitého dieťaťa, hoci by časový odstup od zabitia dieťaťa bol väčší ako od potratu v prvom prípade.

Žiaľ, argumentácia brožúrky prezrádza isté nepochopenie princípu dovolenej spolupráce, čo môže zmiasť čitateľov a nepriamo tak prispieť aj k neodôvodnenému spochybneniu autority cirkvi.

C. Potreba bojovať proti nebezpečenstvu pohoršenia

Napokon treba povedať ešte cé. Som presvedčený, že uvažovanie o etickosti použitia vakcíny bežnými ľuďmi a rodičmi je potrebné podporiť a povzbudzovať ľudí, aby hľadali vyvážený a informovaný postoj v tejto veci. Možno to bude znieť zvláštne, ale v prípade očkovania eticky spornými vakcínami stoja akoby proti sebe dva argumenty – na jednej strane je potrebné sa vyhýbať aj nepriamej a vzdialenej spolupráci so zlom a riziku pohoršenia, no na druhej strane je potrebné sa starať o zdravie a život svoj aj iných ľudí (k čomu môžu prispieť aj problémové vakcíny, do času, kým neexistuje etická alternatíva). Medzi týmito protichodnými tlakmi sa musí človek rozhodnúť, a to na základe hlasu formovaného svedomia. Konečné rozhodnutie o tom, či sa dá človek zaočkovať, má byť dobrovoľné (s výnimkou extrémnych prípadov) a je potrebné rešpektovať hlas svedomia človeka.

K správnemu formovaniu svedomia je však potrebné, aby sa človek oboznámil s etickými argumentmi v prospech i neprospech očkovania. Ako to však má spraviť, ak je zdôrazňovaná len jedna strana mince?

Pre vyvážené rozhodnutie by sa mal človek informovať aj o aktuálnych vedeckých poznatkoch, najmä o účinnosti vakcín a dĺžke ochrany pred ťažkým priebehom, o účinnosti vakcín proti šíreniu vírusu, o škodlivosti vakcín a ich možných rizikách, o možnosti prevencie či liečby inými spôsobmi, o infekčnosti a riziku ťažkého priebehu pri tej ktorej mutácii, či človek patrí alebo nepatrí do ohrozenej skupiny, pre ktorú predstavuje ochorenie vážnejšie riziko a podobne. 

Aby sa človek v tejto spleti relevantných otázok zodpovedne rozhodol, musí si hľadať aktuálne informácie a kriticky o nich uvažovať vo svojom svedomí. Žiaľ, kampaň za čo najvyššiu zaočkovanosť, súčasťou ktorej bolo aj vytláčanie alternatívnych názorov a informácií z verejnej diskusie a neprimerané obmedzovanie práv nezaočkovaných, tomuto procesu starostlivého zvažovania veľmi nepriala.

Brožúre by som napokon rád uznal to, že otvára otázku nebezpečenstva pohoršenia, ktorá s používaním eticky problémových vakcín súvisí. Ako sa píše v Dignitas Personae: „Ak nedovolené konanie pripúšťajú zákony regulujúce zdravotnícky a vedecký systém, treba zaujať odstup od neblahých aspektov takéhoto systému, aby nevznikol dojem istej tichej tolerancie či akceptovania závažne nemorálneho konania. Vedie to totiž k zväčšovaniu ľahostajnosti, ba až k súhlasu, s ktorým sa na takéto konanie hľadí v niektorých lekárskych a politických kruhoch.“ Nemáte pocit, že presne toto sa deje v súvislosti s výskumom na zabitých nenarodených deťoch a spoločnosť toleruje to, čo by pri iných kategóriách ľudí netolerovala?

Inštrukcia preto v súvislosti s neetickými vakcínami uvádza, že „zostáva nedotknutou povinnosť všetkých prejaviť jasný nesúhlas v tejto veci a žiadať zdravotnícke systémy, aby dali k dispozícii iné typy vakcín“.

Ešte podrobnejší apel sa nachádza v Stanovisku Pápežskej akadémie pre život z roku 2005: „Preto majú lekári a otcovia rodín povinnosť uchýliť sa k alternatívnym vakcínam (ak existujú) a vyvíjať tlak na politické autority a zdravotnícke systémy, aby boli dostupné iné vakcíny bez morálnych problémov. V prípade potreby by sa mali uchýliť k použitiu výhrady vo svedomí v súvislosti s používaním vakcín vyrobených pomocou bunkových línií pochádzajúcich z potratu ľudského plodu. Rovnako by sa mali všetkými prostriedkami (písomne, cez rôzne združenia, masmédiá atď.) postaviť proti vakcínam, ktoré ešte nemajú morálne prijateľné alternatívy, vytvárať tak tlak na prípravu alternatívnych vakcín, ktoré nebudú mať súvis s potratom ľudského plodu, a požadovať prísnu právnu kontrolu výrobcov vo farmaceutickom priemysle.“

Jasný nesúhlas všetkých, vyvíjanie tlaku na politikov a zdravotnícke systémy, výhrada svedomia, odpor voči vakcínam všetkými prostriedkami… ja som také veľmi nevidel. Ak predsa, bolo to skôr výnimočne, ako napríklad list amerických biskupov či list slovenských mimovládok, v ktorých žiadali štát o zabezpečenie etických vakcín, aby ľudia nemuseli byť tlačení do konfliktu vo svojom svedomí.

Pandémia COVID-19 bola príležitosťou upozorniť na problém neetického výskumu. Nestalo sa tak, dokonca mám pocit, akoby sa situácia ešte zhoršila, najmä v cirkvi. Potreba upozorňovať na súvis s potratom bola ignorovaná a v horšom prípade odsudzovaná, hoci práve toto je postoj, ku ktorému nás oficiálne cirkevné dokumenty vyzývajú.

Keďže však na Slovensku stále nemáme ani jednu eticky nezávadnú vakcínu proti COVID-19, potreba vyzývať na zabezpečenie etickej alternatívy je stále aktuálna.