Sebeklam, o ktorom nás donútili uvažovať Američania

Prvé mesiace nášho života sú tajomné a môže sa v nich odohrať mnoho vecí. Predovšetkým sa v nich rozhodne, či sa vôbec narodíme. To je základná okolnosť nášho života, či nám to bude umožnené. Pokiaľ nie, potom je pre nás všetka debata o potratoch zbytočná. Či už v Amerike, kde Najvyšší súd rozhodol zrušiť federálne právo na interrupciu (a odovzdať právomoc na jednotlivé štáty únie), alebo tu, v Európe, kde sa za obvyklý mainstreamový názor pokladá, že dostupná interrupcia patrí k dôležitým vymoženostiam a výhrady proti nej majú predovšetkým tmári, bigoti a utláčatelia žien.

Fórum života Deti sv. Alžbety omša potraty Pochod za život v Košiciach. Ilustračné foto: TASR/František Iván

Nech už je to akokoľvek, tých, koho sa to týka najviac, sa nikto nikdy neopýta. Tí sa nenarodili nie preto, že by nikdy neexistovali, ale preto, že im nebolo umožnené ďalej v tej existencii pokračovať. Niekedy v tých prvých týždňoch alebo mesiacoch jednoducho prestali existovať.

Nie sami od seba, ale prišiel si pre nich nejaký vysávač alebo ostrý predmet, odrezal ich alebo vycucol od toho tkaniva, na ktoré sa mali v nasledujúcich mesiacoch vyvíjať, čo by čoskoro viedlo k celému tomu procesu, na konci ktorého je opustenie materského tela. Nie vznik nového života: ten sa vyvíjal už deväť mesiacov. V okamihu toho vysatia sa tam totiž to čosi už celkom zabývalo, všetko začalo pracovať pre neho, už sa to aj začalo akosi vyvíjať… Ale potom bol koniec. Existencia bola ukončená, nie prerušená.

Je to strašná téma, keď si to človek pripustí. Pokiaľ si to nepripustí, môže sa s tým žiť. Existuje celý zborník poľahčujúcich okolností – a tiež výhovoriek. Kto je bez viny, nech hodí kameňom. Iste, zdôrazňuje sa sociálna situácia, veľa ľudí si predsa dieťa nemôže dovoliť. Lenže keď sa rodilo veľa detí, boli ľudia oveľa chudobnejší. Chudobní ľudia zvyčajne vedia, že ich najväčšie a jediné bohatstvo sú deti. Je málo prípadov, že by dnes ľudia neuživili dieťa alebo ďalšie dieťa. Zvyčajne sa to jednoducho nehodí. Človek má iné plány, žena aj muž. To býva hlavný dôvod. Jednoducho to prináša komplikácie, nebolo to naplánované, stalo sa to náhodou. Neprišlo to vhod. Tak sa to vyrieši. Obvykle to ide rýchlo. Je to strašná a pritom úžasná vymoženosť.

Hlas týchto nenarodených, samozrejme, nikdy nebude počuť priamo. Nie je možné ich pozvať do debát, nepočíta sa s ich hlasmi vo voľbách, nikdy nebudú písať petície a ani demonštrovať na námestiach. Žiadne potratené embryo sa nepomaľuje farbami a nebude volať, že by chcelo žiť alebo by chcelo, prosím vás, aspoň skúsiť, aké to je. Keď to za neho vezmú aktivisti hnutia pro-life, pôsobí to často hystericky, nevkusne a prepäto, pretože áno, sú často umienení, preháňajú to a často argumentujú veľmi nemoderne, teda nábožensky, ako by to niekoho mohlo presvedčiť.

Moderný názor je oproti tomu taký rozumný a vyrovnaný, pretože žijeme predsa v spoločnosti, kde by si mal každý o svojom tele rozhodovať sám, a keď sa niečo také dostane do brucha, má žena právo sa toho zbaviť. Celé sociologické odbory sú na tom založené, aby sme si ospravedlnili a vysvetlili, prečo na to máme v modernej dobe právo a prečo je nutné za to právo bojovať.

V skutočnosti je to jeden z najväčších sebaklamov našej doby. Kým sa niekedy v noci neozvú tie hlasy.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.


Ďalšie články