Sulíkova dilema

Šiesteho júla má zasadnúť Republiková rada SaS a rozhodnúť o ďalšom zotrvaní vo vláde, prípadne podmienkach takéhoto zotrvania.

SaS stojí pred nemilou dilemou.

Ak dá Sulík – po tlaku Kolíkovej a všetkých establišmenťákov zo svojho klubu – vláde ešte šancu a povie, že pre to musí odísť Matovič z vlády, nevyrieši sa tým nič. Tak ako sa nič nevyriešilo rošádou s Hegerom na poste premiéra. V OĽaNO má moc Matovič, všetci ho viac či menej počúvajú. Od Hegera po Čekovského a Vašečku. Poslúchajú všetci okrem Krúpu, ktorý sa vie po enormnom tlaku zdržať.   

Aj keby Matovič odišiel do parlamentu, bude ďalej rozhodovať o agende OĽaNO, o konfliktoch so SaS, mužstvo bude hrať stále na neho.

Sulík nedosiahne nič. Do polroka to uvidia všetci. Matovič bude mať dosť chuti a viac času na ďalšie spory. A Sulík to vie.

Ak dokáže Sulík presvedčiť stranu a tá odíde z vlády, dopadne to ešte horšie. Nie preto, že ho niekto nazve rozbíjačom vlády druhýkrát. Sulík nerozbil ani Radičovej vládu, hlasoval vtedy tak, ako sa zaviazal voličom, neporušil vládny program, iba sa pri gréckom dlhu postavil EÚ. A to sa od ministrov malých štátov neočakáva. Radičová mala iné možnosti, ako to celé zvládnuť, nedokázala ale na Smer vyvinúť tlak, aby hlasoval tak, ako hlasovať chcel a napokon aj hlasoval. Vláda padla kvôli Radičovej, nie kvôli Sulíkovi. Tam, kde on bojoval, ona rezignovala.

Ak padne vláda teraz, bude to niečo podobné, aj keď v opačnom garde. Vláda nepadne kvôli Sulíkovi, aj keď teraz bol ten rezignovaný on a bojoval niekto iný.

Sulík sa vo vláde takmer stratil. Z jeho veľkých zmysluplných konfliktov (grécky dlh, fungovanie EÚ, masová migrácia) nezostalo nič. Jeho minister zahraničných vecí robí eurofilnú politiku, nedokázal sa vzoprieť utopickej zelenej agende, masívnemu zadlženiu pod značkou Plán obnovy, podkopávaniu V4 ani odrezávaniu sa od ruskej ropy a plynu, ktoré poškodzuje záujmy Slovenska. Sulík sa nesprával ako liberálny nacionalista, čo ho kedysi vynieslo k moci. Pamätá si ešte niekto, že sa dokázal zastať kňaza Kuffu?

Čo je z toho dnes?

Celá jeho agenda sa scvrkla na malicherné kilečká a riadenie štátnych podnikov. A to je trochu málo.

Človeku sa až tlačí na pery otázka, prečo to tomu Sulíkovi vlastne nevychádza. Prečo sa nevie vo vláde presadiť?

Odpovede sú dve.

Po prvé preto, že podceňuje to, čo vždy vyžadoval od EÚ – formálne pravidlá a rovnováhu moci. Táto vláda urobila od začiatku rad chýb, mala zlú koaličnú dohodu, zbytočne absolutisticky ju vynucovala od svojich poslancov a benevolentne sa správala k hegemónovi (Matovič), hoci to malo byť naopak. Traja partneri nemali nechať Matovičovi väčšinu vo vláde a zodpovednosť za všetky kľúčové posty. Mať premiéra, ministra financií aj vnútro naraz, to mali vo svojich vládach len HZDS a Smer. Smrdelo to problémom a problémom sa to aj stalo.

Vláda mala aj zlý program, slohovú prácu s nekonečným počtom cieľov a vágne definovaných záväzkov. Sulík pritom vie písať manifesty a programy, vedel, že menej by bolo viac.

Sulík tiež ignoroval rovnováhu moci. Úplne zbytočne hneď na úvod napadol Kollára (financovanie nájomných bytov), hoci si z neho mal urobiť spojenca. Rovnováha mohla vzniknúť len vtedy, keby tri strany vyvažovali hegemóna. Po celý čas je to naopak.

Druhý problém je Sulíkova strana.

Tá je totiž stále menej a menej ako on. Sulík bol pôvodne liberál, nie progresívec. Dúhové témy, naháňanie fašistov a politická korektnosť to nebol on. Jeho témami boli kedysi Rómovia, migrácia a pokrytectvo EÚ. V jeho strane sa však nenašiel nikto, kto by ho v tom nasledoval. Korčok, Bittó-Cigániková, ľudia OKS, Gröhling, Kolíková… všetko sú to dnes progresívci. Pod Sulíkovým vedením.

Výsledkom je, že Sulík pôsobí, že je v stále viac cudzej vláde, aj v stále viac inej strane. Kedysi debatoval v nemeckej televízii s predsedom Európskeho parlamentu, teraz vodí Geissenovcov do toho nášho. Pôsobí unavene a už aj rezignovane. Ako politik, čo stratil moc.

Najlepšie by sa to ukázalo, keby 6. júla oznámil, že v politike končí on.