Prečo si nemôžeme dovoliť vzdať sa v EÚ veta

Ako sa zdá, cynický princíp „nenechajte žiadnu krízu nevyužitú“ sa uplatňuje aj tu. Nastal problém, ľudia umierajú a mestá horia? Odpoveď znie: viac Európy! Totiž, ona tak znie vždy. Mier, vojna, recesia, konjunktúra, nástup covidu, koniec covidu a určitý typ ľudí napojených na Brusel k tomu zakaždým podotkne, že teraz treba viac Európy. (V Taliansku dokonca existuje politická strana „Più Europa“; má jedného poslanca zo 630 a preferencie – v koalícii – okolo 4,5 percenta.)

Skutočne? Poďme si otvorene povedať, čo to znamená. Hoci je myšlienka kvalifikovanej väčšiny na svojom povrchu neutrálna, fakticky to znamená, že ak sa za niečo postaví Nemecko s Francúzskom, bude extrémne ťažké zabrániť tomu. Potrebné koalície by boli krkolomné a reálne nedosiahnuteľné. Menšie štáty budú čoraz viac nadobúdať charakter provincií, ktoré musia podporovať centrum v jeho zámeroch, aj keby s nimi bytostne nesúhlasili. EÚ by nadobudla charakter podobný Spojeným štátom americkým alebo iným federáciám. A to za štedrého predpokladu, že jedinci ako Scholz sa uspokoja s odbúraním veta v zahraničnej politike a nebudú sa snažiť v ďalších kolách politickej hry odbúrať ho úplne všade: „Veď už ste sa vzdali suverenity v diplomacie, tak čo vám to urobí, keď sa na ňu vykašlete úplne?“

Urobilo by to veľa. Práve preto, akú polovičatú politiku teraz voči Putinovi predvádzajú Nemecko s Francúzskom, im absolútne nedôverujem v tom, že by tento druh dominancie používali v náš prospech. Záujmy týchto dvoch štátov sú úplne odlišné od tých našich. Francúzsko trpí už od 18. storočia komplexom menejcennosti voči anglosaským štátom a jeho záujmom číslo 1 až 10 na medzinárodnej scéne je nejako sa voči nim vymedzovať a tváriť sa ako veľké zviera rovnakej váhy – napríklad v Afrike. Vynútená spolupráca zvyšku kontinentu by sa Francúzsku k tomu veľmi hodila. Nemecko sa zase dotiahlo na Švajčiarsko tým, že v obchode nepozná špinavé peniaze a vybudovalo si hospodárske impérium, ktoré nemôže existovať bez lacnej (dovezenej) pracovnej sily a lacných (dovezených) surovín. Dokonca aj teraz, po takmer piatich mesiacoch brutálnej vojny, by podľa prieskumov verejnej mienky dalo veľa Nemcov prednosť variantu, pri ktorom sa Ukrajina vzdá území výmenou za mierovú zmluvu. Dobre, nezmeníme ich, ale predstavte si hororový scenár, v ktorom by sme sa takej mentalite museli podriadiť. V ktorom by napríklad Poľsko dostalo príkazom, že musí obmedziť dodávky zbraní na Ukrajinu, pretože väčšina si odhlasovala nejaký „neeskalačný princíp“.

Nuž, Poľsko by také nariadenie nerešpektovalo. Veľmi dobre si pamätá, aký nepríjemný je život v pozícii, keď o vás rozhodujú iné národy. Obávam sa však možnosti, že u nás sme na to trochu pozabudli. Už pred sto rokmi nám niektorí Nemci a Rakúšania pripisovali lokajskú mentalitu. Bola to urážlivá generalizácia, ale ako väčšina generalizácií sa nabaľovala na určité jadro pravdy. Časť z nás tú lokajskú mentalitu naozaj má, aj keď všetko „prichyľovanie sa k silným dubiskám“ (habsburskému, potom francúzskemu, potom nemeckému, potom sovietskemu) pre nás málokedy dopadlo dobre.

V každom prípade by o takej závažnej veci malo byť minimálne referendum.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.