Mlčanie prezidentky a vládnucej väčšiny pri téme suverenity je smutné

Ukázali sa nám opäť dve politické Slovenská. To jedno si kedysi želalo mať vlastný štát a bolo vo výraznej prevahe, čo presvedčivo ukázali voľby v pamätnom roku 1992. Tí druhí, reprezentovaní politikmi, ktorí odmietali do budúcnosti akúkoľvek samostatnosť Slovenska, neuspeli. A niektorí sa nedostali ani len do parlamentu.

Slovenskí politici si aj 30. výročie Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky pripomenuli rozdielne a väčšinou iba okrajovo, aby sa nepovedalo. Ale česť tým, ktorí si túto udalosť pripomenuli výraznejšie. Lebo poniektorí z tej druhej strany sa priam pýšili svojou ignoranciou, prípadne sa na výzvu médií pohoršovali nad škandálom, že nejaký starosta zorganizoval oslavy niečoho vraj v zásade nepodstatného ešte aj s podporou strany Smer. Akoby slovenské politické strany nemali psiu povinnosť aktívne si pripomínať podobné národné udalosti a výročia.

Nie, problém v tomto prípade nemal Smer, ale majú ho strany, ktoré sa pojmu zvrchovanosti vyhýbajú.

Keďže touto deklaráciou Slovenská národná rada 17. júla 1992 veľkou väčšinou vyhlásila zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa, z čoho neskôr prirodzene vyplynulo aj schválenie ústavy a vznik štátu, jej okrúhle výročie bolo príležitosťou na začiatok rozsiahlejších osláv slovenskej štátnosti. Na verejné spomienky pamätníkov a popri tom na rozmýšľanie, kam sme sa s našou štátnosťou dostali…

A nebolo by to asi rozmýšľanie optimistické. V každom prípade, určite pri takomto výročí mali hrať prím štátne orgány, ústavní činitelia, jednoducho, mala to byť povinná (hoci nie vynútená) jazda predstaviteľov Slovenskej republiky. Potom by sa azda pridali aj médiá, hoci v našom prípade to býva skôr naopak, že tie správne médiá musia tým správnym politikom našepkať, až potom sa naši súčasní ústavní činitelia rozhýbu a poklonia sa, kde treba. A prečítajú, čo im protokol napíše.

Nie je žiadnou chybou, ale skôr slávou starostu Starej Bystrice Jána Podmanického, že uvzato a už po osemnásty raz zorganizoval oslavu zvrchovanosti. A nadviazal tak na niekdajšie vatry zvrchovanosti. Z tých sa posmievať, ako vieme, považuje za znak osobnej vyspelosti nejeden kaviarenský intelektuál. A nie je ani chybou bývalých prezidentov Slovenska a Česka, že toto podujatie navštívili. Naopak, prítomnosť Václava Klausa (o ktorého si kdejaká nula obtiera ústa) bola o to cennejšia, že tým znovu potvrdil rozvahu a žičlivosť, s akou veľká časť českej verejnosti akceptovala slovenské ambície a túžby po samostatnosti.

Je však o to väčšou hanbou našej súčasnej pani prezidentky, že popri starosti o suverenitu všetkého možného v šírom svete si nenašla čas na výraznejšie prejavenie úcty k okamihom, keď sa rodil štát, ktorého je ona dnes hlavou. Verme však, že výročiu ústavy už pani prezidentka možno prejaví úctu adekvátnejším spôsobom ako len vyjadrením pre tlačovú agentúru.

Nemenej, ak nie na prvom mieste by sa pri spomienke na deklaráciu o zvrchovanosti očakávali aktivity od slovenského parlamentu a jeho predsedu. Žiadať však od poslancov, z ktorých väčšina má charakter neobyčajných ľudí a závislých osobností, aby sa v dovolenkovom období nebodaj zišli na krátku slávnostnú schôdzu, je asi príliš veľa. A čo tak pripnúť si na jeden deň stužku s našou trikolórou namiesto modro-žltej? Tak to by už bolo rúhanie.

Naše médiá hlavného prúdu sa tiež ukázali vo svojej pravej podstate, dali si záležať predovšetkým na tom, aby z osláv zvrchovanosti vyrobili škandál a vyvíjali nátlak na každého, kto sa chcel osláv v Starej Bystrici zúčastniť, či už to bol vládny poslanec, žilinská županka alebo umelecké telesá, ktoré mali vystúpiť v kultúrnom programe.

Na jednej strane chápem, že tomuto nátlaku sa podvolil aj SĽUK, ktorého tradície predurčujú na vystúpenia pri podobných príležitostiach, avšak argumentovať tým, že boli podvedení organizátormi, lebo im zatajili logo Smeru na plagáte, je skôr poľutovaniahodné. Kiežby si viac slovenských politických strán aktívne pripomínalo udalosti zrodu nášho štátu a ešte lepšie by bolo, keby sa nad naším štátom politici hlbšie zamýšľali.

Počúvam totiž v poslednom čase mnohých vzdelaných, ale aj úplne bežných ľudí, hovoriť o tom, či nie je naša štátnosť ohrozená našou vlastnou nedostatočnosťou. Tieto obavy, nepochybne, vyplývajú aj z úbohého výkonu súčasnej vlády, z viditeľnej neschopnosti riadiť štát a obhajovať národné záujmy. Viem, že momentálne teplo je vyčerpávajúce, ale bude ešte horúcejšie. Pripomeniem, že zrušenie práva veta členských štátov EÚ, ergo ich suverenity, o ktorom som písal pred pár týždňami, postúpilo do ďalšieho kola.

České predsedníctvo v rade EÚ otvorilo zrušenie jednomyseľného hlasovania a dotazníkom začalo zisťovať, či majú členské krajiny záujem o prechod od jednomyseľného hlasovania ku kvalifikovanej väčšine. Inak povedané, ako sa stavajú k návrhu podriadiť sa v budúcnosti vo všetkom vôli Berlína, Paríža a Bruselu.

A počuli ste našich predstaviteľov uškŕňajúcich sa nad vatrami zvrchovanosti, že by sa nám o tom zmienili? Dozvedeli sme sa, ako sa k tejto otázke stavajú, prípadne, že by mali zámer diskutovať na túto tému s občanmi? Nie, zatiaľ sme nepočuli nič. Páni Heger, Korčok, Kollár ohlušujúco mlčia. Tak ako mlčali pri výročí zvrchovanosti (vyhlásenia o zneužití osláv nepočítam). Jedno aj druhé však priamo súvisí.