Čo sa skončilo a čo sa začalo v Davose

V roku 1929 prebehla v Davose diskusia, ktorá sa zmenila na filozofickú legendu a najcitovanejší rozhovor v dejinách moderného myslenia.

Predtým než na Európu padol tieň nacizmu, turbulentné medzivojnové obdobie medzi rokmi 1919 a 1929 zasiahlo aj filozofiu. Wolfram Eilenberger opisuje, ako sa pred druhou svetovou vojnou vynárajú filozofické myšlienky, ktoré navždy zmenia myslenie v Európe. Nové myšlienky sa nerodia z voľného času, ale z osobných, politických, ekonomických a prírodných kríz. A nové myslenie sa – z pohľadu obyčajného človeka – objavilo náhle, akoby šlo o nejakú „mágiu“.

Nejde však o mágiu. Myslenie ľudí, ktorí sa dostávajú k moci, neovplyvnili akési neosobné a objektívne historické sily, ale inšpirovali sa alebo nasledovali myšlienky z vedeckých, filozofických (či nevedeckých a nefilozofických) kníh, novinárskych článkov a prejavov, ktoré napísali a vyslovili znovu len konkrétni ľudia. Namiesto predstavy dejín ako neosobnej lokomotívy, rútiacej sa nevyhnutne dopredu, opäť vidíme, že dejiny utvárali konkrétni a identifikovateľní ľudia. Neskorší nositeľ Nobelovej ceny a poľský básnik Czesław Miłosz upozornil, že: „Obyvatelia mnohých európskych krajín až v polovici 19. storočia nadobudli, spravidla nepríjemným spôsobom, vedomie, že komplikované a pre priemerného smrteľníka priveľmi ťažké filozofické knihy majú celkom priamy vplyv na ich osud.“

Cassirer v Davose

Na jar roku 1929 prebehla v zasneženom Davose diskusia, ktorá sa postupne zmenila na filozofickú legendu a najcitovanejší rozhovor v dejinách moderného myslenia. Významní poslucháči (napríklad Léon Brunschvicg, Norbert Elias, Herbert Marcuse, Rudolf Carnap, Maurice de Gandillac, Joachim Ritter, Erich Przywara či Leo Strauss) nabitej sály hotelu Belvédère, už počas diskusie nadobudli dojem, slovami prítomného 23-ročného Emmanuela Levinasa, že sú „svedkami stvorenia a konca sveta“, teda udalosti, ktorá bude mať dopad na ďalší osud európskej filozofie.

Dôvodom boli dvaja hlavní rečníci a predmet diskusie: Kantova otázka Čo je človek?

Jedným z nich bol Ernst Cassirer. Prešedivený decentný filozof, pochádzajúci z dobre situovanej židovskej rodiny, známy svojim rozsiahlym polyhistorickým vzdelaním. V čase davoskej diskusie pokladaný za filozofa mimoriadneho významu, ktorý len nedávno dokončil svoju zásadnú knihu Filozofia symbolických foriem. Druhým hlavným diskutérom bol Martin Heidegger. Tmavovlasý temperamentný filozof, ktorý sa narodil do skromnej katolíckej rodiny. Nadaný študent scholastickej filozofie, krátky čas vo formácii jezuitských novicov, sa neskôr priklonil k filozofii. Po tridsiatke sa stáva profesorom a publikuje knihu Bytie a čas, považovanú za míľnik vo filozofickom myslení.

Chýry o jeho fascinujúcim filozofickom štýle a „novom učení“ sa šírili rýchlo – slovami Hannah Arendtovej – ako „zvesti o skrytom kráľovi“.

Cassirer prichádza do Davosu ako novokantovec, usilujúci sa rozšíriť Kantov projekt osvietenstva, založený na racionalite a pokroku vedy. Tento nekonfliktný, uhladený profesor, vždy oblečený v saku alebo fraku, hovoril, že ľudská bytosť je obdarená schopnosťou kreativity. Človek skrze svoju kreativitu vytvára symbolické formy (jazyk, umenie, hudbu, vedu, náboženstvo), ktoré mu umožňujú pochopiť jeho skúsenosť. Každá symbolická forma má zásadný význam, pretože tvorí rozmanitosť ľudskej kultúry. Jazyk, umenie, hudbu, vedu alebo náboženstvo nemožno ale odvodiť z dejín, psychológie, neurónov, génov, ľudskej subjektivity či moci, ale majú svoj vlastný duchovný význam.

Cassirer zaútočil proti tvrdeniu, že symbolické formy možno zredukovať na nejaké historické kontexty. Ak chceme vyvrátiť, spochybniť alebo neutralizovať nejakú symbolickú formu, prehlásme ju za historický konštrukt, ktorý vznikol len preto, aby bol poplatný nejakej moci a nemá preto žiadnu transcendentálnu platnosť. Ak by sme symbolické formy redukovali na moc, sexualitu, „biológiu“, ideológiu, historicitu či iný kontext, zrúti sa celá stavba ľudskej kultúry. Cassirer bol demokrat a humanista, obhajujúci v prejave z roku 1928 ústavu Weimarskej republiky. V roku 1927 získali nacisti vo voľbách do Ríšskeho snemu dve percentá – nateraz ich najväčšie politické víťazstvo –, no nepredstavovali ešte bezprostrednú hrozbu. Cassirer si bol vedomý politických turbulencií, no priklonil sa k tónu racionálnej umiernenosti, čo jeho neskorší kritici považovali za prejav impotencie a naivity demokratickej a liberálnej tradície v Nemecku.  

Heidegger prichádza do Davosu už ako najznámejší filozof v strednej Európe. Kým Cassirer hovoril o slobodnej a kreatívnej ľudskej bytosti, Heidegger videl človeka ako bytie (Dasein) „vrhnuté“ do podmienok života, ktoré neovláda. Základným znakom človeka je existenciálna úzkosť z vlastnej konečnosti. Až poznanie tejto konečnosti umožňuje, aby sa človek otvoril vlastnej autenticite. Symbolické formy, kultúra či technické úspechy ľudstva odvádzajú pozornosť človeka od vedomia „priepasti úzkostí“. Zakrývajú hlboký fenomén ľudskej konečnosti. Pomáhajú unikať pred úzkosťou z vlastnej ničoty a bránia človeku autenticky sa oslobodiť. A hlásenie možnej skazy ľudskej bytosti, podľa niektorých kritikov, vysvetľuje, prečo sa Heidegger neskôr priklonil k militantnosti nacistického programu.

Wolfram Eilenberger napísal, že Davos bol labuťou piesňou novokantovstva, pretože nedokázalo čeliť novej a príťažlivej Heideggerovej existenciálnej filozofii. Heidegger už v roku 1919 prednášal porazeným mužom bez budúcnosti, peňazí a nádeje, aby sa naučili „myslieť nanovo“. Mali sa vymaniť z malomeštiackeho svetonázoru a znovu si položiť otázku po Bytí a novej realite. Tvrdil, že byť človekom zmámená čeliť vlastnej „vrhnutosti“ do života, kde už je márne hľadať spásu, ale je možné odvážne skočiť do priepasti vlastnej konečnosti. Poslucháči, ktorí v zákopoch čelili vlastnej smrti, prijali Heideggerovu filozofiu a povýšili ho na nového „čarodeja“. Čarodeja, ktorý v roku 1933 prehlásil: „Nech nie sú teoretické princípy a idey pravidlami vášho bytia. Sám Führer a len on sám je nemeckou skutočnosťou a jej zákonom dnes a v budúcnosti.“

Už o štyri roky neskôr musí Cassirer s manželkou emigrovať cez Švédsko do Spojených štátov, kde až do svojej smrti v roku 1945 učil na Yale. Heidegger sa angažuje v hnutí národného socializmu, ktorého sa nikdy nezriekol. No dnes Cassirerovo meno poznajú len študenti filozofie, kým Heidegger sa stal známym aj mimo filozofické kruhy. Cassirer podcenil stabilitu Weimarskej republiky a neveril, že by mohlo Nemecko – ako civilizovaná krajina vysokej kultúry – podľahnúť populistických lžiam. Emmanuel Levinas neskôr poznamenal, že Cassirerovo neinšpiratívne vystúpenie znamenalo „koniec určitého typu humanizmu“. Tvrdšie zareagoval Richard Wolin, ktorý prehlásil, že „to, čo Cassirer predviedol v Davose, bol typ anemického liberálneho racionalizmu, ktorý priviedol weimarské židovstvo ku katastrofálnemu koncu”.

Po Cassirerovej smrti publikovali jeho knihu Mýtus štátu (1946), kde medzi riadkami prebleskuje, že si uvedomil svoj pasívny a nekonfrontačný prístup zoči-voči Heideggerovej filozofii. Heideggerova filozofia nebola nacistická, ale ani bezúhonná. V časti textu zaberajúcej sa Heideggerom, kritizoval jeho filozofiu fatalizmu a relativizmu, ktorá viedla k popretiu objektívnej platnosti „večných“ právd, ktoré vznikajú tak v morálnej skúsenosti, ako aj v matematickej prírodovede. Prorokovanie úpadku a zničenia civilizácie podkopalo sily, ktoré mohli klásť odpor moderným politickým mýtom. A filozofia, ktorá sa vzdá vlastných teoretických a etických ideálov môže byť použitá ako poddajný nástroj v rukách politických vodcov. Obaja filozofi tvrdili, že európska filozofia sa dostala do krízy. Cesta ako sa z nej dostať von, bola ale odlišná. Na sklonku života (1944) píše Cassirer v Eseji o človeku, že tou najnaliehavejšou otázkou, s mimoriadnym etickým význam pre svet, je antropologická otázka. Otázka – kto je to človek.

Michelangelo vo Vatikáne

V desiatej epizóde sci-fi seriálu Westworld – ukazujúcej futuristický zábavný park na spôsob Divokého západu, ktorý obývajú výtvory („roboti“), skonštruovaní za účelom uspokojovania zvrhlých sexuálnych a vražedných túžob ľudských návštevníkov – dáva zakladateľ parku Robert Ford výtvoru s menom Dolores zaujímavú prednášku o tajomstve jedného obrazu. Ford ukazuje na slávnu Michelangelovu fresku Stvorenie Adama, namaľovanú na strope Sixtínskej kaplnky. Ford tvrdí, že zvlnený plášť, ktorý obklopuje Boha podávajúceho ruku Adamovi, je dokonalá anatomická ilustrácia ľudského mozgu v reze. Podľa Forda tým chcel Michelangelo odpovedať na otázku, kto je človek. Nie je to „výtvor“ podobný Dolores. Pretože nie iba dar života, ale aj ľudské vedomie – a s tým spojená kreativita – je ďalším darom Boha ľuďom. Táto hypotéza scenáristov Westworld nie je nová. V roku 1990 ju uverejnil doktor Frank Lynn Meshberger. Meshberger bol presvedčený, že Stvorenie Adama predstavuje Michelangelov skrytý odkaz ďalším generáciám: Boh predáva Adamovi dar kreativity.

Kreativita (z latinského creatio), bežne chápaná ako schopnosť tvoriť nové a originálne myšlienky, má v kresťanstve hlbší význam. V Prvom liste Korinťanom (1,28) sa nachádza pozoruhodná myšlienka: Boh si zvolil veci, ktoré nie sú, aby boli. Kreativita (s-tvorenie) znamená priviesť k životu neexistujúce. „Meniť“ nebytie na bytie. Kreativita je stvoriteľský akt ex nihilo. Kreativita ale nie je niečo, čo má človek iba zo seba a pre seba. Kreativita bola pred človeka postavená ako úloha tvoriť neexistujúce. Kreativita nesúvisí so slávou, bohatstvom či prestížou, ani so zlepšením materiálnych podmienok ľudského života. Meniť nebytie na bytie nesúvisí s inovatívnym zoskupením nových faktov. Kreativita „nemyslí“ vo faktoch skutočnosti. Je to etická úloha tvoriť nové, ešte neexistujúce svety a nový, ešte neexistujúci život. Prenikavými slovami Nikosa Kazantzakisa: „Neexistujúce je čokoľvek, po čom sme dostatočne netúžili, čokoľvek, čo sme nezavlažili svojou krvou do takej miery, že sa to stane dostatočne silným na to, aby sme prekročili temný prah neexistencie.“

Elohim v Babylone

Zmätenie jazykov pri Babylone sa obvykle číta ako príbeh o hriechu a treste. Národy, ktoré osídlili zem po potope, sa rozhodli postaviť mesto a uprostred neho vežu, siahajúcu až do neba. Vysoká veža ako údajný arogantný akt pýchy. Lenže stavitelia hovoria, že túžia postaviť pomník, aby sa nerozptýlili po celej zemi. Už tento dôvod ukazuje, že problémom nebola samotná veža, ale porušenie príkazu z deviatej knihy Genezis: „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ Veža je tak akýmsi obrovským majákom, ktorý má rozptýlené a roztrúsené znovu naviesť k spoločenstvu. A to spoločenstvu, ktoré má jednotnú reč a jednotné slová. Hriechom nie je samotná veža, ale snaha vybudovať centralizovanú spoločnosť, národ s jedným jazykom a rovnakými slovami, teda aj ideami. Moderne povedané totalitarizmus. Bezkonfliktný monolit kultúrnej a jazykovej homogenity.

No bez plurality jazykov a slov neexistuje žiadna kreativita, žiadne nové idey. Odstránenie mnohosti vo veľkej jednote síce zamedzí medziľudským konfliktom, vychádzajúcich zo stretu rôznych hodnôt. Odstráni tým ale aj Boha ako kreatívnu, ľuďmi neovládateľnú Bytosť, ktorej cesty nie sú ľudskými cestami a ktorej myšlienky, nie sú ľudskými myšlienkami. Jednotná reč a jednotné slová ako konečná fáza sekularizmu. Reakciou Elohim je zmätenie reči a rozohnanie ľudí po celej zemi (neskôr sa téma jazykového zmätku znovu objavuje počas Turíc).

Namiesto záveru: Nietzsche v Sils-Maria

Rovnaký jazyk a rovnaké myslenie, to bola vždy túžba mocibažných tvorcov veľkých ríš. Táto zdanlivo pozitívna utópia je len negáciou akejkoľvek budúcnosti a nádeje na „nové nebesá a v novú zem“. Jedno mesto a jedna veža, bez rozdielnosti v názoroch, bez výnimiek a odchýlenia, je iba variácia na zlovestné motto: jedna ríša, jeden ľud, jeden vodca. Je to negácia náboženskej skúsenosti človeka, ktorý sa odvažuje prekročiť hranice daného a vykročiť do úplne novej skúsenosti. Dejiny bez jedného „mesta“ a „veže“ sú dejiny plné zločinov, zabíjania a katastrof. Ale sú tiež plné odvahy a nádeje. A iba v zápase o vlastné hodnoty a presvedčenia, získavajú tieto hodnoty a presvedčenie svoju váhu a význam. Len tento stret dáva dejinám ich mravný zmysel.

Význam ideí, ktoré hovoria o kreatívnej a slobodnej ľudskej bytosti, neneguje ani fakt, že môžu tragicky zlyhať zoči-voči rôznym „realistickým“, pasívnym a fatalistickým filozofiám. Udržať si nádej v kreatívnosť človeka, v jeho dar tvoriť ex nihilo, zabraňuje, aby sme sa stali väzňami jedného mesta a jednej veže. Nikdy to nebolo ľahké. Ako povedal Nietzsche: „Ten kto hlása úpadok, je vždy aktuálny.”