Leyenová stále nechce povedať, ako dohodla miliardový nákup vakcín od Pfizeru. EK neposkytla údaje ani audítorom

Európsky dvor audítorov je inštitúcia, ktorá má za úlohu kontrolovať finančné prostriedky EÚ. Dohliada na rozpočet z hľadiska príjmov aj výdavkov. Pozrel sa na nákup vakcín, čo je zatiaľ najväčšia objednávka svojho druhu v histórii EK. Vypracoval o tom podrobnú správu, o ktorej informoval portál Politico. Celú správu si môžete prečítať tu.

Audítori dospeli k záveru, že EK obstarala napriek počiatočným problémom (spomeňme si na meškanie dodávok a súdny spor s firmou AstraZeneca) dostatok vakcín, ale v prípade Pfizeru netransparentným spôsobom.

Na rozdiel od iných obchodov, do ktorých bol zapojený širší tím eurokomisie, najväčšiu objednávku od Pfizera dohadovala Leyenová osobne a neobvyklým spôsobom.

„Kľúčové časti zmlúv boli dohodnuté neformálne. Na základe neformálnych dohôd, ktoré boli z hľadiska rokovaní kľúčové, pokračoval celý formálny proces obstarávania,“ povedal jeden z audítorov pre bruselský portál.

„Bolo to vyrokované ako všetky ostatné zmluvy. Nevidím v tom žiaden rozdiel,“ namieta Sandra Gallinová, pracovníčka EK venujúca sa zdravotníctvu. Podľa nej bolo iné možno len to, ako sa odohrávali „predbežné rokovania“.

Informácie neposkytli

EK o rokovaniach odmietla audítorom poskytnúť konkrétne informácie, hoci ju o to žiadali. Oficiálne sa zodpovedá Európskemu parlamentu, ktorý si ich formálne môže vynútiť.  

Jeden z audítorov, ktorý nákup vakcín preveroval, považuje za veľmi neštandardné, že Komisia nespolupracovala. „Nestáva sa to takmer nikdy. Nie je to pri našej práci bežné,“ cituje ho pod rúškom anonymity Politico.

Netransparentné praktiky

Nie je to prvý raz v tejto kauze, čo hrá eurokomisia mŕtveho chrobáka. Leyenová dohadovala objednávku cez esemesky priamo s riaditeľom farmaceutickej firmy Pfizer Albertom Bourlom. Téme sme sa venovali v osobitnom článku.

Postupne sa o obchodné rokovania uskutočnené prostredníctvom mobilnej komunikácie začali zaujímať novinári (v obsiahlom článku New York Times), verejnosť aj Európsky parlament. Medzi prvými sa na EK obrátil novinár Alexander Fanta, chcel nahliadnuť do správ šéfky eurokomisie. Inštitúcia mu ich odmietla poskytnúť. Po intervencii európskej ombudsmanky Emily O’Reillyovej sa ukázalo, že Komisia si dokonca textové správy od Leyenovej kancelárie ani nepýtala.

„Keďže textové správy sú momentálne a majú krátku životnosť, vo všeobecnosti neobsahujú dôležité informácie o politikách, aktivitách a rozhodnutiach Komisie,“ vyhlásila vtedy v reakcii eurokomisárka Věra Jourová. Ďalej uviedla, že zamestnanci EK majú pokyn, aby používali textové správy len na zbežnú komunikáciu, a nie na diskutovanie o citlivom obsahu. Takže Leyenová esemesky používať nemala, ale archivované aj tak nie sú.

Ombudsmanka trvala na tom, že ak sa správy týkajú rozhodnutí a politík EÚ, mali by byť archivované a na vyžiadanie dostupné.

Esemesková kauza z ministerských čias

Podobnú kauzu s textovými správami si nesie Leyenová ešte z čias, keď bola nemeckou ministerkou obrany. Pri odchode z postu si vymazala správy a všetky dáta z mobilného telefónu, hoci bola podozrivá z toho, že vyplácala externým poradcom na ministerstve vysoké finančné sumy. Nemeckí Zelení na ňu za to podali žalobu.

Podobne ako pri kauze s vakcínami ju podozrievali z toho, že o miliónoch eur rozhodovala svojvoľne a netransparentne. Leyenová vtedy s médiami odmietala hovoriť, priznala si len drobné pochybenia, ktoré dávala na vrub nedbanlivosti a prepracovaným podriadeným.