V Rakúsku sa pripravuje protisystémová vzbura

Dňa 9. októbra, za menej ako mesiac, budú v Rakúsku prezidentské voľby – a za­in­te­re­sovaný volič musí s námahou hľadať stopy po nejakej kam­pani. Sú­čas­ný spolkový prezident, 78-ročný Alexander Van der Bellen, kan­di­duje na druhé funkčné obdobie. V Rakúsku je zvykom, že úra­du­jú­cemu prezidentovi, ktorý sa cíti na ďalšiu šesť­roč­nú ka­den­ciu, to býva dopriate. Nikdy doteraz sa nestalo, že by úradujúci prezident, kto­rý sa uchádza o priazeň voličov, nebol znova zvolený.

Rovnako je už dobrých štyridsať rokov zvykom, že opozičná štá­to­stra­na v takom prípade nenominuje protikandidáta. Veriaci katolík no­mi­novaný sociálnymi de­mo­kratmi Rudolf Kirch­schlä­ger tak získal pri svo­jej druhej voľbe 79,9 percenta, čerstvo rozvedený prorodinný ľu­do­vec Thomas Klestil 63,42 a celoživotný stranícky funkcionár SPÖ Heinz Fischer 79,33 percenta. Van der Bellen, v dávnejšej minulosti pred­se­da vtedy ešte opo­zič­ných Zelených, by mal teda za mesiac očakávať 70 až 80 percent. Nemá ani žiadneho vážneho kon­ku­ren­ta. Štyri z piatich strán, ktoré sú momentálne zastúpené v Ná­rodnej rade Rakúskej republiky, nemajú vlastného kandidáta: Zelení, ľu­dovci z ÖVP, opozičná štátostrana SPÖ ani opoziční progresívci NEOS nepostavili nikoho.

Oplatí sa teda o tak smrteľne nudnej téme, akou sú rakúske prezidentské voľby, napísať článok? Takéto voľby sa skrát­ka nedajú prehrať. Van der Bellen je vnímaný ako prezident, kto­rý v úrade nič ne­po­ka­zil, hviezdy všetkých strán s výnimkou ná­rod­no-populistických Slobodných (FPÖ) ho podporujú, má to vy­hra­té, bod­ka.

No za jeden maličký článok tieto voľby predsa len stoja. Van der Bel­len je salónny lev z akademickej viedenskej kaviarne, ktorý si zís­kal vďaka svojmu detstvu v odľahlej tirolskej doline Kaunertal a pre svoj jem­ný dedkovský humor aj priazeň niektorých tradičnejších a vi­diec­kej­ších voličov. Bývalý profesor ekonomiky bol nenápadným, väč­šinu času verejne až ne­prí­tom­ným prezidentom.

Ideologickú agendu tlačil iba na samom začiatku svoj­ho mandátu, keď vyslovil nápad, že ako znak solidarity proti islamofóbii „budeme musieť požiadať všetky ženy, aby nosili šat­ku“. Tému migrácie už dávno neotvára a robí dobre. Migrácia mla­dých mužov prevažne z islamského sveta dosiahne aktuálne už po­dob­né dimenzie ako na vrchole utečeneckej krízy: Len za prvých sedem me­siacov tohto roka žiadalo 41-tisíc osôb v Rakúsko o azyl. Keďže rakúska vláda koná podľa medzinárodných a európskych ľudsko­práv­nych noriem, Rakúsko nemôže drvivú väčšinu týchto ľudí deportovať. Van der Bellen preto, rovnako ako mediálny mainstream, o masovej imi­grácii radšej mlčí.

Zelený prezident ani nepredniesol väčší prejav, ktorým by sa za­pí­sal do pamäti národa. Keď sa sociálni demokrati ku koncu svojho 13-ročného vládnutia s absolútnou väčšinou utopili v ko­rup­č­ných kau­zách, predniesol ich nominant Kirchschläger legendárny prejav: Be­ginnen wir also überall mit dem Trockenlegen der Sümpfe und nehmen wir – wir sind auf einer Landwirtschaftsmesse – auch gleich die sauren Wiesen dazu! „Začnime teda všade vysúšať močiare a – sme tu na poľ­no­hos­podárskom veľtrhu – pridajme aj kyslé lúky!“ Van der Bellen reagoval na menšie, ale početné kauzy ľudovcov nápadne benevolentne. Keď nemecké médiá zverejnili úryvky z videa z Ibizy, na kto­rom sa strápnil vicekancelár Slobodných HC Strache v pas­ci „ruskej“ volavky, prezident si získal sympatie spôsobom, ako to glosoval. Povedal: So sind wir nicht. („My nie sme takí.“) A zafi­lo­zofo­val o „kráse ústavy“.