V Rakúsku sa pripravuje protisystémová vzbura

Alexander van der Bellen usiluje o znovuzvolenie a prekvapivo rýchlo mu padajú preferencie. Zo 66 na 39 percent. Čo sa to v Rakúsku deje a kto z toho môže ťažiť?

Ilustračné foto: Ivan Radic/flickr.com

Dňa 9. októbra, za menej ako mesiac, budú v Rakúsku prezidentské voľby – a zainteresovaný volič musí s námahou hľadať stopy po nejakej kampani. Súčasný spolkový prezident, 78-ročný Alexander Van der Bellen, kandiduje na druhé funkčné obdobie. V Rakúsku je zvykom, že úradujúcemu prezidentovi, ktorý sa cíti na ďalšiu šesťročnú kadenciu, to býva dopriate. Nikdy doteraz sa nestalo, že by úradujúci prezident, ktorý sa uchádza o priazeň voličov, nebol znova zvolený.

Rovnako je už dobrých štyridsať rokov zvykom, že opozičná štátostrana v takom prípade nenominuje protikandidáta. Veriaci katolík nominovaný sociálnymi demokratmi Rudolf Kirchschläger tak získal pri svojej druhej voľbe 79,9 percenta, čerstvo rozvedený prorodinný ľudovec Thomas Klestil 63,42 a celoživotný stranícky funkcionár SPÖ Heinz Fischer 79,33 percenta. Van der Bellen, v dávnejšej minulosti predseda vtedy ešte opozičných Zelených, by mal teda za mesiac očakávať 70 až 80 percent. Nemá ani žiadneho vážneho konkurenta. Štyri z piatich strán, ktoré sú momentálne zastúpené v Národnej rade Rakúskej republiky, nemajú vlastného kandidáta: Zelení, ľudovci z ÖVP, opozičná štátostrana SPÖ ani opoziční progresívci NEOS nepostavili nikoho.

Oplatí sa teda o tak smrteľne nudnej téme, akou sú rakúske prezidentské voľby, napísať článok? Takéto voľby sa skrátka nedajú prehrať. Van der Bellen je vnímaný ako prezident, ktorý v úrade nič nepokazil, hviezdy všetkých strán s výnimkou národno-populistických Slobodných (FPÖ) ho podporujú, má to vyhraté, bodka.

No za jeden maličký článok tieto voľby predsa len stoja. Van der Bellen je salónny lev z akademickej viedenskej kaviarne, ktorý si získal vďaka svojmu detstvu v odľahlej tirolskej doline Kaunertal a pre svoj jemný dedkovský humor aj priazeň niektorých tradičnejších a vidieckejších voličov. Bývalý profesor ekonomiky bol nenápadným, väčšinu času verejne až neprítomným prezidentom.

Ideologickú agendu tlačil iba na samom začiatku svojho mandátu, keď vyslovil nápad, že ako znak solidarity proti islamofóbii „budeme musieť požiadať všetky ženy, aby nosili šatku“. Tému migrácie už dávno neotvára a robí dobre. Migrácia mladých mužov prevažne z islamského sveta dosiahne aktuálne už podobné dimenzie ako na vrchole utečeneckej krízy: Len za prvých sedem mesiacov tohto roka žiadalo 41-tisíc osôb v Rakúsko o azyl. Keďže rakúska vláda koná podľa medzinárodných a európskych ľudskoprávnych noriem, Rakúsko nemôže drvivú väčšinu týchto ľudí deportovať. Van der Bellen preto, rovnako ako mediálny mainstream, o masovej imigrácii radšej mlčí.

Zelený prezident ani nepredniesol väčší prejav, ktorým by sa zapísal do pamäti národa. Keď sa sociálni demokrati ku koncu svojho 13-ročného vládnutia s absolútnou väčšinou utopili v korupčných kauzách, predniesol ich nominant Kirchschläger legendárny prejav: Beginnen wir also überall mit dem Trockenlegen der Sümpfe und nehmen wir – wir sind auf einer Landwirtschaftsmesse – auch gleich die sauren Wiesen dazu! „Začnime teda všade vysúšať močiare a – sme tu na poľnohospodárskom veľtrhu – pridajme aj kyslé lúky!“ Van der Bellen reagoval na menšie, ale početné kauzy ľudovcov nápadne benevolentne. Keď nemecké médiá zverejnili úryvky z videa z Ibizy, na ktorom sa strápnil vicekancelár Slobodných HC Strache v pasci „ruskej“ volavky, prezident si získal sympatie spôsobom, ako to glosoval. Povedal: So sind wir nicht. („My nie sme takí.“) A zafilozofoval o „kráse ústavy“.

Vľavo: Sebastian Kurz a Heinz-Christian Strache v roku 2018. Vpravo: prezident Alexander Van der Bellen s bývalým kancelárom Kurzom. Foto: TASR/AP

Úrad, na ktorý sa používa ako ekvivalent k americkému POTUS skrátka UHBP – Unser Herr Bundespräsident („Náš pán spolkový prezident“), nie je pritom bezvýznamný. Rakúska hlava štátu má oveľa širšie právomoci ako prezident v Nemecku: Je vrchným veliteľom armády, môže nariadiť mimoriadne náborové opatrenia, môže odvolať kancelára alebo celú vládu, ba môže – „ak je potrebné okamžite prijať opatrenia na zabránenie nenapraviteľným škodám pre širokú verejnosť“ – vládnuť prostredníctvom núdzových dekrétov. Odvolateľný je jedine cez celoštátne referendum. Teoreticky si môže nárokovať aj účasť na samitoch EÚ.

Žiaden prezident si tieto právomoci ešte neuplatňoval. Sú určené na obdobie krízy. Blbé na tom je, že Rakúsko práve prežíva krízu. A že sa čoraz viac voličov pýta, či sa pod maskou milého ujka neskrýva tvrdý mocenský hráč.

Tým hráčom Van der Bellen totiž v zákulisí bol. Keďže dvaja politici FPÖ, ktorí sa ožratí na Ibize znemožnili, ihneď odstúpili, mohla obľúbená pravicová koalícia pod vedením ľudovca Sebastiana Kurza pokračovať. Kurz ale z dodnes neznámych dôvodov vypovedal koalíciu a vybral si po predčasných voľbách koaličného partnera z opačného konca politického spektra – Van der Bellenových Zelených. Prezident túto pozoruhodnú zmenu aktívne sprevádzal. Tak veľmi chcel vykopať Slobodných z vlády, že chcel Kurzovi dokonca umožniť jednofarebnú vládu ľudovcov. (Ten plán stroskotal v parlamente, Rakúsko tak polroka malo úradnícku vládu.)

Odkedy ľudovci vládnu so Zelenými, Van der Bellen im kryl chrbát. Proti šialenstvám koronapolitiky, zvlášť proti štvrťročnému lockdownu pre nazaočkovaných a proti zákonu o očkovacej povinnosti nepovedal ani slovo. Stratil tým dôveru mnohých občanov. A v krajine, v ktorej minimálne polovica národa odmieta protiruské sankcie, si nepomohol svojou bezpodmienečnou podporou sankcií. Rakúšanom, ktorí sa boja studenej zimy, poradil „zaťať zuby“.

Protestujúce dievčatá vo Viedni proti vakcínam. Foto: Ivan Radic/flickr.com

Ľudia brali donedávna ako hotový fakt, že vtipný staručký profesor bude aj ďalších šesť rokov ich prezidentom. Neriešili to. Ku koncu leta sa však niečo pokazilo, mnohí to očividne začali riešiť. V auguste ešte vyšiel prieskum, v ktorom Van der Bellen získal 66 percent. Odvtedy to ide dole kopcom: V ďalšom prieskume už získal len 50 percent, potom len 45 percent a v poslednom – 39.

Nedá sa to vysvetliť tým, že by sa objavil nejaký silný súper: S výnimkou málo známeho a málo výrazného kandidáta Slobodných, ombudsmana Waltera Rosenkranza, kandidujú sami exoti. Je medzi nimi ľavicovo-mainstreamový predseda „strany piva“, antiglobalistický stĺpčekár bulvárneho Kronenzeitung, ktorý irituje svojim dandyovským životným štýlom po boku prominentnej papalášskej ženy, a homosexuálny pravicový expolitik a videobloger, ktorý najnovšie žiada vystúpenie Rakúska z EÚ. Na výber je ešte jeden antivaxer a jeden obuvník.

Je ťažko predstaviteľné, že Rakúšania budú voliť niektorého z tých šašov za prezidenta. Zdá sa však už pravdepodobné, že Van der Bellen utrpí nevídanú hanbu a bude musieť ako prvý úradujúci prezident v rakúskej histórii bojovať o zvolenie v druhom kole.