V Rakúsku sa pripravuje protisystémová vzbura

Dňa 9. októbra, za menej ako mesiac, budú v Rakúsku prezidentské voľby – a za­in­te­re­sovaný volič musí s námahou hľadať stopy po nejakej kam­pani. Sú­čas­ný spolkový prezident, 78-ročný Alexander Van der Bellen, kan­di­duje na druhé funkčné obdobie. V Rakúsku je zvykom, že úra­du­jú­cemu prezidentovi, ktorý sa cíti na ďalšiu šesť­roč­nú ka­den­ciu, to býva dopriate. Nikdy doteraz sa nestalo, že by úradujúci prezident, kto­rý sa uchádza o priazeň voličov, nebol znova zvolený.

Rovnako je už dobrých štyridsať rokov zvykom, že opozičná štá­to­stra­na v takom prípade nenominuje protikandidáta. Veriaci katolík no­mi­novaný sociálnymi de­mo­kratmi Rudolf Kirch­schlä­ger tak získal pri svo­jej druhej voľbe 79,9 percenta, čerstvo rozvedený prorodinný ľu­do­vec Thomas Klestil 63,42 a celoživotný stranícky funkcionár SPÖ Heinz Fischer 79,33 percenta. Van der Bellen, v dávnejšej minulosti pred­se­da vtedy ešte opo­zič­ných Zelených, by mal teda za mesiac očakávať 70 až 80 percent. Nemá ani žiadneho vážneho kon­ku­ren­ta. Štyri z piatich strán, ktoré sú momentálne zastúpené v Ná­rodnej rade Rakúskej republiky, nemajú vlastného kandidáta: Zelení, ľu­dovci z ÖVP, opozičná štátostrana SPÖ ani opoziční progresívci NEOS nepostavili nikoho.

Oplatí sa teda o tak smrteľne nudnej téme, akou sú rakúske prezidentské voľby, napísať článok? Takéto voľby sa skrát­ka nedajú prehrať. Van der Bellen je vnímaný ako prezident, kto­rý v úrade nič ne­po­ka­zil, hviezdy všetkých strán s výnimkou ná­rod­no-populistických Slobodných (FPÖ) ho podporujú, má to vy­hra­té, bod­ka.

No za jeden maličký článok tieto voľby predsa len stoja. Van der Bel­len je salónny lev z akademickej viedenskej kaviarne, ktorý si zís­kal vďaka svojmu detstvu v odľahlej tirolskej doline Kaunertal a pre svoj jem­ný dedkovský humor aj priazeň niektorých tradičnejších a vi­diec­kej­ších voličov. Bývalý profesor ekonomiky bol nenápadným, väč­šinu času verejne až ne­prí­tom­ným prezidentom.

Ideologickú agendu tlačil iba na samom začiatku svoj­ho mandátu, keď vyslovil nápad, že ako znak solidarity proti islamofóbii „budeme musieť požiadať všetky ženy, aby nosili šat­ku“. Tému migrácie už dávno neotvára a robí dobre. Migrácia mla­dých mužov prevažne z islamského sveta dosiahne aktuálne už po­dob­né dimenzie ako na vrchole utečeneckej krízy: Len za prvých sedem me­siacov tohto roka žiadalo 41-tisíc osôb v Rakúsko o azyl. Keďže rakúska vláda koná podľa medzinárodných a európskych ľudsko­práv­nych noriem, Rakúsko nemôže drvivú väčšinu týchto ľudí deportovať. Van der Bellen preto, rovnako ako mediálny mainstream, o masovej imi­grácii radšej mlčí.

Zelený prezident ani nepredniesol väčší prejav, ktorým by sa za­pí­sal do pamäti národa. Keď sa sociálni demokrati ku koncu svojho 13-ročného vládnutia s absolútnou väčšinou utopili v ko­rup­č­ných kau­zách, predniesol ich nominant Kirchschläger legendárny prejav: Be­ginnen wir also überall mit dem Trockenlegen der Sümpfe und nehmen wir – wir sind auf einer Landwirtschaftsmesse – auch gleich die sauren Wiesen dazu! „Začnime teda všade vysúšať močiare a – sme tu na poľ­no­hos­podárskom veľtrhu – pridajme aj kyslé lúky!“ Van der Bellen reagoval na menšie, ale početné kauzy ľudovcov nápadne benevolentne. Keď nemecké médiá zverejnili úryvky z videa z Ibizy, na kto­rom sa strápnil vicekancelár Slobodných HC Strache v pas­ci „ruskej“ volavky, prezident si získal sympatie spôsobom, ako to glosoval. Povedal: So sind wir nicht. („My nie sme takí.“) A zafi­lo­zofo­val o „kráse ústavy“.

Úrad, na ktorý sa používa ako ekvivalent k americkému POTUS skrát­ka UHBP – Unser Herr Bundespräsident („Náš pán spolkový pre­zi­dent“), nie je pritom bezvýznamný. Rakúska hlava štátu má oveľa šir­šie právomoci ako pre­zi­dent v Nemecku: Je vrchným ve­li­teľom armády, môže nariadiť mimoriadne náborové opatrenia, môže odvolať kancelára alebo celú vládu, ba mô­že – „ak je po­trebné okam­ži­te prijať opatrenia na zabránenie ne­na­pra­viteľným ško­dám pre ši­ro­kú verejnosť“ – vládnuť prostredníctvom núdzových dekrétov. Od­vo­la­teľný je jedine cez celoštátne referendum. Teoreticky si mô­že nárokovať aj účasť na samitoch EÚ.

Žiaden prezident si tieto právomoci ešte neuplatňoval. Sú určené na obdobie krízy. Blbé na tom je, že Rakúsko práve prežíva krí­zu. A že sa čoraz viac voličov pýta, či sa pod maskou milého ujka ne­skrýva tvrdý mocenský hráč.

Tým hráčom Van der Bellen totiž v zákulisí bol. Keďže dvaja po­li­tici FPÖ, kto­rí sa ožratí na Ibize znemožnili, ihneď odstúpili, moh­la ob­ľú­bená pra­vicová koalícia pod vedením ľudovca Sebastiana Kur­za po­kra­čo­vať. Kurz ale z dodnes neznámych dôvodov vypovedal koa­líciu a vybral si po predčasných voľbách koaličného partnera z opačného konca politického spektra – Van der Bellenových Zelených. Prezident túto pozoruhodnú zmenu aktívne sprevádzal. Tak veľmi chcel vykopať Slobodných z vlády, že chcel Kurzovi dokonca umož­niť jednofarebnú vládu ľudovcov. (Ten plán stroskotal v parlamen­te, Rakúsko tak polroka malo úradnícku vládu.)

Odkedy ľudovci vládnu so Zelenými, Van der Bellen im kryl chrbát. Pro­ti šialenstvám korona­po­li­ti­ky, zvlášť proti štvrťročnému lock­dow­nu pre nazaočkovaných a proti zákonu o očkovacej po­vin­nosti nepovedal ani slovo. Stratil tým dôveru mnohých občanov. A v kra­ji­ne, v ktorej minimálne polovica národa odmieta protiruské sankcie, si nepomohol svojou bezpodmienečnou podporou sankcií. Rakúšanom, ktorí sa boja studenej zimy, poradil „zaťať zuby“.

Ľudia brali donedávna ako hotový fakt, že vtipný staručký pro­fesor bude aj ďalších šesť rokov ich prezidentom. Neriešili to. Ku koncu leta sa však niečo pokazilo, mnohí to očividne začali rie­šiť. V auguste ešte vyšiel prieskum, v ktorom Van der Bellen zís­kal 66 per­cent. Odvtedy to ide dole kopcom: V ďalšom prieskume už zís­kal len 50 percent, potom len 45 percent a v poslednom – 39.

Ne­dá sa to vysvetliť tým, že by sa objavil nejaký silný súper: S vý­nimkou málo známeho a málo výrazného kandidáta Slobodných, om­buds­mana Waltera Rosenkranza, kandidujú sami exoti. Je medzi nimi ľa­vicovo-mainstreamový predseda „strany piva“, antiglobalistický stĺpče­kár bulvárneho Kro­nenzeitung, ktorý irituje svojim dan­dy­ov­ským ži­vot­ným štýlom po boku prominentnej papalášskej ženy, a homosexuálny pravicový ex­po­li­tik a videobloger, ktorý najnovšie žiada vy­stú­pe­nie Rakúska z EÚ. Na výber je ešte jeden antivaxer a jeden obuv­ník.

Je ťažko predstaviteľné, že Rakúšania budú voliť niektorého z tých ša­šov za pre­zidenta. Zdá sa však už pravdepodobné, že Van der Bel­len utrpí nevídanú hanbu a bude musieť ako prvý úradujúci prezident v ra­kúskej histórii bojovať o zvolenie v dru­hom kole.