Smútok a schizofrénia v Benátkach

Matúš Zajac navštívil a fotografoval 59. ročník benátskeho bienále. V pavilónoch a na expozíciách strávil niekoľko dní, ale domov odchádzal zasiahnutý úpadkom súčasného umenia.

Foto: Matúš Zajac

Bienále súčasného umenia v Benátkach je a má byť pojem. Stále sa tu nájdu skvelé inštalácie či video art osobností, ktoré si dlhé roky držia svoju kvalitu. Prevažuje však, žiaľ, niečo iné a v divákovi zostane najmä marazmus zo súčasného umenia. Niektorí to nazývajú oslavou súčasného umenia, ale keď sa na to pozrieme triezvym pohľadom, ide v skutočnosti o jeho slepú uličku.

A ešte jedna kritická poznámka z Benátok, tentokrát smerovaná domov. Tohtoročná „olympiáda umeleckého sveta“ totiž ukázala v plnej „kráse“ aj marazmus česko-slovenského pavilónu. Ten je stále zavretý a čo je smutnejšie, chátra. O pavilón sa delíme s Českou republikou a dôvodom jeho uzavretia bol vlečúci sa technický stav budovy. Budovu navrhol architekt Otakar Novotný, je vyhľadávaná fotografmi z celého sveta, žiaľ, dôvodom je prázdnota a jej úpadok. Pokojne to nazvime národnou hanbou, presnejšie medzinárodnou hanbou. Ešte v roku 2019 sa rozhodlo, že prebehne rekonštrukcia, ale nič významné sa nekoná. Je to ako so stavbou tunelov na Slovensku. Za tri roky neboli zodpovední úradníci schopní tento pavilón pripraviť a vyzerá to tak, že dlhé roky sa ho ešte nedočkáme. Oficiálne všetko stojí na nedostatku financií, ale príčina bude hlbšia.

Foto: Matúš Zajac

Poďme však k umeniu.

Počas pandémie sa benátsky festival umenia konal v online priestore, tento rok sa konečne mohol zástup dychtivých divákov osobne prechádzať po krásnych záhradách a v úžasných interiéroch industriálnych budov (hlavne v časti Arsenale) a popritom vnímať reflexiu umelcov na surrealizmus s ekologickým podtónom. Ako správne tušíte, výrazne tu bolo cítiť politickú až ideologickú angažovanosť výtvarníkov. Inštalácie niekedy pôsobili priam zmätočne až „preplácane“, akoby boli vytvorené nasilu. To je, ako vieme, jedna z centrálnych bolestí súčasného umenia. Nádej azda spočíva v tom, že čoraz viac sa o tom začína hovoriť, aj keď skutočnej kritiky je stále málo. Nepokojnosť už však presakuje.

Nosnou inšpiráciou tohtoročného bienále mala byť reflexia na knihu Mlieko snov od britskej umelkyne Leonory Carringtonovej. Knižka opisuje svet podvedomia a magickosti, ale témou, pochopiteľne, bola aj vojna na Ukrajine.

Dánsky pavilón. Foto: Matúš Zajac

Jednotlivé inštalácie boli vytvárané z prírodných artefaktov, ale aj z technologického progresu. Svoje putovanie som začal v rozsiahlych záhradách parku Giardini della Biennale, kde sa nachádzajú národné pavilóny, najmä centrálny pavilón, určený pre najväčšie hviezdy festivalu. Už pri vstupe ma ohromil obrovský objekt slona postaveného medzi zrkadlami, autorkou bola Nemka Katharina Fritschová. Tešil som sa najmä na inštaláciu Rogera Ballena a video art asi hlavnej hviezdy Nan Goldinovej, ktorá sa stala súčasťou aj filmového festivalu.

Pozitívne musím oceniť rozmerné objekty víťazky 59. ročníka medzinárodnej výstavy, Američanky Simone Leighovej. Jej rozmerné sochy zobrazujú černošské ženy (aj tu sa nevyhneme pocitu, že treba vyjsť v ústrety politickej objednávke) v rôznych výrazových polohách. Objekty dostali veľkorysý priestor a divák sa pri nich cítil ako maličký tvor obdivujúci nádherné tvary.  

S ďalšími inštaláciami to už bolo horšie. Akoby umelci túžili prekonať tradičný surrealizmus jediným spôsobom – šokom. Lenže šokovať masovo, v kvantite, to nemôže dopadnúť dobre. Návštevník sa cíti pri tých divných objektoch najskôr trochu stratený, neskôr až psychicky nalomený. Myseľ a myšlienky začnú pracovať na plné obrátky až neskôr. Problém je, že po troch hodinách vás tento šok unaví a doslova „zmorduje“. Nevyhnutne musíte začať rozmýšľať nad stagnáciou súčasného umenia.      

Aspoň v jednotlivých národných pavilónoch sme mohli nachádzať diela v určitom tradicionalistickom duchu. Upútal ma film v gréckom pavilóne zo „sveta Cigánov“ na okraji spoločnosti, okorenený mytologickými úvahami o bytí či nebytí v dnešnom svete. V dánskom pavilóne som vnímal akúsi ekologickú reflexiu života a smrti. Španieli pre istotu nevystavili ani jedno dielo a diváci pozorovali hru svetla a tieňa v ich pavilóne. Veľká Británia pripravila inštaláciu Soni Boyceovej postavenú na vokáloch piatich speváčok. Veľmi zaujímavo pôsobil objekt v juhokórejskom pavilóne. Plastika pripomínala sci-fi živočícha bojujúceho o prežitie. Ukrajinský umelec Markov divákom priblížil bombardovanie Charkova, inštalácia pôsobila ako pamätník zničenej Ukrajiny.

Ukrajinský príspevok k bienále. Foto: Matúš Zajac

V industriálnych budovách Arsenale zaujala talianska inštalácia so šijacími strojmi, pripomínajúca svet vykorisťovania lacnej pracovnej sily v týchto tmavých útrobách budovy. Nádherne pôsobil aj video art v exteriéri nad riekou.

Bienále v Benátkach 2022 nám predstavilo vyše 1 400 diel od 213 umelcov z 58 štátov. Ideálne si na festival treba vyčleniť viac dní, aby ste to zvládli bez zhonu. Ale sú okolnosti, kde ani to nepomôže.

Na mňa pôsobilo tohtoročné bienále pomerne zdrvujúco. Akoby autorom išlo o poukázanie na zničený svet okolo, no na mňa to doľahlo ešte hlbšie. Po niekoľkých dňoch z toho celého, žiaľ, cítim najmä smútok zo stavu terajšieho moderného umenia. Jeho význam pre spoločnosť so stále väčšou snahou o angažovanosť jednoducho klesá. Nechcem tento dojem teraz širšie komentovať, ale po niekoľkých hodinách v Benátkach som sa cítil ako schizofrenik, ktorý miluje umenie, ale zároveň nechápe to, čo sa zaň dnes vydáva.

Víťazné dielo 59. ročníka Bienále od Američanky Simone Leighovej. Foto: Matúš Zajac

Ďalšie články od Matúš Zajac
Ďalšie články