Vojnoví jastrabi by mali myslieť aj na to, čo zostane z Ukrajiny po vojne

Návrhy, že by sa Ukrajina mala snažiť o mier a zastavenie devastácie vlastnej krajiny, sú u nás považované takmer za úlet dezolátneho rusofila. Obzvlášť teraz, keď prežívame eufóriu z úspešnej charkovskej protiofenzívy. Akoby jediný spôsob, ako môžete stáť na strane ukrajinských bratov (premiérovým jazykom „na správnej strane dejín“), je podporovať vojnové riešenie až do dna, nech by boli náklady akékoľvek.

Takýto pohľad je však veľmi zúžený.

Protiofenzíva Ukrajiny dopadla nad očakávania dobre a priniesla viac optimizmu a viery, že Rusku sa nepodarí ovládnuť celý Donbas a možno ani neudrží všetky svoje pozície na juhu. Avšak predpoklad, že by bola schopná vytlačiť dobyvateľa až za svoje hranice, alebo dokonca bojovať aj o Krym, je ešte stále veľmi predčasný.

Minimálne týchto území sa Putin rozhodne nevzdá ľahko. O jeho odhodlaní ísť až nadoraz svedčí aj čerstvá mobilizácia. Protiofenzíva síce ľahko prenikla cez riedko bránené obranné línie v Charkovskej oblasti, no úplne iná situácia nastane, keď sa bude bojovať o veľké mestá, ako je Cherson, ktorému hrozí osud Mariupola. Alebo vtedy, ak bude Rusko brániť zostatkové územia na juhovýchode, kde dokáže lepšie sformovať svoje sily oproti súčasnej situácii, keď je jeho armáda roztečená po obrovskom prstenci, v ktorom sa ľahšie napádajú slabo bránené časti opevnenej línie. 

V tejto chvíli sa nehrá len o to, či Ukrajina príde o časť svojho územia – ktoré bude chcieť Putin stoj čo stoj v nejakej miere udržať –, ale aj o to, či Putin nebude schopný z dlhodobého hľadiska Ukrajinu ovládnuť celú a bez boja. Stačí mu na to len jedna vec: ak bude Ukrajina po vojne zničená natoľko, že o ňu Západ stratí záujem. V tom momente by ju Putin ovládol bez výstrelu – mocensky, geopolitickou dostredivou silou.

Existuje aj horší scenár než obmedzenie celistvosti Ukrajiny, a to Ukrajina zničená a neschopná perspektívy približovania sa k Západu najbližšieho pol storočia.

Ukrajina prejavuje odhodlanie bojovať až do dna, ale o tom, dokedy bude vojna trvať a dokedy bude domobrana bojaschopná či dokonca schopná protiofenzív, nerozhodujú oni, ale Amerika, z ktorej pochádza väčšina vojenských zdrojov pre Ukrajinu.

Ak sa americká administratíva rozhodne zaradiť spiatočku, bude všetkému koniec a obetavé straty na Ukrajine za posledné mesiace sa stanú zbytočnými.

Obrovské škody

Je len otázkou času, kedy sa v USA chopí moci republikánska garnitúra, ktorá sa netají snahou vojnu deeskalovať a zamerať sa na problém silnejúcej Číny. Ostatne, aj v Bidenovej administratíve sa zvyšuje tlak, aby prezident Biden prinútil Zelenského sadnúť k rokovaciemu stolu. O dva mesiace budú mať za oceánom kľúčové kongresové voľby, kde sa očakáva Bidenova porážka v oboch komorách. Od tejto chvíle Biden už len dovládne, nebude schopný pretláčať zásadné politické rozhodnutia, čo môže mať vplyv aj na výrazné oslabenie americkej podpory pre Ukrajinu. A novým prezidentom sa s najväčšou pravdepodobnosťou o dva roky stane Ron DeSantis alebo opäť sám Donald Trump.

Obaja sa netaja snahou Bidenovu politiku na Ukrajine prehodnotiť. Keďže pokračovanie ukrajinskej podpory nemá v USA ktovieakú verejnú podporu a tá Bidenova je už dnes na bode mrazu, demokrati na to budú musieť reflektovať už čoskoro. O tom, aká bezohľadná dokáže byť Amerika voči svojim partnerom a spojencom, keď nad nimi zlomí palicu, sa asi netreba veľa rozpisovať.

Ukrajine tak môže hroziť aj afganský scenár: v momente, ako nákladný ukrajinský konflikt prestane byť v centre amerického záujmu, alebo už bude pre Spojené štáty neúnosný, môžu sa zbaliť rovnako chaoticky, ako sme to v priamom prenose sledovali nedávno v Kábule. Obete na životoch sa stanú zbytočnými. Aj to je jeden z možných budúcich scenárov, ktorý nemôže zostať ležať nepovšimnutý.  

Otázna je tiež dlhodobá podpora zo strany Európy. Už v prvých mesiacoch vojny západné analýzy hovorili o škodách rádovo v stovkách miliárd eur. Záverečný účet sa môže vyšplhať do väčších výšok, ako je európsky Plán obnovy (700 miliárd). Je silne otázne, nakoľko si Európa v časoch rekordnej inflácie a energetickej krízy bude môcť dovoliť sanovať 40-miliónovú krajinu zničenú vojnou.

Najväčšou ilúziou tejto vojny je presvedčenie, že Západ pomáha Ukrajincom kvôli nim samotným. Ide o geopolitickú fikciu, ktorej však prezident Volodymyr Zelenskyj podľa všetkého úprimne verí. Filantropia sa robí na úrovni osôb, ale nie na úrovni krajín či veľmocí. Štáty investujú mimo svojho územia a sú ochotné krvácať pri podpore iného národa iba vtedy, ak je to v ich vlastnom záujme.

Ukrajinu od začiatku podporujeme, pretože bola hrubým spôsobom napadnutá agresorom a samotný Západ to vystrašilo. Bolo v našom záujme Rusko významne poškodiť a keď sa Ukrajina ponúkla, že tento boj bude bojovať za nás a prejavila odhodlanie bojovať až po hranu vlastnej sebadeštrukcie („Neprestaneme, kým nevyprášime Rusov až po Krym, nech by nás to stálo čokoľvek.“), ochotne sme ju v tom podporili.

Ale bude v záujme Západu postaviť na nohy zničenú a vojnou zdevastovanú Ukrajinu aj po tom, ako sa vojna skončí? Ruku na srdce, odpoveď na túto otázku dnes nepoznáme – a ani nemôžeme. Na to sa konflikt musí najprv skončiť, aby sme videli, čo z nášho východného suseda zostane a či náklady na jeho znovuvybudovanie nebudú také obrovské, že na tom už Západ z hľadiska výnosov a nákladov zďaleka nebude taký zjednotený, ako je dnes. 

Putin tak môže Ukrajinu časom získať aj celú. Ak o ňu Západ po devastačnej vojne stratí záujem.

Pokrytectvo voči Ukrajine zapadá do dlhšej tradície. NATO jej dlhodobo sľubovalo garancie a budúce členstvo, no keď sa Putin zježil a spustil agresívnu vojnu, Aliancia už dnes nášmu východnému susedovi neponúka ani len predbežný záväzok alebo inú formu zmluvných záruk.

Putina vojna poškodzuje a to Západ teší. Lenže kým Rusov konflikt poškodzuje, Ukrajinu môže zničiť. Jedinú istotu máme len v tom, že každým ďalším mesiacom tohto zničujúceho konfliktu sa prudko zvyšuje pravdepodobnosť, že sa z Ukrajiny stane čosi ako európske Kongo, o ktoré bude mať skutočný záujem už len sám Putin. 

Otázne je tiež to, kto bude Ukrajinu obnovovať. Ukrajina bola už pred vojnou zlyhávajúcim štátom, ktorý sa za 30 rokov od pádu Sovietskeho zväzu nedokázal vysporiadať s najväčšími problémami postkomunistickej krajiny. Sám poznám viacero mladých, šikovných a perspektívnych Ukrajincov, ktorí svoju domovinu opustili ešte pred vojnou. Už vtedy ju považovali za neperspektívnu krajinu.

Dnes síce radi pošlú domov rodičom či starým rodičom nejaký ten peniaz, ale už nikdy sa nechystajú vrátiť. Tento únik všetkého mladého a perspektívneho – ide presne o tých ľudí, bez ktorých sa vojnou zničená krajina nedokáže postaviť na nohy – sa po vojne ešte urýchlil.

Dokážeme ich presvedčiť na návrat? Každým ďalším výstrelom na Donbase či Chersone je tá pravdepodobnosť menšia.   

Hrozí nám nárazníková zóna

Pád Ukrajiny by mal pre Poľsko, Slovensko a Maďarsko vážne dôsledky, stali by sme sa nárazníkovou zónou. To je presne tá oblasť, ktorú veľmoci ochotne obetujú, ak príde k najhoršiemu. Sami sme sa o tom historicky už viackrát presvedčili. V našom záujme je Ukrajina v čo najlepšej kondícii, vrátane budúceho vstupu do európskych štruktúr. Už len preto, aby východné Slovensko prestalo byť perifériou Únie.

Ale ak bude Ukrajina zničená, stredná Európa môže zostať jedinou časťou Západu, ktorý bude mať o ňu záujem. A sami ju na nohy nepostavíme. Veľmoci sa na ňu budú pozerať omnoho pragmatickejšie. 

Ukrajinské vedenie sa zjavne spolieha na to, že enormné škody, ktoré vojna napáchala a ešte môže napáchať ich krajine, bude štedro sanovať Západ. Vo vojnovom ošiali je prirodzené nemyslieť na následky. Ak chcete bojovať, musíte myslieť len v kategóriách „tu a teraz“. V tomto by však Západ mal byť voči Ukrajine úprimnejší. Za istou hranicou môžu byť škody také veľké, že ich obnova zostane výlučne na bedrách samotných Ukrajincov.

Miliardové balíky pomoci síce prídu, ale pôjde o kvapku v mori. Európska únia sa možno rúti do krízy, akú sme desaťročia nepoznali. Éra tlačenia peňazí sa skončila, jej možnosti sme prečerpali na maximum. Momentálne nám padajú na hlavu jej dôsledky. Ďalší tlak na integráciu a nezmyselné koncepty typu Green New Deal budú Úniu naďalej rozbíjať, až kým nebudeme musieť zachraňovať samotné jej prežitie.

Na ďalší obrí dlh pre Ukrajinu, zrejme presahujúci veľkosť pandemického Plánu obnovy, mať nebudeme a už si naň nemáme ani skadiaľ požičať. Je ťažko predstaviteľné, že by európski politici, ktorí budú chcieť byť zvolení v najbližších voľbách, boli ochotní kandidovať s prioritou dotovania Ukrajiny.

Čím väčšie budú európske problémy, tým silnejší vplyv bude mať na Ukrajinu Rusko.

Ide o veľmi cynický obraz, ale tejto geopolitickej dilemy ušetrení nebudeme.

Skutočným cynizmom by bolo, ak by sme Ukrajinu nechali krvácať do posledného muža s falošným prísľubom pomoci, o ktorom v tejto chvíli ešte ani nevieme, či za ním budeme schopní stáť.