Matej Gašparovič

Návrhy, že by sa Ukrajina mala snažiť o mier a zastavenie devastácie vlastnej krajiny, sú u nás považované takmer za úlet dezolátneho rusofila. Obzvlášť teraz, keď prežívame eufóriu z úspešnej charkovskej protiofenzívy. Akoby jediný spôsob, ako môžete stáť na strane ukrajinských bratov (premiérovým jazykom „na správnej strane dejín“), je podporovať vojnové riešenie až do dna, nech by boli náklady akékoľvek.

Takýto pohľad je však veľmi zúžený.

Protiofenzíva Ukrajiny dopadla nad očakávania dobre a priniesla viac optimizmu a viery, že Rusku sa nepodarí ovládnuť celý Donbas a možno ani neudrží všetky svoje pozície na juhu. Avšak predpoklad, že by bola schopná vytlačiť dobyvateľa až za svoje hranice, alebo dokonca bojovať aj o Krym, je ešte stále veľmi predčasný.

Minimálne týchto území sa Putin rozhodne nevzdá ľahko. O jeho odhodlaní ísť až nadoraz svedčí aj čerstvá mobilizácia. Protiofenzíva síce ľahko prenikla cez riedko bránené obranné línie v Charkovskej oblasti, no úplne iná situácia nastane, keď sa bude bojovať o veľké mestá, ako je Cherson, ktorému hrozí osud Mariupola. Alebo vtedy, ak bude Rusko brániť zostatkové územia na juhovýchode, kde dokáže lepšie sformovať svoje sily oproti súčasnej situácii, keď je jeho armáda roztečená po obrovskom prstenci, v ktorom sa ľahšie napádajú slabo bránené časti opevnenej línie.