V najhorších časoch údajne dostával tridsať až päťdesiat výhražných listov týždenne. Raz sa ho niekto opýtal: „Čoho sa bojíte viac, útoku, pretože ste Žid, alebo toho, že na vás nikto neútočí, pretože ste Žid?“ Friedman odpovedal bez váhania: „Toho, že na mňa nikto neútočí.“
Friedman bol pôvodne advokátom. Krátko pôsobil v politike, v časoch Helmuta Kohla bol dva roky členom predsedníctva kresťanskodemokratickej CDU. Dlhodobo robil funkcionára v židovskej obci, do roku 2003 bol podpredsedom Nemeckej ústrednej rady Židov a predsedom Európskeho židovského kongresu. Kresťanský demokrat židovského vierovyznania paradoxne nikdy v Boha neveril. Svoju bar micvu oslávil v Tel Avive, špeciálne tam prišiel aj Oskar Schindler. Keď pubertiak po obrade oznámil otcovi, že týmto dňom považuje svoje náboženské povinnosti za splnené, dostal jedinú facku svojho života.
Najznámejšia z relácií, ktoré Friedman väčšinou vo verejnoprávnej televízii moderoval, sa volala Vorsicht! Friedman (Pozor! Friedman). Názov bol vybraný dobre. Vystaviť sa výsluchu bolo skúškou odvahy, máloktorý nemecký politik sa však odvážil odmietnuť.
Pre túto reláciu vymysleli zvláštny, maximálne nepohodlný nábytok. Na červenom gauči v tvare písmena S sedel inkvizítor a jeho obeť plece pri pleci. Sociálny dištanc tam bol nulový. Ktokoľvek tam sedel, bol vydaný napospas tomuto strojenému mužovi, jeho melodramatickej intonácii, teatrálnym gestám a kriku. Friedman sedel tak blízko, že mohol hosťom ukazovákom vypichnúť oči.
Výsluch sa dohrával v tomto štýle: „Je táto vojna v rozpore s medzinárodným právom? Áno alebo nie? Chcem od vás vedieť: áno alebo nie! ÁNO ALEBO NIE!“ Každý sa musel priznať. Od každého žiadal mea culpa, dokonca aj od pápeža. Mnohí sa na gauči potili. No neprísť sa rovnalo priznaniu, že pozvaný hosť sa vyhýba konfrontácii so zločinom holokaustu.
Zle sa na to pozeralo, ale stal sa z toho iniciačný rituál nemeckej politiky. Napríklad mladá Angela Merkelová absolvovala Friedmana ihneď, ako sa stala vodcom opozície. Čím viac času od tisícročného zločinu uplynulo, tým viac si nemecká elita zvykla na verejné kajanie.
V júni 2003 prišla nevýrazná Friedmanova relácia o islame. Moralizátor vedel, že ho vyšetrujú v súvislosti s veľkým prípadom obchodovania s bielym mäsom. Nemecké úrady podozrievali dvoch Poliakov a jedného Ukrajinca, že nútili násilím pätnásť ukrajinských dievčat na prostitúciu. Friedman povedal za kulisami štúdia, že jeho česť a jeho reputácia sú jeho kapitálom a zrútil sa. Utiekol ku kamarátom do Benátok a zmizol na niekoľko mesiacov.
Friedman sa stiahol z funkcií a akceptoval pokutu vo výške 17 400 eur. Pokutu dostal iba za držanie kokaínu. Skutočnosť, že bol v priebehu rokov najlepším zákazníkom obchodníkov so ženami, podľa nemeckého práva nebola trestným činom. Friedman sa ospravedlnil ľuďom, ktorých sklamal, a požiadal verejnosť o druhú šancu. Organizácia na ochranu práv žien Terre des Femmes ho kritizuje za to, že sa nedobrovoľným ukrajinským prostitútkam nikdy neospravedlnil.
Friedman, prirodzene, nemal záujem, aby sa vynášali podrobnosti z jeho orgií v luxusnom berlínskom hoteli, v súdnom konaní však sa jeho meno objavilo. Sudca sa opýtal 21-ročnej svedkyne, či pozná muža s menom Paolo Pinkel. Tá svedkyňa bola Ukrajinka Olesja G. Musela sa počas jedného roka vyspať so stovkami mužov, za 95 eur na hodinu, z čoho si 60 eur nechával šéf, kým ju o 30 rokov starší klient nevykúpil za 24 500 eur. „Pinkel?“ odvetila mladá blondínka s tajuplným úsmevom, „Oh, toho si dobre pamätám! To bol zábavný zákazník! Mal veľkú fantáziu.“ Pinkel podľa svedkyne vraj ten kokaín jedol. Jeho špecialitou bolo, že si často objednal naraz pol tucta dievčat iba pre seba. Raz ho Olesja G. videla v televízii. A čudovala sa.
Krajina vtedy spoznala druhú Friedmanovu tvár. Jeho alter ego Paolo Pinkel, obchodník s umením z Milána, bol síce opusteným vykorisťovateľským ku*evníkom, mal však niečo, čo Michel Friedman nikdy neukázal, hravosť, ba humor. V istom zmysle niektorým Nemcom odľahlo. Aj veľký inkvizítor je iba bežný nadržaný chlap.
Vyzeralo to, že veľkému nemeckému kajaniu na gauči neúprosného židovského spovedníka je koniec. Mnohí sa škodoradostne tešili z pádu moralizátora, už im dávno liezol na nervy. Niektorí predstavitelia politickej elity však Friedmana v prvej chvíli obhajovali. Bol medzi nimi bývalý spolkový minister kultúry Michael Naumann, súčasná ministerka kultúry Claudia Rothová, bývalá spolková ministerka spravodlivosti Brigitte Zypriesová i bavorský premiér Edmund Stoiber.
Už v roku 2004 Friedman moderoval svoju prvú novú reláciu. Začal v malej televízii, ale cieľavedome sa dopracoval na veľké javisko. Už dávno je zase tam, kde bol pred júnom 2003, v porote Posledného súdu. Otázka, či má teraz väčšie pochopenie pre pochybenia iných, ho štve aj dnes. „Nechajte ma na pokoji! Vyrastal som v krajine, kde som musel mať pochopenie pre vrahov židov, oportunistov, ziskuchtivcov a tých, čo si nič nevšimli.“ Neupokojil sa.
Michel Friedman v tomto babom lete rozpráva vo všetkých médiách Nemecka o svojej knihe, v ktorej píše všetko o sebe. Svojím vznešeným existencialistickým jazykom približuje detstvo s holokaustom traumatizovanými rodičmi, ktorí mu povedali: „Ty si zmyslom nášho života.“ S matkou, ktorá bola taká ustráchaná, že zohrievala zmrzlinu, aby si dieťa neprechladilo hrdlo. Svoje kokaínové orgie vysvetľuje, že po smrti rodičov „som bol na konci svojej životnej misie“, „stratil som sa“.
Zdôrazňuje, aké má šťastie, že sa mu podarilo založiť rodinu, Kuschelfamilie (rodinu rozmaznancov), má dvoch synov v tínedžerskom veku. Jeho manželka Bärbel Schäferová je legenda nemeckej televízie z 90. rokov, ktorá moderovala približne 1 500 relácií s témami ako Pomoc, môj partner chodí v papučiach na diskošku! Vysoká supernemecká blondínka už chodila s Friedmanom, keď prišla správa o jeho netradičných večierkoch s Ukrajinkami. Vyrozprávali sa, žena mu odpustila, konvertovala, brali sa. Friedman sa napriek všetkému priznáva, že myšlienky na samovraždu ho nikdy neopustili.
„Tvrdo a úspešne som na sebe pracoval,“ tvrdí o sebe. Veľký autobiografický rozhovor, ktorý poskytol liberálnemu týždenníku Die Zeit však vzbudzuje rozpaky. „So sebou som celkom spokojný, s Nemcami nie.“
Na otázku, či chce byť v Nemecku pochovaný, odpovedá, že už ani nevie, či chce ešte v Nemecku žiť: „Pretože zažívam štrukturálny a systematický antisemitizmus.“ Už iba existenciu národno-populistickej strany AfD považuje za dôkaz, že sa veci v krajne páchateľov opäť zhoršujú. Nemecké vyrovnávanie s národným socializmom, ktoré iné národy tak obdivujú, vôbec neuznáva. Naopak, hovorí, že sa praktizovalo „vzdelávanie mlčaním“. Ja o tebe nepoviem, že si nácko, aby ty si nepovedal o mne, že som nácko.
Pravičiar Friedman, ktorý v roku 2015 organizoval vo Frankfurte uvítaciu oslavu pre utečencov a migrantov z Blízkeho východu, sa posunul k progresivizmu. Dnes sa už nazýva woke light: „Celý život som sa zaoberal tým, čo môžu slová spôsobiť ľuďom. V tom zmysle som celoživotne woke.“ Woke je napríklad v novej nemeckej debate o „kultúrnom privlastnení“. Tvrdí, že je na to „najvyšší čas. Vítam, keď umelci hovoria, že moje černošstvo je moje, je to moja identita. A čo si ty, biely muž, biela žena, urobil po stáročia? Kolonializmus, potláčanie, hlboký rasizmus a ničenie“.
Pýtate sa, aký postoj veľký inkvizítor na malom diváne zaujíma k ruskej agresii na Ukrajine? Uhádli ste! Friedman získal na začiatku tohto storočia odborné znalosti o Ukrajine, teraz môže posúdiť, kto je na vine. Okrem iných, samozrejme, Nemci! Tvrdí, že Nemci sú bezpochybne „čiastočne zodpovední“ za to, že „sa agresívny nacionalistický diktátor v jeho imperiálnom a imperialistickom vojnovom ťažení roztiahol“. Ešte pokračuje: „Nemôžete z Nemecka povedať, že Ukrajinci by mali rokovať, keď Putin nechce rokovať, ale vraždí. Nepozvete na kávu niekoho, kto prinesie náboje. Ani nemôžete povedať, že ukrajinská vláda bude v určitom okamihu vinná za smrť vlastných ľudí, pretože včas nevyjednáva alebo nekapituluje. To je opovážlivé. Malo to znieť tak, že chceme pre Ukrajincov len to najlepšie. V skutočnosti však ide o to, čo je pre nás najlepšie.“ Michel Friedman má v tom opäť jasno. Je jedným z prvých signatárov petície, ktorá žiadala už na jar vyzbrojenie Ukrajiny ťažkými nemeckými zbraňami.
