Nie sme na ceste k japonskému scenáru, ale skôr späť k socializmu. To je väčší strašiak než prípadná recesia

Russell Napier. Foto: Profimedia.sk

Talianska spoločnosť Enel rokuje s bankami o novej úverovej linke v hodnote 16 miliárd eur so štátnou garanciou na pokrytie rizík derivátov spojených s prudkým nárastom cien energií, čítal som nedávno na Bloombergu.

Nie sme na ceste k japonskému scenáru, ale skôr na ceste späť k socializmu. To je väčší strašiak než prípadná recesia či rovno kríza, ktorá by prečistila ekonomiku od premnožených požieračov kapitálu v podobe zombie spoločností.

Investor a historik Russell Napier, ktorý tiež správne predikoval príchod súčasnej vysokej inflácie, poskytol magazínu Market rozhovor. Dobrý sa mi možno zdá preto, že v ňom popisuje scenár, ktorý sám považujem za pravdepodobný. O finančnej represii ako o „riešení“ vysokých štátnych dlhov píšem už v Zlých peniazoch.

Aj podľa Napiera budú štáty riešiť problém s vysokým dlhom a stagnujúcou ekonomikou, finančnou represiou a čoraz väčšou kontrolou ekonomiky prostredníctvom politizácie úverov a štátnych garancií. Finančná represia povedie k dekádam vyššej cenovej inflácie (4 až 6 percent). Tá pomaly zničí štátny dlh spolu s úsporami ľudí, ktorí nerozumejú zlým peniazom a nedodržiavajú finančnú hygienu.

„Po prvé, vlády priamo intervenujú do bankového sektora. Vydávaním úverových záruk fakticky preberajú kontrolu nad tvorbou peňazí a usmerňujú investície tam, kam chcú. Potom by sa vláda usilovala o trvalo vysokú mieru rastu peňažnej zásoby, ale nie príliš vysokú. História nám opäť ukazuje vzorec: po druhej svetovej vojne malo Spojené kráľovstvo päť veľkých bánk a na začiatku každého roka im vláda určila, o koľko percent by mala v danom roku rásť ich súvaha. Týmto spôsobom sa dá stanoviť tempo rastu peňažnej zásoby a nominálneho HDP. A ak viete, že vaša ekonomika je schopná dosiahnuť, povedzme, 2-percentný reálny rast, viete, že zvyšok by vyplnila inflácia. Ako tretí predpoklad potrebujete domácu investorskú základňu, ktorú ovládne regulačný rámec a musí kupovať vaše štátne dlhopisy bez ohľadu na ich výnos. Týmto spôsobom zabránite tomu, aby výnosy dlhopisov vzrástli nad mieru inflácie. Toto všetko dnes existuje, pretože mnohé poisťovne a penzijné fondy nemajú inú možnosť, ako nakupovať štátne dlhopisy.“

Pre čitateľov Štandardu prinášam odpovede na niektoré otázky, ktoré magazín Market položil Russellovi Napierovi.

Chcete povedať, že sa vždy vyskytne ďalšia núdzová situácia?

Presne tak, čo znamená, že vlády od týchto politík neustúpia. Len vám uvediem niekoľko štatistík o bankových úveroch pre podniky v rámci Európskej únie od februára roku 2020. Zo všetkých nových úverov v Nemecku je 40 percent zaručených vládou. Vo Francúzsku je to 70 percent všetkých nových úverov a v Taliansku je to viac ako 100 percent, pretože migrujú staré splatné úvery do nových, vládou garantovaných schém. Len nedávno Nemecko prišlo s novým obrovským záručným programom na pokrytie dôsledkov energetickej krízy. To je nový normál. Pre vládu sú úverové záruky ako čarovný strom peňazí: najbližšie k voľným peniazom. Nemusia vydávať ďalšie štátne dlhy, nemusia zvyšovať dane, len vydávajú úverové záruky komerčným bankám.

Čo vám hovorí, že sa to dnes skutočne deje?

Keď vidím, že smerujeme k výraznému spomaleniu rastu, dokonca k recesii, a bankové úvery stále rastú. Klasická definícia bankára bývala taká, že vám požičia dáždnik, ale pri prvom náznaku zrážok vám ho zoberie. Tentoraz to tak nie je. Banky naďalej poskytujú úvery, dokonca znižujú svoje rezervy na nedobytné pohľadávky. Finančnej riaditeľky Commerzbank sa na to v júli opýtali a ona povedala, že vláda nedovolí, aby veľkí dlžníci skrachovali. To bolo podľa mňa transformačné vyhlásenie. Ak ste bankár, ktorý verí v úverové riziko súkromného sektora, prestanete poskytovať úvery, keď ekonomika smeruje do recesie. Ale ak ste bankár, ktorý verí vo vládne záruky, budete požičiavať ďalej. To sa deje aj dnes. Banky naďalej poskytujú úvery a nominálna hodnota HDP rastie ďalej. Preto v nominálnom vyjadrení nevidíme pokles hospodárskeho rastu.

Napier predpovedá, že krajiny sa vrátia ku kontrole pohybu kapitálu. Inak by sa kapitál prelieval do štátov s nižšou finančnou represiou. Cezhraničné investovanie či platby sa môžu opäť stať luxusom pre vyvolených. V tejto súvislosti mi napadá, či viete používať bitcoin? Z dôvodu kontroly pohybu kapitálu Napier odmieta investovať napríklad v Číne. Ja s ním aj tento strach zdieľam. Čo keď tam moje peniaze zamrznú ako kapitál žemličkárne McDonald’s v Rusku? A to som nemusel ani čakať na výsledky posledného komunistického snemu, na ktorom dal Si Ťin-pching začínajúci tretie obdobie vo funkcii prezidenta vypratať z vedľajšej stoličky svojho predchodcu Chu Ťin-tchaa (bývalý prezident aj generálny tajomník Komunistickej strany Číny).

Napier poukazuje aj na pozitíva v podobe návratu produkcie z Číny do vyspelého sveta, boom kapitálových výdavkov firiem a reindustrializáciu mnohých krajín. Napriek tomu čaká po 15 až 20 rokoch na konci tohto procesu stagfláciu z neefektívnej alokácie kapitálu.

My si tento štátny dirigizmus ešte pamätáme z 90. rokov: štátne podniky, štátne garancie a politickou triedou kontrolovaná alokácia obrovských investícií v ekonomike. Určite si pamätáte na Claudiu Schifferovú, ktorá strihala pásky na slovenskej najdrahšej diaľnici. A pamätáme si aj to, ako to dopadlo. Chudobou, vysokou infláciou a potrebou reštrukturalizácie a reprivatizácie bánk a štátnych podnikov. Bude z toho neefektívna alokácia kapitálu, vykrádanie politickej renty od súkromníkov, skrátenie časového horizontu investorov, plytvanie a relatívny pokles životnej úrovne.

Čo by sa muselo stať, aby ste dospeli k záveru, že sa tejto ceste vyhneme?

Ak by vlády prestali zasahovať do bankového systému, obnovili úverové riziko súkromného sektora a vrátili kontrolu nad rastom peňazí centrálnym bankárom. Taktiež, ak by sme mali obrovskú revolúciu v produktivite, ktorá by spôsobila, že reálny HDP by rástol na úrovni 4 percent. To by nám umožnilo udržať infláciu na úrovni 2 percent, aby sme dosiahli nominálny rast 6 percent. Produktivitu nevieme predpovedať a ja nikdy nechcem podceňovať ľudskú vynaliezavosť, takže uvidíme, ako to dopadne. Treťou možnosťou by bolo, že voliči by svojim vládam povedali, aby s touto politikou prestali, a to tak, že by ich odhlasovali. To však nie je pravdepodobné, pretože, ako už bolo spomenuté, väčšine ľudí sa toto prostredie bude spočiatku páčiť, hovorí Napier.

Tento článok sme odomkli vďaka spolupráci so spoločnosťou Numbrs.

Juraj Karpiš
Ďalšie články