7 dní v kocke: Lekárom aj Matovičovi treba odkázať, že už stačilo

Peter Visolajský. Foto: TASR/Dano Veselský

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. Dnes o politike lekárskych odborov, ktorá do štvrtka pripomínala vydieranie, o nehode „vlajočkárov“ v Katare, o druhom pokuse NAKA stíhať Kažimíra a o výbornom nápade Borisa Kollára s predčasnými voľbami.

1. Keď sa vzbura prepáli

Keď sa lekári rozbehli do bitky za viac peňazí pre zdravotníctvo, mohli sme im držať palce. Zaslúžia si lepšie pracovné podmienky a primerané platy. Tento týždeň, keď odmietli pomerne veľkorysú ponuku vlády, sa to však so sympatiami k lekárom otočilo. A už to nezachránili ani vo štvrtok, keď dodatočné požiadavky stiahli.

Visolajský a jeho odbory to prehnali. Od utorka sa približovali k bodu zlomu, v ktorom by sme ich mohli považovať za vydieračov.

Ponuka vlády – tá pôvodne odmietnutá – totiž vyzerala dobre. Základné platy lekárov mali narásť o tretinu. So záväzkom pravidelnej valorizácie. Ak zarátame aj príplatky, príjmy lekárov by mohli narásť takmer o tisíc eur mesačne. Po novom by boli porovnateľné s priemerným príjmom lekárov v Česku (čo je niečo vyše štyri tisíc eur mesačne).

Tento záväzok vlády bol pritom ďaleko za možnosťami rozpočtu. Skokovo zvýšené platy pre lekárov by znamenali, že tu roky neostane dosť peniazí pre učiteľov a ďalších ľudí z verejného sektora. Ani na investície do nemocníc. Rozpočet sa nedá nafukovať. Alebo dá, ak nám vláda zvýši o tretinu odvody do zdravotných poisťovní.

Lekári si vlastne neurobili rukojemníkov len z pacientov, ale aj tých, čo ich platia. Z daňových poplatníkov, ktorí v priemere zarobia násobne menej ako lekári… A po novom by bol ten rozdiel ešte väčší.

Treba však dodať, že sklony rozhadzovať kopy peňazí (našich peňazí) vidlami nemajú len lekári, ale aj Matovič. Lekárom s praxou sľubuje namiesto vyšších platov jednorazový „príspevok“ do 30-tisíc eur. Je to zlý nápad. Ak sa vyplatia Matovičove tučné jednorazové bonusy, rozpočet sa vyčerpá a investície do nemocníc a platov ostanú nevyriešené.

Keď to Matovič myslel len ako trik na vynútenie prímeria a dohody, mohlo by sa to skončiť dobre: kompromisom a plánom na najbližšie roky. Matoviča však môžeme upodozrievať, že to až tak dobre premyslené nemá. A že s iskrou v oku nasadzuje ďalšiu zo svojich „atómoviek“, ktorou chce pokoriť Visolajského. A v ktorej jednorazovo zhoria desiatky miliónov eur. Bez pointy pre dni, ktoré prídu potom.

Optimálne by bolo, ak by nielen lekári, ale aj Matovič s Hegerom pristúpili na dohody. Aby nemocnice konečne začali naplno fungovať. A doháňať dlhy voči pacientom, ktoré tu ostali po pandemickom núdzovom režime, keď sa vo veľkom prehliadali necovidové ochorenia.

Mimochodom, lekárom ako Visolajský by sme mohli pripomenúť ešte jednu dôležitú vec. Aj oni nesú svoj diel zodpovednosti za prehnané a nezvládnuté pandemické manévre. A za manipulácie s chorými aj zdravými ľuďmi. Nebolo to tak dávno, čo Visolajský – spolu s prezidentkou Čaputovou – naliehal na povinné plošné očkovanie proti covidu. A celkom ignoroval kritiku a námietky, že s efektivitou a bezpečnosťou nových vakcín to vyzerá inak, ako sľubovali kampane s heslom „vakcína je sloboda“.

Dnes sú výhrady kritikov povinného plošného očkovania potvrdené. Skúsenosti a dáta ukázali, že aj medzi infikovanými, aj medzi hospitalizovanými s covidom výrazne prevláda skupina plne zaočkovaných (podiel neočkovaných, ktorí sú v nemocniciach s covidom, padol z 85 percent na 33 percent).

Ponúkli autori očkovacej povinnosti sebareflexiu? Ponúkli vyhodnotenie omylov z čias nátlakových kampaní, keď neočkovaní nesmeli ísť do obchodu? Vyzvali vládu, aby prestala plytvať zdrojmi na „boostery“ pre mladší dorast a aby zamerala program očkovania na seniorov? Nie. Vybavili to mlčaním. A prešli do bitky za zvýšenie platov, v ktorej až do štvrtka strácali zmysel pre mieru.

2. Katar a zrkadlo Západu

V Katare sa stali presne podľa očakávaní dve veci. Začali sa majstrovstvá sveta vo futbale. A skončili sa pokusy zaťahovať dúhové symboly do arabského (moslimského) sveta.

Dúhové kampane v Katare narazili celkom zákonite. A je smutné, že sa o to vôbec západné futbalové tímy pokúšali. Bol to prejav arogancie, pocitu nadradenosti a hrubej neúcty k inej kultúre (viac sme o tom na Štandarde písali v samostatnom komentári).

Rozoberať LGBTIQ+ kampane už asi nemá veľký zmysel. Užitočnejšie je pripomínať, že majstrovstvá by mali byť o futbale alebo všeobecne o športe. Nie o pokusoch prevychovať svet podľa šablón progresívcov.

A mali by byť aj o zásadách fair play. K nim patrí aj rešpekt k hráčom, k hostiteľovi akcie a k jeho kultúre.

Ak to tak už nie je alebo nemôže byť a namiesto športu sa na majstrovstvách riešia kultúrne vojny, znamená to, že Západ niekde robí chybu. Áno, Západ, pretože arabský svet ostal presne taký, aký bol. Ak sa niečo za posledné roky zmenilo, tak autorita a atraktivita západnej spoločnosti v očiach zvyšku sveta.

Ešte pred 20 rokmi bola západná spoločnosť slobodná a tolerantná. Prejavovala rešpekt k jednotlivcom s rôznou farbou presvedčenia. A prejavovala rešpekt aj k cudzím kultúram.

Fungovalo to, ako to už chodí, aj naopak. Západný svet bol príťažlivý pre ľudí z iných kultúr. Téza, podľa ktorej mal byť Západ globálnym lídrom a zástupcom „medzinárodného spoločenstva“, sa veľmi nespochybňovala.

Dnes je to inak. Západ už nie je vo zvyšku sveta (vo väčšom zvyšku sveta) vnímaný ako vzor, ktorému sa treba aspoň sčasti prispôsobiť, ale ako odstrašujúci príklad úpadku. Morálneho aj mentálneho. Dôvod? Západ vymazal svoj starý prívlastok „liberálny“. A nahradil ho prívlastkom „progresívny“. Teda opakom. Progresívec nechce tých druhých, iných, tolerovať ani rešpektovať (ako to kedysi robili liberáli). Chce ich buď prevychovať na svoj obraz, alebo odsúdiť.

Pokus o prevýchovu Kataru zlyhal. Takže nasleduje to druhé.

3. Guvernér a kajúcnik

NAKA vo štvrtok prekvapila. Začala na druhý pokus stíhať bývalého ministra financií Petra Kažimíra. Prvý pokus totiž stroskotal na povestnom paragrafe 363. Zástupca generálneho prokurátora stíhanie zrušil.

Prípad Kažimíra je zaujímavý v troch rovinách.

Prvá je morálna. Kažimír je podozrivý, že podplácal šéfa Finančnej správy za vybavenie problémov „klientov“. Išlo o sumu 48-tisíc eur pre Imreczeho. Je nepochybne správne, že úrady konajú a snažia sa Kažimíra stíhať a postaviť pred súd. Majetkové pomery Kažimíra (dom v hodnote takmer troch miliónov) naznačujú, že podozrenia môžu mať reálny základ.

Druhá rovina je právna. Stíhanie Kažimíra zrušil zástupca generálneho prokurátora s vysvetlením, že obvinenie stojí na výpovedi jediného svedka: Imreczeho. A jediné svedectvo – navyše svedectvo zločinca – na trestné stíhanie väčšinou nestačí. V tomto má generálna prokuratúra pravdu.

Špeciálna a generálna prokuratúra vedú zápas o precedens. Podobný problém s dôkazmi ako pri Kažimírovi je aj v ďalších veľkých korupčýnch kauzách (kauza Pčolinský).

Tretia rovina je opäť morálna. „Svedok“ Imrecze je podobný prípad ako Makó a Slobodník. Všetci traja sa roky venovali korupcii a rozkrádaniu štátnych peňazí. A keď na nich pritlačila NAKA a špeciálna prokuratúra, prezliekli sa za tzv. kajúcnikov. Nie preto, že by ľutovali svoje zločiny. Jednoducho preto, že sa aj vo väzbe výborne zorientovali v trendoch. A dostali ponuku, ktorá sa neodmieta – ak budú udávať svojich spoločníkov, prokurátor privrie oči a navrhne smiešne nízke tresty.

V istom zmysle je to obchod. Nemorálny obchod. Lipšic vďaka zločincom a udavačom typu Makó a Imrecze získa body. Výsledky pre svoj úrad. A udavači získajú vyhliadky na komicky nízke tresty. Nástroje nie sú len právne, ale aj mediálne. Aktivistickí novinári blízki Lipšicovi sa už dlhšie snažia robiť s vybranými „kajúcnikmi“ (a trestne stíhanými zločincami) veľké rozhovory, kde ukazujú ich „ľudskú tvár“. A vykresľujú ich ako dôležité postavy v boji proti korupcii.

Návod, ako to môže vyzerať s konečným trestom pre udavačov, už existuje. Kajúcnik Beňa, ktorý svedčí proti Pčolinskému, dostal za jednu z korupčných káuz podmienku. Konkrétne za tú, kde mu NAKA a špeciálna prokuratúra pôvodne hrozili doživotným trestom, ak nezačne spolupracovať.

O týchto kovbojských praktikách ambicióznej špeciálnej prokuratúry – konkrétne o tom, ako sa dá z hrozby doživotného trestu vybaviť podmienka a sloboda – sa raz budú písať vysokoškolské skriptá.

Riešenie tohto rozporu medzi morálkou, právom a opäť morálkou pritom nemusí byť až také zložité. Stačilo by, ak by vyšetrovatelia a prokurátori dokázali zabezpečiť okrem lámania svedkov vo väzbe aj ďalšie silné dôkazy. Ak to dokázal Ján Kuciak pri Kočnerovi, keď odhalil a podložil dôkazmi jeho pochybné majetkové transakcie, mohli by to dokázať aj elitní vyšetrovatelia NAKA. A prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry.

Ak na to nemajú, potom musia rátať s tým, že ich body sa časom zmenia z kladných na záporné. Lebo, priznajme si, ak nakoniec ostanú na slobode aj ľudia ako Beňa či Imrecze, aj ľudia ako Kažimír, bude to dvojitý kopanec do hlavy spravodlivosti.

4. Pud sebazáchovy Borisa Kollára

Prehľad zakončíme stručne a mierne konštruktívne. Boris Kollár prišiel s nápadom, ako prekonať nekonečné parlamentné obštrukcie, blokády a neschopnosť vlády presadzovať finančné zákony a krízové opatrenia.

Kollár navrhuje veľkú dohodu, v ktorej sa opozícia zaviaže spriechodniť zákon o rozpočte plus núdzové opatrenia vlády – a koalícia pristúpi na skorší termín volieb.

Bolo by to bolestivé a politicky riskantné riešenie, ale určite lepšie ako pokračovanie bezprizorného stavu, keď vláda nemá ani podporu parlamentu, ani podporu verejnosti. Kollár patrí medzi tých, ktorým došlo, ako sa to skončí, keď vláda nedokáže pracovať.

Skončí sa to debaklom koaličných strán. Kollár sa s návrhom dohody a s termínom skorších volieb pokúša o záchranu.

Jeho nápad zatiaľ naráža na strach Matoviča (Remišovú už rátať netreba). Sčasti je to pochopiteľné. A sčasti absurdné. Ak by aj Matovič s obrovským trápením pretlačil rozpočet, nezíska tým nič. Kým menšinová vláda nemá aspoň základnú kontrolu nad parlamentom a perspektívny plán, nepresadí nič z toho, čo by jej mohlo priniesť aspoň pár bodov. Rátať bude len ďalšie straty.

Matovič má dnes len dve možnosti. Ďalej polihovať s hlavou na kláte a čakať, ako sa to asi tak skončí. Alebo vypočuť Kollára. A vstať.

Dag Daniš
Ďalšie články