Na obranu Jaroslava Danišku

Žijeme ťažké časy. A ešte sa aj zhoršujú. A napriek tomu, že to viem, bývam tým znovu a znovu nepríjemne prekvapený. Napríklad, keď sa prihodí udalosť, o ktorej by som nebol veril, že je možná.

Martin Leidenfrost napísal na Postoji článok, v ktorom píše o nedostatku svedomia v slovenskom verejnom živote. A tento nedostatok pripisuje slovenskému konzervativizmu. Píše skôr všeobecne, konkrétne spomína iba nechuť pomenovať homofóbiu v cirkvi a nedávnu benevolenciu voči Putinovmu režimu v Rusku.

Potom tvrdí, že keďže slovenský konzervativizmus vo svojom zápase s postupujúcou vlnou progresivizmu prehráva, tak zarputilo volí stratégiu nikdy nepriznať žiadnu chybu a za nič sa neospravedlňovať. A to je tá nesvedomitosť slovenského konzervativizmu.

Ale na to tu nereagujem. Reagujem po tom, čo som s prekvapením zistil, že konkrétnym predstaviteľom tohto nesvedomitého konzervativizmu zatĺkajúceho zlyhania je pre Leidenfrosta Jaroslav Daniška. Iného nemenuje.

Jaroslav Daniška?!

Smutnými prípadmi sa snažím zaoberať sa čo najkratšie a Leidenfrostova zmienka o Daniškovi je smutná záležitosť.

Danišku sa musím v tejto chvíli rozhodne zastať. Je to slušný človek. Nie je to žiadny zatĺkač. Veď občas verejne kritizuje známe konzervatívne osobnosti. Kto má pamäť, si na ich mená spomenie.

Jaro Daniška si v lete zvykne brať do svojej rodiny na prázdniny siroty z Ukrajiny. Urobil tak tento rok a urobil to aj dávno pred vojnou, v období pred pandémiou. A v tejto oblasti robí i ďalšie veci. Niekedy svedomie káže odsúdiť agresora, niekedy káže pomôcť jeho obetiam. Inak, to druhé stojí viac námahy.

Daniška bol obvinený nespravodlivo.

Leidenfrost?

Ešte je otázka, čo mám povedať k Leidenfrostovi. Jeho tvrdenie o Daniškovi som si prečítal s údivom. Tento eufemizmus volím z dvoch dôvodov.

Jednak tón Leidenfrostovho článku pôsobí veľmi ubolene, asi to nemá ľahké. Jednak časy budú čoraz horšie a myslím na to, ako tu budeme musieť všetci aj v budúcnosti na tom našom malom Slovensku spolunažívať.