Timotej Križka: K jednoduchosti filmu Plastic Symphony viedla dlhá cesta

Kinematografický svet má novinku s názvom Plastic Symphony, ktorej premiéra bola začiatkom decembra. Film z prostredia klasickej hudby ukazuje príbeh dvoch nevlastných bratov a ich rozdielnu túžbu za šťastím. Kameraman Timotej Križka, ktorý je zároveň spoluautor scenára a tvorca námetu si myslí, že v každom z nás je aj Matúš, aj Dávid. „Jedna časť z nás chce, aby sme naplnili svoje ambície, aby sme sa ako Kolumbus vydali na dobrodružnú cestu za veľkými objavmi či túžili zachrániť celý svet. Tá druhá časť, ktorú predstavuje Dávid, ostáva v tieni, nikto o nej nevie a nikto ju nepozná, no ona môže v skutočnosti objaviť niečo oveľa cennejšie ako nový kontinent,“ vraví.

Na filme ste sa podieľali ako kameraman, tvorca námetu a spoluautor scenára. Aké to bolo zastávať všetky ,,posty“? Nie je to práve obvyklé.

Je to neštandardné. Osobne neviem o nijakom kameramanovi, ktorý by bol zároveň aj autorom námetu a spoluautorom scenára pre celovečerný hraný film. Zároveň sú tieto profesijné ohraničenia iba orientačné a človek prirodzene presahuje takéto kategórie. V umení to platí obzvlášť. Primárne som kameraman, čo znamená, že filmovému scenáru dávam obrazovú podobu. Pre mňa sú podstatné schopnosti hercov, ako aj architektúra filmového prostredia. Všetko toto sa odráža od scenára a ak môžem participovať aj na ňom, som schopný už pri písaní textu premýšľať audiovizuálne. Písať očami.

Zvolili ste netypické snímanie obrazu. Scény sú neprestrihované, natočené v ucelených záberoch. Prečo ste sa rozhodli pre tento prístup?

Chcel som pomôcť divákovi byť bližšie. Viac ho vtiahnuť do príbehu. Pozvať ho participovať ako spolutvorcu. Namiesto toho, aby som mu predložil sled strihov a určil mu, na čo konkrétne má zamerať pozornosť, nechal som na ňom, aby si mohol vyberať a sám hľadať. Aby som zaňho nerobil to, čo za neho nemôže urobiť nikto iný. Nájsť svoju vlastnú interpretáciu. Vidieť svoj vlastný film.

Film je veľká sugescia a či chcete alebo nie, každý vás nejako poznačí.

Dlhé zábery bez strihu neustále nestimulujú novými podnetmi, ale čo je pre mňa nesmierne dôležité, dávajú priestor tomu, aby mohol divák rozmýšľať. Mohol sa dostať „za“ to, čo vidí na plátne. Uvidieť hlbší význam. Samozrejme, nesie to aj nástrahu, že nemôžeme skryť nedostatky či chyby. Nakoniec si myslím, že človek v dobe neustálych podnetov, blikajúcich televízií, neutíchajúcich hlasov v rádiu, stále nových a nových informácií ocení možnosť spomaliť a mať čas ísť do hĺbky.

Je v tomto prípade potrebná náročnejšia, možno prepracovanejšia výstavba scén? Týmto štýlom snímania obrazu predsa nič neskryjete.

Áno, ako som spomenul, v každom prípade tvorca nič neskryje. V krátkom zábere uvidíte iba prvý plán, v dlhom máte čas uvidieť všetko. Zároveň je to aj technicky náročné pre celý štáb a hercov. Vyžaduje si to nesmiernu sústredenosť a dôslednú prípravu. A, samozrejme, je to aj risk. Film sa totiž ťažko zachraňuje v postprodukcii. Čo natočíte na mieste, to máte. Žiadne triky, žiadne kúzla. Preto chcem veľmi pekne poďakovať aj režisérovi Jurajovi Lehotskému, ale aj producentke Miške Jelenek za to, že boli ochotní do toho ísť, nemali a ani mi nedali pocítiť žiadne pochybnosti či obavy.  

Poďme aj k samotnému príbehu. Hlavnou postavou je Matúš, nadaný violončelista, ktorý však pochopí, že sláva nie je všetko a šťastie sa môže skrývať aj v malých veciach. Dnes žijeme veľakrát pomýlené hodnoty a práve Plastic Symphony jemne a nenásilne poukazuje na ocenenie podstaty života. Čo vás spolu s Jurajom Lehotským motivovalo k prepracovaniu práve tohto námetu do filmovej podoby?

Na jednej strane je to aj naša skúsenosť. Každý človek sa s tým, či chce alebo nechce, dennodenne stretá. Nie je to vecou iba jedného rozhodnutia, jedného uvedomenia si, ale neustáleho rozhodovania. Myslím, že v každom z nás je aj Matúš, aj Dávid. Jedna časť z nás chce, aby sme naplnili svoje ambície, aby sme sa ako Kolumbus vydali na dobrodružnú cestu za veľkými objavmi či túžili zachrániť celý svet. Tá druhá časť, ktorú predstavuje Dávid, ostáva v tieni, nikto o nej nevie a nikto ju nepozná, no ona môže v skutočnosti objaviť niečo oveľa cennejšie ako nový kontinent.

V akých malých veciach nachádzate v živote šťastie vy?

Včera večer napadla malá vrstva snehu a ja som sa so svoju šesťročnou dcérou šmýkal po zasneženej bratislavskej dlažbe. Všade bola tma a ticho. Dnes ráno som sa prechádzal ešte pred svitaním neďaleko dunajských ramien. Slnko ešte nevyšlo, lúky boli plné života, ktorý sa s východom slnka ukryje očiam človeka. Znie to trochu pateticky, tak si tieto momenty radšej nechám pre seba.

V obsadzovaní rolí ste sa rozhodli pre poľského herca Bartosza Bielenia. Zaujal vás natoľko, že ste sa rozhodli ísť, nazvime to náročnejšou cestou? Nevedel totiž hrať na violončele ani rozprávať po slovensky a nemecky, čo sa vo filme vyžadovalo.

Áno, pri prvom stretnutí sme mu s Jurajom Lehotským povedali, že ho predabuje nejaký slovenský hlas. Bartosz o tom nechcel počuť a presvedčil nás, že sa slovenské repliky naučí. Jeho slovenčina nakoniec nebola stopercentná, ale o to viac sa nám páčila, a tak sme do scenára dopísali to, že je adoptovaný z Ukrajiny. Podobne to bolo aj s hrou na violončelo, Bartosz sa skoro rok učil hrať neľahké skladby. Dokázal to nacvičiť veľmi dôveryhodne a svojou hrou presvedčil aj ľudí z hudobného sveta. 

Divák si môže povedať, že ide o dejovo ,,nepestrý“ film. Muselo byť ale náročné zobraziť vážnu tému o ceste vlastného prijatia ľahko a jednoducho. Vidíte v tom istý paradox?

Áno, film je na prvý pohľad jednoduchý, no k tejto jednoduchosti viedla dlhá cesta. Vzdali sme sa viacerých krásnych scén a niektoré linky išli úplne preč. No taká je naša práca. Niekedy musíme obetovať krásne a silné scény v prospech celku. Idea filmu je prvoradá. A je dobré, že film, ktorý je oslavou jednoduchosti, nechce očariť diváka zložitosťou. To, že je dej jednoduchý, ale dáva priestor na to, aby sme ho mohli naplniť úplne inak. Svojou poetikou, hlbokou človečinou a snahou o čo najväčšiu pravdivosť. Divákova pozornosť sa nestráca v sledovaní dejových zvratov, preto sa môže sústrediť na charaktery postáv, na ich túžby či vzťahy.  

V kinematografickej tvorbe máte za sebou množstvo obrazových esejí a filmov. V čom ale vidíte výnimočnosť Plastic Symphony?

Každé dielo je jedinečné a jedinečná je aj Igelitová symfónia. Od toho, že sme mohli natáčať vo viedenskom Konzerthause len vďaka pandémii, lebo inak je na dva roky dopredu obsadený. To, že bolo lešenie na najvýznamnejšej rakúskej katedrále sa stáva raz za sto rokov… Takisto sme pracovali s výbornými hercami a výborným štábom, ktorí museli neraz prekonať svoje hranice. Zoznam výnimočnosti by bol príliš dlhý, ale najväčšiu radosť mám z toho, keď vnímam, ako mnohým ľudom dokáže vyčariť jemný úsmev.

A čo vaše ďalšie plány s kamerou? Kam smerujú?

Počas vojny na Ukrajine som roztočil dokumentárny film o jednom ukrajinskom kláštore. Videl som, že aj napriek tomu, že nám nad hlavou lietali bojová lietadla, bol v kláštore pokoj. Videl som tam niečo nadčasové, dôkaz o tom, že aj keď v našich mysliach a vonkajších svetoch zúri boj o život, neznamená to, že nemôžeme mať v našich srdciach posvätný pokoj kláštora. Okrem toho momentálne dokončujem krátky hraný film v hlavnej úlohe s Mirom Nogom o bohatom mužovi, ktorému zachráni život jeden malý vtáčik. Film bude mať premiéru začiatkom budúceho roka.