Je to dôstojné a správne: Provokatívna kniha o katolicizme a sekularizme

Ak by existoval akýsi rebríček najdôležitejších prekladov, určite by v ňom mala byť zaradená kniha Je to dôstojné a správne od Scotta Hahna a Brandona McGinleyho, ktorú nedávno preložilo a vydalo Spoločenstvo Ladislava Hanusa.

Scotta Hahna asi netreba slovenským čitateľom veľmi predstavovať, keďže na našom trhu sa objavili viaceré jeho knihy a všetky boli v krátkom čase beznádejné vypredané. Pre istotu však aspoň v skratke uveďme, že je bývalým protestantským pastorom, ktorý neskôr prestúpil na katolícku vieru a dnes je hádam najznámejším a určite jedným z najzaujímavejších amerických, ale aj celosvetových teológov. Brandon McGinley je Hahnov priateľ, taktiež konvertita na katolícku vieru, ktorý je absolventom prestížnej univerzity v Princetone a ktorého texty mohlo oko pozorného čitateľa čítať na portáloch Catholic Herald či First things.

Ich spoločná kniha je výrazným počinom generácie súčasných amerických katolíkov, ktorých by sme podľa našich škatuliek možno zaradili k tradicionalistom. Podľa mňa je však vhodnejšie hovoriť o hnutí katolíkov, ktorí namiesto sladkého, všeobjímajúceho kresťanstva ponúkajú verziu, ktorá na veriacich kladie isté nároky a pripomína, že byť kresťanom znamená plne integrovať vieru do svojho života. Teda dať Boha na prvé miesto a nielen ponúkať všetkým falošný súcit.

Sekulárny matrix

V tomto duchu je napísaná aj táto kniha, ktorá ponúka človeku 21. storočia na prvý pohľad veľmi provokatívnu tézu. Autori v nej totiž tvrdia, že naša spoločnosť by mala zavrhnúť sekularizmus a namiesto neho by mala byť postavená na katolíckej viere. Dôvod je pritom prostý – ak to nespravíme, budeme konať nespravodlivo voči Bohu a napokon nedopadneme dobre. Obzvlášť spozornieť by pritom mali najmä katolíci. Autori vysvetľujú, že len tvrdia to isté, čo všetci katolíci vyznávajú počas svätej omše, keď na kňazovu výzvu: „Vzdávajme vďaky Pánovi, nášmu Bohu,“ odpovedajú: „Je to dôstojné a správne.“ Odtiaľ pochádza aj názov knihy.

Autori knihy na základe tohto výroku, ktorý podrobujú detailnému rozboru, ponúkajú čitateľom akési vystúpenie zo sekulárneho matrixu, v ktorom všetci žijeme.  

Spomínaný matrix spočíva v tom, že takmer všetci sme sa prispôsobili sekulárnemu mysleniu, ktoré sa nám snaží nahovoriť dve nepravdy. Prvou je, že všetky náboženstvá sú rovnocenné a človek sa nachádza akoby na nejakom pomyselnom trhu náboženstiev, kde si môže vybrať to, ktoré sa mu najviac páči. Druhou nepravdou je, že náboženstvo nepatrí do verejného priestoru a kresťania, ale aj všetci ostatní veriaci, by si svoju vieru mali nechať len pre seba a žiť ho maximálne medzi štyrmi stenami svojej domácnosti. Samozrejme, okrem sekularistov, ktorých náboženstvu by sa mala podriadiť celá spoločnosť.

Autori totiž sekularizmus nepovažujú za opak náboženstva, ale za jeho synonymum. A to preto, že všetci „vyslovujú univerzálne tvrdenia – v skutočnosti hlboko náboženské tvrdenia – o pravde, spravodlivosti a morálke, dokonca aj, ba najmä vtedy, keď vyhlasujú, že to nerobia“ (72).

Príkladov je pritom množstvo. Od potratov cez všetky dúhové témy až po obmedzovanie pornografie. Vo všetkých týchto témach sekularisti kričia, že kresťania chcú spoločnosti nanútiť svoju morálku, zatiaľ čo ich pravidlá dávajú každému možnosť výberu. Autori však pripomínajú, že nikto, kto toto hovorí, si v skutočnosti nemyslí, že otázka potratov alebo homosexuálnych manželstiev je neutrálna. Ak by to tak bolo, tak by mu na nich predsa nezáležalo. Ak však niekto bojuje za možnosť podstúpiť potrat, zjavne si myslí, že niečo také by spoločnosť mala dovoľovať, čím, samozrejme, nanucuje spoločnosti svoju morálku. Preto je podľa nich téza o sekularizme ako neutrálnom pohľade na spoločnosť falošná.

Naopak, tvrdia, že „nejestvuje nič také ako nenáboženský človek či nenáboženská spoločnosť. Všetci umiestňujeme niečo alebo niekoho na vrchol svojej hierarchie – niečo alebo niekoho, za koho a komu sme sa ochotní obetovať, niečo alebo niekoho, koho staviame na piedestál a klaniame sa mu“ (61).

Otázkou podľa nich preto je len to, „či sa rozhodneme pre pravého, živého Boha alebo pre modlu“ (13). Preto je podľa nich falošné tvrdiť, že spoločnosti si vyberajú medzi sekularizmom alebo teokraciou, podľa nich „v teokracii už žijeme“ (151). A to z dvoch dôvodov. Po prvé preto, že aj sekularizmus je teokraciou a po druhé preto, že svet podlieha moci Krista Kráľa, či sa nám to páči, alebo nie.

Autori toto tvrdenie ďalej rozvádzajú a prichádzajú na niekoľko zaujímavých dôsledkov. Keďže mojou snahou nie je prerozprávať celú argumentáciu knihy, obmedzím sa len na dva.

Bez pravého náboženstva je naša spoločnosť postavená na klamstve

Prvý sa týka spoločnosti ako celku. Jednoducho povedané, spoločnosť, ktorá je postavená na falošnom náboženstve či modlách, je postavená na klamstve, a preto nemôže dopadnúť dobre. Hahn a McGinley to ilustrujú na príklade s počasím. Ak idem v októbri do práce v tričku alebo si nevezmem dáždnik, keď vonku prší, nemôžem obviňovať počasie. Chyba je v tom, že som svoj život nezorganizoval v súlade s realitou.

Podobne pritom dopadne celá spoločnosť, ktorá je postavená na klamstve, pretože „keď neuznáme božský poriadok, ten sa nezruší ani nevymaže“. Inak povedané, existuje určitá objektívna realita a my sa jej buď prispôsobíme – a potom môžeme ako jednotlivci i ako spoločnosť prosperovať –, alebo ju môžeme poprieť, no potom za to musíme očakávať následky. A tie sa nám zjavne nebudú páčiť, rovnako ako sa nepáči počasie človeku, ktorý sa zle obliekol, a preto prechladol či zmokol. Povedané ich slovami, „sekulárno-liberálna modloslužba nám ponúka masovú schizofréniu … preto, že nás všetkých uvádza do priameho konfliktu s realitou. Pravé náboženstvo prináša integritu“. Ešte inak povedané, len ten, kto sa prispôsobí realite, môže byť skutočne šťastný či slobodný. A to platí pre jednotlivca, rodinu či celú spoločnosť.

Keďže naša spoločnosť je sekulárna, na piedestál je namiesto Boha postavená sexualita, zisk, úspech či identita. To sú podľa nich dnešné modly, ktoré sú na najvyššej priečke spoločenskej hierarchie a v spoločenskom diskurze sú nedotknuteľné.

Výsledkom takého usporiadania spoločnosti je „nedôvera od najmenšej po najväčšiu úroveň, nárast osamelosti, lebo sa nedarí vznikať priateľstvám, a nárast hnevu v politike, lebo sa rúcajú naše spoločné hodnoty. Preto sa obzeráme a hľadáme, okolo čoho by sme sa mohli zhromaždiť, no zisťujeme, že čokoľvek milujeme, iným sa to protiví; kdekoľvek nachádzame bezpečnosť, iní sa toho boja; a komukoľvek dôverujeme, iní ho podozrievajú“.

Sekulárni kresťania

Druhý dôsledok sa týka kresťanov. Hahn a McGinley pripodobňujú život mnohých kresťanov na Západe k štokholmskému syndrómu. Ten má svoj názov odvodený od udalosti, ktorá sa odohrala v Štokholme v 70. rokoch minulého storočia. Lupiči sa vtedy po neúspešnom bankovom prepade na päť dní spolu s rukojemníkmi zabarikádovali v trezore. Paradoxom celej situácie bolo, že keď boli rukojemníci oslobodení, zastávali sa svojich únoscov a verejne ich obhajovali.

Práve takéto správanie podľa autorov dnes môžeme pozorovať aj u mnohých kresťanov, ktorí si už ani neuvedomujú, ktoré ich návyky sú kresťanské a ktoré si osvojili od sekulárno-liberálnej spoločnosti. Dôsledkom je, že mnohí kresťania potom obhajujú sekulárne a liberálne myšlienky a odmietajú tie kresťanské.

Aj oni rovnako ako sekulárni ľudia postavili na prvé miesto niečo iné ako Boha, ktorému vyhradili len obmedzený priestor chvíľku pred spaním, prípadne jednu omšu týždenne či ročne. No nepúšťajú ho do zvyšku svojho života. Ten riadi niečo iné. Niečo, čo je na vrchu hierarchie hodnôt.

Výsledok je však presne opačný, ako sekulárni kresťania očakávajú, pretože namiesto pokoja, ktorý prináša len pravá viera, prinášajú len ďalšiu ilúziu, ktorá človeku nemôže priniesť šťastie.  

Skutočnosť, že neutralita neexistuje, by teda mala podľa autorov kresťanov viesť k tomu, aby svoje náboženstvo obhajovali rovnako zanietene ako sekularisti. Povedané ich slovami: „Preto by nás to malo posmeliť robiť to isté – ohlasovať skutočnosť milosti, spásy a ukrižovaného Krista namiesto zriedeného odvaru, ktorý aj tak nie je pre sekulárny poriadok nikdy dosť sekulárny. Otázkou nie je, či bude spoločnosť postavená na náboženských princípoch, ale ktoré princípy sa budú reflektovať a podporovať a ktoré ignorovať a potláčať. Otázkou je, či sa k Bohu budeme správať spravodlivo, alebo bude vládnuť nespravodlivosť.“

Niečo také môže sekulárnemu svetu 21. storočia znieť možno až nebezpečne. Ale kniha Je to dôstojné a správne taká vôbec nie je. Naopak, je to veľmi inšpiratívne čítanie nielen pre veriacich, ale pre všetkých, ktorým sa zdá, že naša spoločnosť sa uberá zvláštnym smerom.