Pápež Benedikt XVI. a jeho testament jednoty

Odchod emeritného pápeža Benedikta XVI. sa osobitným spôsobom dotkol aj gréckokatolíckych veriacich na Slovensku. Za jeho pontifikátu totiž 30. januára 2008 došlo k dôležitej zmene, keď bola gréckokatolícka cirkev povýšená na úroveň Metropolitnej cirkvi sui iuris a súčasne pápež zriadil popri Prešove a Košiciach aj tretiu eparchiu so sídlom v Bratislave. Za jej prvého biskupa vymenoval Mons. Petra Rusnáka, dovtedajšieho bratislavského farára a protopresbytera.

Toto povýšenie v praxi znamená viac samostatnosti i zodpovednosti pri správe vlastných záležitostí, podobne ako ju zvyčajne postupne dostávajú deti v procese dozrievania od svojich rodičov. Pápež Benedikt tak ako otec potvrdil zrelosť detí gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktoré dozrievali vo viere k Bohu i vernosti jednote s pápežom aj pod ťarchou prenasledovania a osemnásťročnej „neexistencie“ v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

Pápež Benedikt XVI. významne zasiahol do životov gréckokatolíkov, veriacich, ako aj jej pastierov. Jedného z nich vymenoval priamo v Ríme v roku 2009 a poveril ho službou sekretára Kongregácie (Dikastéria) pre východné cirkvi. Otec arcibiskup Cyril Vasiľ SJ po takmer dvanástich rokoch pôsobenia v úlohe sekretára dnes už zastáva úrad Košického gréckokatolíckeho biskupa. V emeritnom pápežovi však stráca svojho „starého otca“ aj ďalších 23 východných „vnúčat“ po celom svete, ktoré sú popri svojej urastenej latinskej sestre síce omnoho menšie, no aj napriek tomu patria do pestrej katolíckej rodiny.

Práve tento fakt môže viesť k širšej otázke, aký bol vzťah zosnulého svätého otca k ostatným vzdialenejším príbuzným. Ako absolvent medzinárodného ekumenického kolégia v srdci Bavorska som si túto otázku položil častejšie už počas jeho života. Mal som totiž česť stretnúť tohto veľkého teológa a človeka pri s(ú)kromnej audiencii spolu s tridsiatkou spolužiakov, keď nám venoval zhruba 30 minút zo svojho vzácneho času ešte ako prefekt Kongregácie pre náuku viery. Toto osobné stretnutie bolo len čerešničkou na torte. Oveľa dlhšie a intenzívnejšie si prakticky ešte dnes vychutnávam korpus jeho úvah, z ktorých veľká časť patrí práve ekumenizmu.

„Pancier“ pravdy a lásky

Kardinál Jozef Ratzinger sa stal pápežom v roku 40. výročia zrušenia exkomunikačných búl medzi kresťanským Východom a Západom, ktoré slávnostne vykonali pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Atenagoras I. Práve toto výročie naznačilo smerovanie „nemeckého“ pápeža na poli ekumenizmu, ktoré sa začalo omnoho skôr.

Už ako univerzitný profesor označoval situáciu medzi latinskou a východnými cirkvami po zrušení spomínaných dekrétov nie ako schizmu, ale ako stav vyjadrený samotným názvom dokumentu Tomos agapis, teda ako obnovený dialóg lásky medzi cirkvami. Ako prelomová sa hodnotí jeho prednáška v rakúskom Grazi, Prognózy pre budúcnosť ekumenizmu, pri slávení 10. výročia zrušenia vzájomnej exkomunikácie:

„Keď patriarcha Atenagoraz nazval pápeža Pavla VI. pri jeho návšteve nástupcom svätého Petra, prvým v úcte medzi nami, predsedajúcim v láske, je to podstatné vyjadrenie o primáte prvého tisícročia cirkvi a viac Rím požadovať nemusí.“ Tento výrok používajú niektorí kritici ako demonštráciu radikálnej zmeny názorov neskoršieho kardinála, ktorému tí istí kritici paradoxne pre jeho nemenné konzervatívne postoje uštedrili prezývku „pancierový.“ Práve táto korektúra vlastných názorov však svedčí o veľkosti neskoršieho pápeža, ktorý si ako prvý pápež zo zoznamu titulov vyškrtol označenie „patriarcha Západu“ bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia.

Kde sa začína ekumenizmus?

Východiskovým bodom všetkých ekumenických úvah a rozhovorov bola pre pápeža Benedikta XVI. otázka, či a ako dokážeme odôvodniť rozdelenie, keďže kresťania nepotrebujú hľadať dôvod jednoty; ten je totiž pevne daný v Ježišovi Kristovi. Dovolím si tvrdiť, že toto pravidlo by ušetrilo množstvo ťažkostí aj v iných oblastiach, kde vynakladáme vzácnu energiu a čas na legitimovanie rozdelenia namiesto uznania jasného dôvodu jednoty.

Na druhej strane, pápež Benedikt XVI. vždy odmietal povrchný ekumenický dialóg. Spomeňme si, koľko škôd v dialógu s islamom napáchalo povrchné vytrhávanie viet z kontextu po akademickej prednáške v Regensburgu v roku 2006. Už ako kardinál odmietal povrchnú „ekumenickú korektnosť“ a viackrát varoval pred synkretickou „diplomatickou teológiou“.

V tomto kontexte treba preto čítať aj dokument Dominus Iesus z kuchyne Kongregácie pre náuku viery, ktorý v roku 2000 rozvíril ekumenické vody pre odmietnutie minimalizmu a zdôraznenie východiska vlastnej identity. Dokument vyzdvihol, že každá cirkev má svoje vlastné dejiny, svoj profil, svoju mentalitu a kultúru, svoje obrady a presvedčenie viery, svoju štruktúru a má to pokladať za svoje bohatstvo. Táto identita je nutnou základňou pre ekumenický dialóg.

Kardinál Ratzinger to sformuloval typicky jasne: „Cirkvi majú zostať cirkvami a čoraz viac sa stávať cirkvou“ Týmto spôsobom sa z organizácie môže čoraz viac stávať živý organizmus, v ktorom každý nájde svoj životný priestor. Týmto priestorom je pre kardinála Ratzingera i pápeža Benedikta XVI. stále liturgia, lebo práve tam je podľa neho „cirkev najviac sama sebou, tam sa jej Pán ustavične dotýka a obnovuje ju.“ Pre hlbší prienik do témy stačí otvoriť jeho nádhernú knihu Duch liturgie.

V tomto bode si zachoval kontinuitu, keďže už v roku 1981 v predhovore knihy známeho pravoslávneho liturgika Sergia Heitza Tajomstvo adorácie napísal: „Dlhodobé kontakty medzi pravoslávím a Katolíckou cirkvou môžu byť plodné iba vtedy, keď sa nezabúda zameriavať iba na rozhovory medzi teológmi, ale aj na stretnutia veriacich najmä tam, kde sa cirkev prejavuje najhlbšie – v jej liturgii a v jej modlitbách“.

Kde sa teda začína ekumenizmus? Kde v druhom človeku začínam vidieť svoju sestru či brata. Vzťah k Bohu ako Otcovi z nás totiž nadprirodzene-prirodzene robí súrodencov. Toto je živý testament pápeža Benedikta XVI. Žije všade tam, kde žije Kristova cirkev. A tá je iba jedna.