Pápež o Benediktovi: Nech je tvoja radosť dokonalá, keď začuješ Pánov hlas!

"Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha" (Lk 23, 46). Toto boli posledné slová, ktoré Pán vyslovil na kríži. Jeho posledný výdych, ktorý akoby zhrnul to, čo bolo jeho celým životom: nepretržité odovzdávanie sa do rúk svojho Otca. Boli to ruky odpustenia a súcitu, uzdravenia a milosrdenstva, ruky pomazania a požehnania, ktoré ho viedli k tomu, aby sa zveril do rúk svojich bratov a sestier. Pán, otvorený jednotlivcom a ich príbehom, ktoré stretával počas svojej cesty, sa nechal formovať Božou vôľou. Vzal na svoje plecia všetky dôsledky a ťažkosti, ktoré so sebou prináša evanjelium, až po to, že videl svoje ruky prebodnuté z lásky.

„Pozri na moje ruky. Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ povedal Tomášovi (Jn 20, 27) a každému z nás. Prebodnuté ruky, ktoré sa neustále naťahujú k nám a pozývajú nás, aby sme spoznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám, a aby sme v neho uverili (Jn 4:16).

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ je pozvanie a životný program, ktorý hovorí v tichu. Ako hrnčiar (Iz 29, 16) chce formovať srdce každého pastiera, až kým nebude prispôsobené srdcu Ježiša Krista (Flp 2, 5).

Je to vďačné odovzdanie sa v službe Pánovi a jeho ľudu, v službe, ktorá sa rodí z vďačnosti za úplne bezplatný dar: "Patríš mi... patríš im," šepká Pán, "si pod ochranou mojich rúk a môjho srdca. Zostaň v mojich rukách a daj mi svoje." Tu vidíme blahosklonnosť a blízkosť Boha, ktorý je ochotný zveriť sa do krehkých rúk svojich učeníkov, aby mohli živiť jeho ľud a hovoriť s ním: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).