"Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha" (Lk 23, 46). Toto boli posledné slová, ktoré Pán vyslovil na kríži. Jeho posledný výdych, ktorý akoby zhrnul to, čo bolo jeho celým životom: nepretržité odovzdávanie sa do rúk svojho Otca. Boli to ruky odpustenia a súcitu, uzdravenia a milosrdenstva, ruky pomazania a požehnania, ktoré ho viedli k tomu, aby sa zveril do rúk svojich bratov a sestier. Pán, otvorený jednotlivcom a ich príbehom, ktoré stretával počas svojej cesty, sa nechal formovať Božou vôľou. Vzal na svoje plecia všetky dôsledky a ťažkosti, ktoré so sebou prináša evanjelium, až po to, že videl svoje ruky prebodnuté z lásky.
„Pozri na moje ruky. Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ povedal Tomášovi (Jn 20, 27) a každému z nás. Prebodnuté ruky, ktoré sa neustále naťahujú k nám a pozývajú nás, aby sme spoznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám, a aby sme v neho uverili (Jn 4:16).
„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ je pozvanie a životný program, ktorý hovorí v tichu. Ako hrnčiar (Iz 29, 16) chce formovať srdce každého pastiera, až kým nebude prispôsobené srdcu Ježiša Krista (Flp 2, 5).
Je to vďačné odovzdanie sa v službe Pánovi a jeho ľudu, v službe, ktorá sa rodí z vďačnosti za úplne bezplatný dar: "Patríš mi... patríš im," šepká Pán, "si pod ochranou mojich rúk a môjho srdca. Zostaň v mojich rukách a daj mi svoje." Tu vidíme blahosklonnosť a blízkosť Boha, ktorý je ochotný zveriť sa do krehkých rúk svojich učeníkov, aby mohli živiť jeho ľud a hovoriť s ním: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).
