"Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha" (Lk 23, 46). Toto boli posledné slová, ktoré Pán vyslovil na kríži. Jeho posledný výdych, ktorý akoby zhrnul to, čo bolo jeho celým životom: nepretržité odovzdávanie sa do rúk svojho Otca. Boli to ruky odpustenia a súcitu, uzdravenia a milosrdenstva, ruky pomazania a požehnania, ktoré ho viedli k tomu, aby sa zveril do rúk svojich bratov a sestier. Pán, otvorený jednotlivcom a ich príbehom, ktoré stretával počas svojej cesty, sa nechal formovať Božou vôľou. Vzal na svoje plecia všetky dôsledky a ťažkosti, ktoré so sebou prináša evanjelium, až po to, že videl svoje ruky prebodnuté z lásky.
„Pozri na moje ruky. Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ povedal Tomášovi (Jn 20, 27) a každému z nás. Prebodnuté ruky, ktoré sa neustále naťahujú k nám a pozývajú nás, aby sme spoznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám, a aby sme v neho uverili (Jn 4:16).
„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ je pozvanie a životný program, ktorý hovorí v tichu. Ako hrnčiar (Iz 29, 16) chce formovať srdce každého pastiera, až kým nebude prispôsobené srdcu Ježiša Krista (Flp 2, 5).
Je to vďačné odovzdanie sa v službe Pánovi a jeho ľudu, v službe, ktorá sa rodí z vďačnosti za úplne bezplatný dar: "Patríš mi... patríš im," šepká Pán, "si pod ochranou mojich rúk a môjho srdca. Zostaň v mojich rukách a daj mi svoje." Tu vidíme blahosklonnosť a blízkosť Boha, ktorý je ochotný zveriť sa do krehkých rúk svojich učeníkov, aby mohli živiť jeho ľud a hovoriť s ním: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).
Je to odovzdanie v modlitbe, ktoré sa potichu formuje a zjemňuje medzi križovatkami a rozpormi, akým pastier musí čeliť (1 Pt 1, 6–7) a verné pozvanie pásť stádo (Jn 21, 17). Rovnako ako Majster, aj on nesie na svojich pleciach únavu z príhovoru a z pomazania pre svoj ľud, najmä tam, kde dobro musí bojovať a bratia vidia svoju dôstojnosť v ohrození (Hebr 5, 7–9). V tomto stretnutí príhovoru Pán vytvára miernosť, ktorá vie porozumieť, prijať, dúfať a riskovať aj napriek možným nedorozumeniam. Neviditeľná a nedosiahnuteľná plodnosť, ktorá sa rodí z vedomia, do čích rúk bola vložená dôvera (2 Tim 1, 12). Dôvera v modlitbe a v adorácii, ktorá je schopná vyložiť činy pastiera a prispôsobiť jeho srdce a rozhodnutia Božiemu času (Jn 21, 18): „Pásť znamená milovať a milovať tiež znamená byť pripravený trpieť. Milovať znamená: dať ovečkám pravé dobro, potravu Božej pravdy z Božieho slova, (je to) potrava jeho prítomnosti.”
Je to oddanosť podporovaná útechou Ducha, ktorý ho vždy predchádza v misii: vo vášnivom úsilí sprostredkovať krásu a radosť evanjelia (pozri apoštolskú exhortáciu Gaudete et exultate 57) v plodnom svedectve tých, ktorí ako Mária zostávajú rôznymi spôsobmi pri kríži, v tom bolestnom, ale silnom pokoji, ktorý neútočí ani nezotročuje; a v tvrdohlavej, ale trpezlivej nádeji, že Pán splní svoj sľub, ako sľúbil našim otcom a svojmu potomstvu naveky (Lk 1, 54–55).
Aj my, pevne prepojení s poslednými slovami Pána a so svedectvom, ktoré charakterizovalo jeho život, chceme ako cirkevné spoločenstvo kráčať v jeho šľapajach a zveriť nášho brata do rúk Otca. Nech tieto ruky milosrdenstva nájdu jeho lampu zapálenú olejom evanjelia, ktoré šíril a svedčil počas svojho života (Mt 25,6–7).
Svätý Gregor Veľký na konci svojej Pastoračnej reguly pozýval a nabádal priateľa, aby prijal túto duchovnú spoločnosť: "Uprostred búrok môjho života ma utešuje dôvera, že ma budeš držať nad vodou na stole svojich modlitieb, a že ak ma váha mojich previnení prevrhne na zem a poníži, požičiaš mi pomoc tvojich zásluh, aby si ma pozdvihol.” Pastier žije s vedomím, že nedokáže sám uniesť to, čo by v skutočnosti sám nikdy neuniesol osamote, a preto vie, ako sa má oddať modlitbe a starostlivosti o ľud, ktorý mu bol zverený. Je to verný Boží ľud, ktorý sa tu zhromaždil a sprevádza a zveruje život toho, kto bol jeho pastierom. Ako ženy z evanjelia sme pri hrobe s vôňou vďačnosti a masťou nádeje, aby sme mu ešte raz preukázali lásku, ktorá nevyhasína. Chceme to spraviť s rovnakým pomazaním, s múdrosťou, jemnosťou a obetavosťou, ako to dokázal on počas mnohých rokov. Chceme spoločne povedať: Otče, do tvojich rúk odovzdávame jeho ducha.
Požehnaný Benedikt, verný priateľ ženícha (Krista), nech je tvoja radosť dokonalá, keď začuješ definitívne a navždy jeho hlas!