Pápež o Benediktovi: Nech je tvoja radosť dokonalá, keď začuješ Pánov hlas!

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46). Toto boli posledné slová, ktoré Pán vyslovil na kríži. Jeho posledný výdych, ktorý akoby zhrnul to, čo bolo jeho celým životom: nepretržité odovzdávanie sa do rúk svojho Otca. Boli to ruky odpustenia a súcitu, uzdravenia a milosrdenstva, ruky pomazania a požehnania, ktoré ho viedli k tomu, aby sa zveril do rúk svojich bratov a sestier. Pán, otvorený jednotlivcom a ich príbehom, ktoré stretával počas svojej cesty, sa nechal formovať Božou vôľou. Vzal na svoje plecia všetky dôsledky a ťažkosti, ktoré so sebou prináša evanjelium, až po to, že videl svoje ruky prebodnuté z lásky.

„Pozri na moje ruky. Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ povedal Tomášovi (Jn 20, 27) a každému z nás. Prebodnuté ruky, ktoré sa neustále naťahujú k nám a pozývajú nás, aby sme spoznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám, a aby sme v neho uverili (Jn 4:16).

„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ je pozvanie a životný program, ktorý hovorí v tichu. Ako hrnčiar (Iz 29, 16) chce formovať srdce každého pastiera, až kým nebude prispôsobené srdcu Ježiša Krista (Flp 2, 5).

Je to vďačné odovzdanie sa v službe Pánovi a jeho ľudu, v službe, ktorá sa rodí z vďačnosti za úplne bezplatný dar: „Patríš mi… patríš im,“ šepká Pán, „si pod ochranou mojich rúk a môjho srdca. Zostaň v mojich rukách a daj mi svoje.“ Tu vidíme blahosklonnosť a blízkosť Boha, ktorý je ochotný zveriť sa do krehkých rúk svojich učeníkov, aby mohli živiť jeho ľud a hovoriť s ním: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).

Je to odovzdanie v modlitbe, ktoré sa potichu formuje a zjemňuje medzi križovatkami a rozpormi, akým pastier musí čeliť (1 Pt 1, 6–7) a verné pozvanie pásť stádo (Jn 21, 17). Rovnako ako Majster, aj on nesie na svojich pleciach únavu z príhovoru a z pomazania pre svoj ľud, najmä tam, kde dobro musí bojovať a bratia vidia svoju dôstojnosť v ohrození (Hebr 5, 7–9). V tomto stretnutí príhovoru Pán vytvára miernosť, ktorá vie porozumieť, prijať, dúfať a riskovať aj napriek možným nedorozumeniam. Neviditeľná a nedosiahnuteľná plodnosť, ktorá sa rodí z vedomia, do čích rúk bola vložená dôvera (2 Tim 1, 12). Dôvera v modlitbe a v adorácii, ktorá je schopná vyložiť činy pastiera a prispôsobiť jeho srdce a rozhodnutia Božiemu času (Jn 21, 18): „Pásť znamená milovať a milovať tiež znamená byť pripravený trpieť. Milovať znamená: dať ovečkám pravé dobro, potravu Božej pravdy z Božieho slova, (je to) potrava jeho prítomnosti.”

Je to oddanosť podporovaná útechou Ducha, ktorý ho vždy predchádza v misii: vo vášnivom úsilí sprostredkovať krásu a radosť evanjelia (pozri apoštolskú exhortáciu Gaudete et exultate 57) v plodnom svedectve tých, ktorí ako Mária zostávajú rôznymi spôsobmi pri kríži, v tom bolestnom, ale silnom pokoji, ktorý neútočí ani nezotročuje; a v tvrdohlavej, ale trpezlivej nádeji, že Pán splní svoj sľub, ako sľúbil našim otcom a svojmu potomstvu naveky (Lk 1, 54–55).

Aj my, pevne prepojení s poslednými slovami Pána a so svedectvom, ktoré charakterizovalo jeho život, chceme ako cirkevné spoločenstvo kráčať v jeho šľapajach a zveriť nášho brata do rúk Otca. Nech tieto ruky milosrdenstva nájdu jeho lampu zapálenú olejom evanjelia, ktoré šíril a svedčil počas svojho života (Mt 25,6–7).

Svätý Gregor Veľký na konci svojej Pastoračnej reguly pozýval a nabádal priateľa, aby prijal túto duchovnú spoločnosť: „Uprostred búrok môjho života ma utešuje dôvera, že ma budeš držať nad vodou na stole svojich modlitieb, a že ak ma váha mojich previnení prevrhne na zem a poníži, požičiaš mi pomoc tvojich zásluh, aby si ma pozdvihol.” Pastier žije s vedomím, že nedokáže sám uniesť to, čo by v skutočnosti sám nikdy neuniesol osamote, a preto vie, ako sa má oddať modlitbe a starostlivosti o ľud, ktorý mu bol zverený. Je to verný Boží ľud, ktorý sa tu zhromaždil a sprevádza a zveruje život toho, kto bol jeho pastierom. Ako ženy z evanjelia sme pri hrobe s vôňou vďačnosti a masťou nádeje, aby sme mu ešte raz preukázali lásku, ktorá nevyhasína. Chceme to spraviť s rovnakým pomazaním, s múdrosťou, jemnosťou a obetavosťou, ako to dokázal on počas mnohých rokov. Chceme spoločne povedať: Otče, do tvojich rúk odovzdávame jeho ducha.

Požehnaný Benedikt, verný priateľ ženícha (Krista), nech je tvoja radosť dokonalá, keď začuješ definitívne a navždy jeho hlas!