Po roku je to čoraz jasnejšie: Hoci hlavná koalícia Západu zostáva pozoruhodne pevná, nikdy nepresvedčila zvyšok sveta, aby izoloval Rusko.

Namiesto toho, aby sa svet rozdelil na dve časti, sa roztrieštil. Rozsiahly stred vidí ruskú inváziu predovšetkým ako európsky a americký problém. Tieto krajiny sa namiesto toho, aby ju vnímali ako existenčnú hrozbu, sústreďujú prevažne na ochranu vlastných záujmov uprostred hospodárskych a geopolitických otrasov spôsobených inváziou.

Scéna pripomína mnohé neutrálne štáty počas studenej vojny. Svet je však teraz viac prepojený. Rozsah a zložitosť globálnej komunikácie, ekonomických väzieb a bezpečnostných prepojení ponúka súperom Západu oveľa viac príležitostí na posilnenie ich vplyvu.

Vo štvrtok Valné zhromaždenie OSN schválilo ďalšiu rezolúciu, v ktorej sa požaduje, aby sa Rusko stiahlo z územia Ukrajiny – ale Čína, Južná Afrika, India a mnohé krajiny globálneho juhu sa naďalej zdržali hlasovania, čím zdôraznili svoje odcudzenie od toho, čo považujú za vojnu Západu.

Rusko to využíva nasledovne.

Vyhýbanie sa sankciám

Spočiatku sa zdalo, že hospodárske sankcie Západu by mohli podkopať schopnosť Moskvy viesť vojnu. Kampaň vedená Spojenými štátmi, do ktorej sa zapojilo 37 krajín, otriasla základmi ruského finančného systému tým spôsobom, že zmrazila jeho devízové rezervy a zamerala sa na jeho hlavné banky.

Sankcie zablokovali kľúčové dovozy, ako sú náhradné dielce pre lietadlá a polovodiče pre elektroniku. Stovky spoločností dobrovoľne prestali v Rusku podnikať, takže bežní Rusi zostali bez predajní Apple alebo predplatného Netflixu.

Sankcie však neboli také ničivé, ako Západ dúfal. Podľa údajov, ktoré zozbierala washingtonská nezisková organizácia Silverado Policy Accelerator, hŕstka krajín zaplnila medzeru a zvýšila vývoz do Ruska výrazne nad predvojnovú úroveň. Vývoz iných krajín sa na začiatku vojny znížil, ale odvtedy došlo k obratu.

Čína a Turecko vyrovnali väčšinu výpadku vývozu vlastnými silami.

Čínske osobné autá nahradili predchádzajúce dodávky do Ruska od západných výrobcov. Čína vyviezla aj viac strojov a polovodičov. Ostatné tovary vyrábané nadnárodnými firmami, ktoré sa už nemôžu vyvážať priamo do Ruska, teraz prúdia cez postsovietske štáty.

Aj keď Turecko predalo zbrane Ukrajine, prezident Recep Tayyip Erdogan umožnil zvýšený tok tovaru do Ruska, čím vytvoril dieru v západnej hrádzi sankcií.

"Vždy sme udržiavali politiku rovnováhy medzi Ukrajinou a Ruskom," povedal Erdogan v septembri, šesť mesiacov po tom, ako Turecko spolu so Spojenými štátmi hlasovalo za odsúdenie ruskej invázie.

Celkovo sa úroveň obchodu po počiatočnom po invázii opäť zvýšila, pretože dostatok krajín je naďalej ochotných obchodovať s Ruskom.

Sankcie by mohli byť pre Rusko z dlhodobého hľadiska stále zničujúce. Už teraz brzdia zahraničné investície a začínajú vyčerpávať štátnu pokladnicu. Obmedzenia obchodovania s ropou prinútili Rusko znížiť ťažbu. A preorientovanie infraštruktúry plynovodov krajiny na Áziu potrvá roky.

Ale aj keď sa ruskej ekonomike nedarí, je dostatočne silná na to, aby pokračovala vo vojne. Medzinárodný menový fond minulý mesiac prognózoval, že ruská ekonomika tento rok porastie o 0,3 percenta, čo je výrazné zlepšenie oproti predchádzajúcemu odhadu, podľa ktorého mala klesnúť o 2,3 percenta.

Nákup zbraní a komponentov

Spojené štáty a ich partneri posielajú na Ukrajinu čoraz viac smrtiace zbrane a vojenské vybavenie. A pokúsili sa odrezať Rusko od dodávok vojenského vybavenia zavedením vývozných kontrol, ktoré zakazujú mnohým spoločnostiam predávať kľúčové technológie do Ruska.

Tieto zbrane pomohli Ukrajine prekvapiť svet a zadržať oveľa väčšiu ruskú armádu. Vojenskú pomoc Ukrajine poskytlo najmenej 40 krajín, a to buď zaslaním útočných zbraní, alebo poskytnutím iných foriem vojenskej pomoci.

Snaha zbaviť Rusko vojenského vybavenia však bola menej úspešná. Rusko našlo pomoc aj tu. Severná Kórea dodala Rusku "značný počet" delostreleckých granátov, uviedli Spojené štáty. Irán poskytol Rusku bezpilotné "kamikadze" drony, ktoré Moskva nasadila na útoky proti civilnej infraštruktúre na Ukrajine.

A ďalšie krajiny vrátane Číny naďalej dodávajú Rusku tzv. tovar dvojakého použitia – spotrebiteľské technológie, ako sú mikročipy, ktoré sa dostávajú do vojenského vybavenia.

Podľa analytikov sa zdá, že Rusko čelí nedostatku presne navádzaných zbraní, ako sú strely s plochou dráhou letu, ktoré si vyžadujú špičkové technologické vybavenie. A ruskí vojaci hlásia nedostatok zariadení na nočné videnie a sledovacích dronov na frontovej línii.

Využitie globálnej ambivalencie

Mnohým svetovým lídrom sa myšlienka invázie jednej krajiny do druhej veľmi nepáči. Mnohí z nich však nie sú nešťastní ani z toho, že sa niekto postavil Spojeným štátom.

V celej Afrike, Latinskej Amerike, Ázii a na Blízkom východe mnohé vlády so silnými oficiálnymi väzbami na Spojené štáty a Európu nepovažujú vojnu za globálnu hrozbu. Namiesto toho sa postavili do pozície neutrálnych pozorovateľov alebo arbitrov, ktorí si zachovávajú čo najväčšiu flexibilitu.

Reakcia na inváziu bola v Ázii zmiešaná, keď viac ako tretina krajín odmietla odsúdiť Rusko pri prvom hlasovaní v OSN. Zatiaľ čo väčšina spojencov USA sa pridala, Rusko dokázalo využiť obchodné vzťahy a priateľskú verejnú mienku z čias studenej vojny.

Na začiatku invázie Spojené štáty požiadali Indiu, aby od Ruska kupovala menej ropy. Odvtedy svoj postoj zmiernili, keďže India sa neustále bránila pripojiť k niektorej zo strán. Keďže napätie na hraniciach Indie s Čínou sa zvyšuje, odborníci uviedli, že India nemá pocit, že môže riskovať svoje vzťahy s Ruskom – kľúčovým zdrojom svojich zbraní.

Krajiny Perzského zálivu hlasovali spolu so Západom za odsúdenie Ruska, ale odvtedy sa zväčša snažia správať ako neutrálni arbitri.

Prezident Spojených arabských emirátov Mohamed bin Zayed odcestoval do Ruska na stretnutie s prezidentom Vladimírom Putinom a povedal, že sa snaží nájsť diplomatické riešenie. Ponúkol tiež letisko v Abú Zabí na výmenu zajatcov – medzi nimi bola aj Brittney Grinerová.

Najmä Dubaj sa stal akýmsi centrom pre Rusov – útočiskom oligarchov a prokremeľských elít, kam západné sankcie nedosiahnu. A Saudská Arábia vyhlásila, že musí sledovať svoje vlastné záujmy, aj keď to spôsobuje trenice v jej dlhoročných vzťahoch s USA.

Takmer polovica afrických krajín sa zdržala hlasovania alebo sa nezúčastnila na hlasovaní o odsúdení Ruska, čo naznačuje rastúcu neochotu mnohých krajín prijať americký naratív o tom, čo je správne, a čo nie. Rusko si získalo priateľov vďaka neúnavnej propagande a tvrdej sile, pričom čoraz viac krajín uzatvára zmluvy s ruskými žoldniermi a nakupuje ruské zbrane.

V Južnej Afrike sa väzby s Ruskom viažu na sovietsku podporu ukončenia apartheidu. Vedúci predstavitelia tejto krajiny videli príležitosť na užšie spojenie s Ruskom a zároveň na vyplnenie obchodných medzier po Európe a Spojených štátoch. Zdá sa však, že podobne ako mnohé iné africké krajiny, aj Juhoafrická republika sa snaží vyvážiť svoje rastúce väzby s Ruskom udržiavaním vzťahov so Západom.

Latinská Amerika so svojimi dlhodobými vzťahmi so Spojenými štátmi hlasovala zväčša spolu so svojím severným susedom za odsúdenie Ruska. V posledných mesiacoch sa však začali výraznejšie prejavovať trhliny.

Kolumbia nedávno odmietla žiadosť Spojených štátov o poskytnutie zbraní Ukrajine. A brazílsky prezident Luis Ignacio Lula da Silva pri návšteve nemeckého kancelára Olafa Scholza minulý mesiac odmietol vystúpiť na podporu Ukrajiny so slovami: "Myslím si, že dôvod vojny medzi Ruskom a Ukrajinou musí byť jasnejší."

Snaha oslabiť jadro západnej koalície

Niekoľko desiatok krajín tvorí hlavnú skupinu, ktorá podporuje Ukrajinu poskytovaním vojenskej pomoci alebo sankciami voči Rusku.

Jednota Západu sa počas vojny ukázala ako pozoruhodná, keďže krajiny, ktoré boli dlho považované za relatívne priateľské voči Rusku, ako napríklad Nemecko, Francúzsko a Taliansko, zostali pevne stáť za Ukrajinou. NATO, ktoré francúzsky prezident Emmanuel Macron v roku 2019 vyhlásil za "klinicky mŕtve", opäť slúži jasnému účelu, ktorým je ochrana západnej aliancie pred ruským útokom.

Ale ani medzi západnými krajinami nebola jednota dokonalá. Maďarsko ako člen Európskej únie technicky uložilo sankcie Rusku, ale pod vedením lídra Viktora Orbána bolo vytrvalým outsiderom v podpore Ukrajiny. V rámci EÚ Maďarsko zdržalo niekoľko rozhodnutí EÚ, ktoré si vyžadovali jednomyseľnú podporu.

Ostatné krajiny, ktoré poskytli Ukrajine vojenskú podporu, odmietli uvaliť na Rusko ekonomické sankcie.

A oveľa menšia skupina krajín urobila všetko: uvalila sankcie, poskytla ťažké zbrane – ako sú tanky, obrnené vozidlá a raketové systémy protivzdušnej obrany – a vyčlenila najmenej 0,1 percenta HDP ako bilaterálnu pomoc Ukrajine, podľa údajov Kielskeho inštitútu pre svetové hospodárstvo.

Keďže vojna prekročila hranicu jedného roka, stratégia Ruska je jasná: prečkať Západ. Putin stavil na to, že európske krajiny, ktoré sa obávajú, že vojna bude mať negatívny vplyv na ich ekonomiky a politiku, nakoniec upustia od podpory sankcií a dodávok zbraní. Krajiny v Ázii, na Blízkom východe a v Afrike, ktoré sú už v konflikte neutrálne, budú naďalej navyšovať obchod s Ruskom.

A možno aj Spojené štáty, ktoré budú mať budúci rok prezidentské voľby, budú unavené z vojny a budú tlačiť na Ukrajinu, aby ustúpila Putinovi.

O výsledku konfliktu by mohlo rozhodnúť to, aký jednotný Západ zostane – a akú časť sveta dokáže udržať aspoň čiastočne na svojej strane.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.