Hegerov štart vyznel ako paródia na „demokratov“

Premiér v utorok silne premotivovaným, miestami afektovaným spôsobom skúsil predstaviť veľký projekt. Nevyšlo mu to. Tlačovka „demokratov“ pôsobila ako paródia na politiku. Trochu pripomínali zbor povereníkov.

Ešte v pondelok bol premiér Heger v OĽaNO. V noci oznámil na Facebooku odchod. Dvanásť hodín nato sa predstavil ako predseda novej strany s názvom Demokrati.

V poriadku. Demokracia má rôzne podoby. Aj takú, že nejaká mikrostrana sa ponúkne premiérovi z inej strany – a bleskovo, za pár hodín, rozhodne o jeho zvolení za predsedu. Len tak, na základe dohody šéfov v pozadí.

Heger – po novom predseda strany – sa pokúšal vystupovať rozhodne, presvedčivo, energicky. Čiže protikladne so svojou prikrčenou povahou. Výsledok rozporu bol celkom nutne trápny. Temperament sa nedá natrénovať deň pred predstavením. A už vôbec nie v podaní premiéra, ktorý bol celý čas priesvitný… A ktorý tri roky nedokázal ukázať nič z toho, o čom hovoril v utorok.

Odkaz Hegerovho tímu by sa dal zhrnúť do štyroch pekných fráz: vraj sú demokrati, vraj chcú spoluprácu, vraj ponúkajú skúsených profesionálov a sú prozápadní.

Zo štyroch odkazov tri neplatia. Ani len okrajovo.

Samozvaní demokrati

Prakticky všetky hlavné tváre „demokratov“ sú dnes bez volebného (demokratického) mandátu. Poslanec Miroslav Kollár, vlastník podniku, išiel do volieb v strane Za ľudí. Keď vystúpil, nabral tvar nuly. Heger s Naďom a Budajom kandidovali za Matovičových Obyčajných. Hirman bol expert Progresívneho Slovenska. Všetci sa presadili v novej strane Demokrati vďaka podpore zhora. Nie zdola – prácnym získavaním podpory v členskej základni.

Navyše, líder strany Demokrati Heger bol donedávna vnímaný ako konzervatívny politik blízky Matovičovi. Ako minister financií (2020) chodieval premiéra Matoviča čakať na letisko, keď sa vracal zo samitov EÚ. Nie, nebola to vernosť a oddanosť (ako sa ukázalo neskôr). Bola to servilnosť. Vďaka tomu sa stal Heger neskôr predsedom vlády.

Nakoniec toho istého Hegera vidíme v strane, ktorá štartovala po boku progresívcov. Keď sa Matovičovi prestalo dariť, Heger sa bežal prezliecť do progresívnejších farieb.

Pozoruhodný obrat.

Nie, Heger ani omylom nie je demokrat. Dnes, po odchode z OĽaNO, ktoré vyhralo voľby, a po obsadení vyhorených priestorov (Spolu alias Modrá koalícia alias Demokrati) je Heger vo vláde čierny pasažier. Muž bez volebnej podpory a bez politického mandátu.

Podraz Dzurindu

Pokiaľ ide o spájanie, rešpekt a spoluprácu, vybrali si stranu, ktorá predviedla opak týchto slov. Miroslav Kollár najskôr sľúbil spojenie svojej strany s Dzurindovým modrým tímom. Spísali dohodu. Stranu premenoval na Modrú koalíciu. Keď zaklopali na dvere Naď s Hegerom, vystužení prieskumami, Kollár okamžite Dzurindu podrazil. Zlučovací snem zrušil. A stranu odovzdal Hegerovi. Bez snemu. A opäť ju premenoval.

Muž spolupráce? Skôr šmelinár, ktorý dvakrát predal ten istý tovar. Len prebalil škatuľu a prekreslil ju novým názvom (dvakrát za pár týždňov).

Následky: podrazený modrý tím zakladá novú stranu.

Hegerovi „demokrati“ neukázali nijaké spájanie síl, ale len skládku použitých, opakovane recyklovaných veteránov.

A nielen to. Heger tvrdí, že ponuka širokej spolupráce neplatí pre OĽaNO. Dištancoval sa od Matoviča, ako mu prikázali jeho noví páni.

A zároveň ostal vo funkcii premiéra, ktorá patrí Obyčajným.

Jednoducho: slová ako „demokrati“ a „spolupráca“ vyznievajú v podaní zúčastnených parodicky.

To isté platí aj o ich presvedčení, že sú skúsení profesionáli s výsledkami. Kto? Premiér, ktorý nechal odstreliť a ponížiť svoju vládu? A ktorý potom, hneď po jej zosadení a odvolaní, skúšal vybaviť jej pokračovanie do roku 2024? Minister Naď, ktorý riadi rezort s uchom na telefóne a odrieka „yes“? A ktorý kritikom nadáva do opíc alebo do hávede? Minister a „diplomat“ Káčer, ktorý ničí vzťahy s Maďarskom, odporcov vojenskej politiky vlády verejne posiela „do pi*e“ a sťažuje sa, že dnes má ako minister svoj najhorší a najslabšie platený džob?

Títo páni majú od demokracie, zmyslu pre rešpekt a aj od profesionality neprekonateľne ďaleko.

Projekt Kiska II

Jediné, čo na ich profile sedí, je to, že sú prozápadní. Áno, sú. Presnejšie: sú silne proamerickí. Vzorne, poslušne, zväzácky proamerickí… A tým sa dostávame k pointe projektu. Jeho misiou je pozbierať všetkých „povereníkov“ s chabou verejnou podporou, ohybným charakterom a príkladnou oddanosťou Washingtonu a Londýnu – a zachrániť ich v slovenskej politike aj po voľbách. Aby mohli ďalej slúžiť.

V roku 2019 bol do podobného projektu angažovaný Kiska. Mal na to skvelé predpoklady. Bol tvárny. Vymodelovali si z neho „proatlantického lídra“.

Dnes má podobnú úlohu Heger. Aj on je tvárny. Aj z neho si modelujú poslušnú a dobre zorientovanú figurínu.

Tieto projekty, raz Kiskov, potom Hegerov, majú však jednu principiálnu chybu. Sú umelé. Rovnako ako ich plastelínoví „lídri“. Nevyrastajú zo slovenskej spoločnosti, nepremýšľajú o slovenských záujmoch, neponúkajú slovenskú politiku. Len opakujú frázy z predpísanej (atlantickej) línie.

Problémom pritom vôbec nie je európska a západná orientácia Slovenska a jeho vlády. Slovensko je súčasťou EÚ, súčasťou NATO, partnerom Ukrajiny a bolo by neprezieravé spochybňovať to. Hlavným problémom je prepálená nadpráca ľudí ako Káčer, Hirman, Heger, ktorí v aktivizme a siláckej rétorike predbiehajú aj anglosaské vzory.

Slovensko – na rozdiel od opatrnejších Spojených štátov a iných krajín NATO – ponúka Ukrajine bojové lietadlá (hoci náhradu nemá). V minulosti jej ponúklo raketový štít S-300 (hoci náhradu nemalo). Tlačíme sa do prvej bojovej línie v sankciách aj vyzbrojovaní Ukrajiny, hoci sme malý zraniteľný štát s biedne zabezpečenými dodávkami plynu a ropy.

Ako jeden z mála štátov EÚ vyhlasujeme Rusko za „štát podporujúci terorizmus“ – a zároveň tomu istému štátu posielame peniaze za dodávky plynu, lebo alternatívne trasy zlyhávajú. Rozhodli sme o výcviku ukrajinskej armády na slovenskom území – bez akejkoľvek politickej debaty na túto spornú tému.

Dobrá správa

Zašlo to tak ďaleko, že západní diplomati s údivom tvrdia, že Slovensko je dnes pri plnení domácich úloh najposlušnejší štát. S minimálnymi pripomienkami, s nulovými snahami korigovať kurz tak, aby bol prijateľný a únosný (ako to bežne robia Nemci, Francúzi, Španieli, Rakúšania, Maďari, Dáni…).

A čo je najhoršie: ministri slovenskej vlády vulgárne útočia na tých, ktorí popri podpore Ukrajiny žiadajú rokovania s Ruskom o prímerí. Káčer a ďalší opakujú, že rokovania sú neprijateľné a ukrajinská kríza nemá iné ako vojenské riešenie. Kto namieta, ten je zradca.

Toto už nie je politika. Toto je celkom iracionálne, šialené pózovanie v rytme vojnovej propagandy. Snaha zaradiť sa, zapáčiť sa, zapadnúť…

Hlavné postavy tohto pózovania dnes končia v jednej strane. Ako na povel.

V istom zmysle je to výborná správa. Voľby preveria, či sú, ako sa sami nazvali, demokrati s verejnou podporou. Alebo liga panákov.