Noc, keď sa barbari pokúsili zabiť Boha

Keď sa pôjdete prejsť po Ondrejskom cintoríne v Bratislave, môžete tam nájsť aj obnovenú hrobku kapucínov. Zaujme na nej, že väčšina pochovaných bratov spadá pod označenie: „Zomreli mimo kláštora“. Dnes ešte poznáme odpoveď, prečo zomreli „mimo“. Ale o takých sto-dvesto rokov, keď sa dejiny ešte niekoľkokrát zamotajú a prepíšu, tí, čo prídu po nás, možno odpoveď nebudú poznať.

Čo je horšie, možno nebudú poznať ani príbehy statočných rehoľníkov, ktorým nepriatelia Boha na dlhé roky zobrali domov.

Čo sa stalo?

V noci z 13. na 14. apríla 1950 komunisti v Československu zaútočili na jedno z najdôležitejších duchovných centier cirkvi – kláštory. Rehoľníkov pozvážali do záchytných táborov v Pezinku, Jasove či v Podolínci. Nasledovalo ich väznenie, súdenie, mladších sa snažili preškoliť alebo zlomiť.

Pred verejnosťou sa zrušenie kláštorov prezentovalo ako výhodné pre cirkev, pretože sa rehoľníci vraj sústredili na miesto, kde môžu lepšie pokračovať vo svojej činnosti. Iná verzia hovorila o tom, že kláštory boli plné zbraní a plánoval sa v nich ozbrojený odpor proti novému režimu.

Historici za ostatných tridsať rokov už na tomto poli urobili záslužnú prácu. No predsa stále najinšpiratívnejším prameňom zostáva kniha kardinála Jána Chryzostoma Korca Od barbarskej noci. Tú treba čítať znova a znova.

Kniha sa začína týmito často citovanými vetami: „Noc ojedinelá za tisíc rokov kresťanstva na Slovensku a v Čechách. Noc, v ktorej naši vlastní ľudia, pohŕdajúc dejinami a ich duchovnou náplňou, vykonali to, čo neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani tureckému panstvu, ani nikomu inému v dejinách nášho ľudu a národa. Noc, ktorá zostane navždy najtemnejšou a najbarbarskejšou nocou, a to nielen pre neslýchaný čin proti tisíckam rehoľníkov, ale aj pre neslýchaný čin, ktorý sa tým spáchal proti kultúre a duchovnosti nášho národa.“

Misia kláštora

Kláštor zohrával v dejinách nezastupiteľnú úlohu. Na pohanskom území najprv svietil ako nepatrné svetielko, neskôr prežiaril celú krajinu, celé spoločenstvo. Kláštor bol obranným hradom ducha. Bolo to dôležité centrum vzdelanosti, kultúry, hospodárskej činnosti a odovzdávania duchovnej tradície.

Každá rehoľa mala svoje poslanie. Od opisovania svätých kníh v stredoveku cez výchovu nových elít až po vyučovanie podvojného účtovníctva – lebo aj toto mali napríklad v náplni práce piaristi.

Kláštor mal aj diplomatickú misiu. Traduje sa, že stredoveké mesto, ktoré malo františkánsky kláštor, nebolo nikdy napadnuté iným mestom, v ktorom mali tiež sídlo františkáni.

Ovocie tisícročnej práce kláštorných duchovných centier na našom území malo však byť zničené a odsúdené do zabudnutia tak, že sa kláštory jednoducho zatvorili a rehoľníci boli vyhnaní.

To bol ťažký omyl komunistov-materialistov, ktorí sa nazdávali, že zničením stavieb z kameňa zaniknú aj stavby ducha, čiže samotné rehole.

Životaschopnosť reholí sa ukázala aj v ilegalite. V dobe, keď sa nemohol pestovať komunitný život v kláštoroch, v dobe, keď sa pustovňami stávali panelákové byty, niesli rehoľníci charizmy svojich reholí a Ježišov odkaz ďalej.

Odmenou za tieto bolesti bolo, že v slobodných časoch po roku 1989 vyšli rehole z podzemia s takmer rovnakým počtom členov ako pred ich zrušením. Ďalšou odmenou boli desiatky nových povolaní k rehoľnému životu.

Cirkev sa nemôže uspokojiť s tým, čo jej nastoľuje svetský režim

Ak máte v okolí kláštor alebo kostol, ktorý spravujú rehoľníci, pokojne ich oslovte. Hlavne tých starších sa spýtajte na tajnú formáciu, ale aj na to, ako si spomínajú na pátrov, ktorí celé roky žili svoj rehoľný život mimo múrov kláštora a napriek hroziacemu nebezpečenstvu formovali ďalších rehoľníkov.

Trefne to pomenoval biskup Pavol Hnilica, keď kritizoval Vatikán za „ostpolitiku“, ktorá naivne trvala na dohode s komunistami vo východnom bloku a v mnohom brzdila aktivity tajnej cirkvi: „Cirkev má alternatívu. Mučeníctvo a tajnú činnosť. Lebo cirkev má Kristom vymedzené pole činnosti a nemôže sa uspokojiť s tým, čo jej nastoľuje svetský režim, čo sa jej pôvodnému poslaniu protiví. Musí viac poslúchať Boha ako ľudí, aj za cenu prenasledovania. Na takúto eventualitu Kristus pripravoval svojich nasledovníkov, keď im povedal: Ako mňa prenasledujú, aj vás budú prenasledovať. Katakombálna činnosť je možná aj dnes. Čím krutejšie prenasledovanie, tým väčšie a hojnejšie sú milosti Ducha Svätého. Aj dnes platia slová: Nebojte sa!“

Toto je tá nepochopiteľná sila kresťanstva, ktorá sa naplno prejavila aj životaschopnosti zrušených reholí v Československu.