Budeme vyrábať zelený vodík v gigantických továrňach priamo na mori? Nemci to už plánujú

Odporcom inej ako elektrickej mobility prekáža uskladnenie energie do e-palív či vodíka hlavne kvôli menej efektívnej produkcii a len zriedka sú ochotní priznať, že nízka energetická hustota batérií, nabíjacie časy, degradácia článkov či vysoké ceny sú pre mnohých objektívne prekážky, ktoré nie sú ochotní akceptovať. Obhajcovia elektromobilov tiež namietajú, že neexistuje dosť prevádzok, ktoré by dokázali zásobovať trh alternatívnymi palivami, lenže príklad z Nemecka ukazuje, že aj to je otázka času – zelený vodík by sme mohli vyrábať v obrovskom množstve priamo nad zdrojom.

Návrh novej továrne na vodík nazvanej OffsH2ore pochádza z nemeckého výskumného Fraunhoferovho inštitútu, respektíve jeho pobočky zodpovednej za vývoj solárnych energetických systémov.

Jeho zamestnanci vymysleli a navrhli pozoruhodný koncept zariadenia, respektíve podniku na výrobu vodíka priamo na mori, ktorý je podľa nich technicky i ekonomicky životaschopný a dokáže Európe pomôcť pri prechode od fosílnych k obnoviteľným zdrojom energie.

Základom tejto výroby je, samozrejme, veterná elektráreň, presnejšie povedané, sústava veterných turbín, ktoré by na mori nemali mať s vetrom väčšie problémy. Inak povedané, na tomto mieste fúka prakticky neustále, prípadne dostatočne často a intenzívne, aby systém mal ekonomický zmysel.

Samotné turbíny budú pripojené na pracovnú plošinu, v ktorej sú uložené jednotky na elektrolýzu vody s výkonom až 500 megawattov, pričom vodík je vyrábaný klasickým štiepením chemickej väzby medzi kyslíkom a vodíkom, efektivitu majú zvýšiť separačné polymérne membrány. Celková účinnosť tohto systému má byť 50 až 60 percent v závislosti od použití konkrétnej technológie, pričom konečným produktom je, samozrejme, zelený vodík bez ďalších dodatočných emisií.

Nemci tvrdia, že jediná fabrika je schopná ročne vyrobiť až 50-tisíc ton ekologického vodíka, ktorý má byť vyčistený, stlačený na 500 barov a prevážaný z plošiny tankermi na pobrežie, ktoré majú byť vybavené dostatočne pevnými kompozitovými zásobníkmi vyrobenými s pomocou uhlíkových vlákien.

Pri jednej ceste je loď schopná prepraviť 400 ton vodíka a pristáť môže kdekoľvek, kde bude k „vykládke“ pripravená prípojka s príslušnou infraštruktúrou. A cena?

Podľa autorov projektu je na ich koncepte skvelé hlavne to, že je kompletne navrhnutý s už dostupnými technológiami. V podstate nič zásadné nemuseli vymýšľať od nuly. Od plošiny k pobrežiu nepotrebujú viesť žiadne vedenie, teda elektrické rozvody k továrni, a tiež naopak potrubie od nej na pevninu. Má ísť, jednoducho povedané, o nezávislú jednotku.

Tvorcom navyše vychádzajú i zaujímavé ceny. Tie majú byť závislé na veternom výkone elektrárne, respektíve na jednotlivých turbínach. Ak by systémový výkon dosiahol minimálne 490 megawattov a systém pracoval aspoň 4 225 hodín za rok, náklady na jeden kilogram vodíka aj s jeho úpravou, stlačením a prepravou vychádzajú na 6,37 eura. Ak bude produkcia predĺžená na 5-tisíc hodín ročne a výkon stúpne na najmenej 602 megawattov, bude stáť kilogram vodíka 5,92 eura.

Text pôvodne vyšiel na portáli Topspeed. Vychádza so súhlasom redakcie.