Merina – legenda Trenčína. Postavili ju za neuveriteľný čas! Aké boli jej začiatky?

O histórii Meriny porozprávala pre Trenčiansky Štandard dlhoročná trenčianska historička Jana Karlíková.

Textilka bratov Tiberghienovcov

Dejiny Trenčína majú hneď niekoľko kľúčových medzníkov. Nepochybne medzi ne patrí aj rok 1907, kedy na území mesta začala fungovať textilka bratov Tiberghienovcov, neskôr známa ako Merina.

Svojho času išlo o vôbec najúspešnejší podnik, ktorý natrvalo ovplyvnil tunajší hospodársky život. Merina má pozoruhodnú históriu a dnešnému krajskému mestu doslova vtkala svoju jedinečnú pečať.

Príbeh slávnej textilky sa nezačal písať na Slovensku, ale v severnej časti Francúzska. Na začiatku 20. storočia totiž hľadali podnikatelia z mesta Tourcoing priestor na rozšírenie svojich podnikateľských aktivít aj v rakúsko-uhorskej monarchii. Ich plánom bolo postaviť továreň na česanie a pranie vlny, tkanie a výrobu látok. Koncom roka 1905 dospeli s Ministerstvom obchodu v Budapešti k vzájomnej dohode. Vláda poskytne ich podnikateľskému zámeru finančnú podporu i daňové výhody. Na druhej strane mala zase firma plniť podmienky a získať základňu pre zápas s Viedňou o hospodársku a politickú nezávislosť.

Na jar 1906 už navštevovali zástupcovia firmy viaceré mestá Horného Uhorska, neobišli ani Považie. Trenčín bol vhodný z niekoľkých dôvodov – pre jeho výhodnú polohu, blízkosť železnice, známosti a dobré styky s vládou, ktoré mal tunajší župan Valér Smialovský. Tieto faktory rozhodli, že sídlom novej továrne sa napokon stalo mesto pod hradom Matúša Čáka.

Za fabriku ponúklo mesto viaceré výhody

V júni 1906 už rokoval Pavol Tiberghien so svojím poradcom Ruprechtom a právnym zástupcom Júliusom Nagyom s predstaviteľmi župy i mesta, aby sa dohodli na detailoch zmluvy. Mestské zastupiteľstvo na mimoriadnom rokovaní podporilo výstavbu novej fabriky. Podnik založili ako verejnú obchodnú spoločnosť v júli 1906. Spoločníkmi boli bratia Paul a Jean Tiberghien, podnikatelia, ktorých rod siaha až do obdobia legendárnej Jany z Arku.

Mesto ponúklo francúzskej firme veľkorysé výhody: rozsiahly stavebný pozemok zdarma (za kasárňami arcikniežaťa Fridricha), subvenciu 50 000 korún, rozdelenú do desaťročných splátok, oslobodenie od mestských poplatkov a dávok na dvadsať rokov, bezplatný prenájom kameňolomu a pieskovne. Továrni Tiberghien fils (Bratia Tiberghienovci) zároveň radnica určila zásady stavby budov, ktoré museli zodpovedať vtedajším bezpečnostným a zdravotníckym predpisom. Stanovená tak bola výška jednotlivých hál, veľkosť okien, vetranie, pevné dlážky z cementu, veľkosť pracovnej plochy pre jedného robotníka, počet hygienických zariadení či požiarne zabezpečenie.

Továreň postavili za neuveriteľne krátky čas

Miestni podnikatelia Ján Dieter a Edmund Bleuer (Blažek) odštartovali stavebné práce v pomerne nezvyčajnom termíne koncom roka 1906. Robotníci pracovali nepretržite, a to aj v zimných mesiacoch, pričom súčasne s výstavbou sa pripravovali aj na ich budúcu prácu pri tkáčskych stavoch. V drevenom baraku, ktorý nazývali búda, im už v marci 1907 nainštalovali 10 stavov a tri snovacie stroje, na ktorých sa zaúčali. V lete postupne dokončili budovy a parnú centrálu, následne začali aj s montovaním strojov.

Slovenských robotníkov zaúčali Francúzi

Pri rozbehu fabriky stáli Francúzi. Údajne do Trenčína prišlo až 70 majstrov, pričom niektorí z nich zostali na Považí natrvalo. Slovenskí robotníci a robotníčky sa veľmi rýchlo zaškolili, takže po spustení sa výroba vo fabrike pomerne rýchlo rozbehla.

Novú továreň slávnostne otvorili 11. júla 1907, teda zhruba pol roka od začiatku stavebných prác. Vysvätil ju farár Rudolf Misz, ktorý v prevádzkovej miestnosti privítal prítomných hostí a po francúzsky aj majiteľa Pavla Tiberghiena s rodinou. Večer usporiadal pán továrnik v hoteli Alžbeta veľkolepú recepciu pre predstaviteľov mesta, župy či staviteľov. Po oslavách prišiel čas na prácu. V lete začala fabrika skúšobne vyrábať, od októbra už bežala naplno. Pracovalo sa tu na 150 tkáčskych stavoch s horným prevodom, 15 skacích strojoch, 4 snovacích stavoch, 12 dopriadacích, 2 sušiacich a iných strojoch, ktoré slúžili na úpravu látok.

Premyslené členenie, špičkové stroje a zahraniční riaditelia

Textilka sa delila na dve časti, prakticky oddelené chodbou. Na pravej bola tkáčovňa, v ktorej postavili tkáčske stavy z Anglicka a všetky pomocné stroje: snovacie, skacie a šlichtovacie. Na ľavej strane chodby boli farbiareň, práčovňa a úpravňa, v ktorej sa nachádzali sušiace, postrihovacie a apretovacie stroje. Uprostred budovy sa nachádzali kotolňa a strojovňa. Pohon obstarával parný stroj typu Corliss z Budapešti, ktorý mal 600 konských síl. Namontovali ho prví strojníci fabriky – Štefan Kokodič a Štefan Valášek. Para sa získavala z troch mohutných kotlov Tischbeim, ktoré spotrebovali priemerne jeden vagón uhlia denne. To dovážali vlastnou vlečkou, ktorá bola pripojená na železničnú sieť. Vodu čerpali zo studne, vykopanej na továrenskom pozemku. Keďže ale bola veľmi tvrdá, museli ju zmäkčovať čistiacou aparatúrou.

Ďalší rozvoj fabriky podnietil nový zákon na podporu priemyslu, ktorý v Uhorsku prijali v roku 1907. Tiberghienovci ho využili na stavbu novej štvorposchodovej budovy pradiarne, ktorá bola impozantná. Mala nezameniteľnú pečať architektonického štýlu, typického pre severné Francúzsko. Nechýbala jej dominantná pohľadová tehla a liatinové stĺpy.

Trenčianska fabrika fungovala od prvého dňa naplno a rýchlo napredovala. Svedčia o tom aj štatistiky – v roku 1908 vyrobila 400-tisíc metrov látok a zamestnávala 300 ľudí. O päť rokov neskôr to už bolo 890-tisíc metrov látok a počet robotníkov stúpol na 520. Priadze dodávali spočiatku z Francúzska, polovicu látok predávala továreň v Uhorsku. Sklady mali v Budapešti, Brne, Temešvári, Záhrebe.

Základný kapitál továrne patril francúzskej firme Tiberghien, prvými riaditeľmi tak boli Francúzi. Počas stavby objektov a montovaní strojov to bol J. Duhamel, ktorého pri štarte prevádzky v roku 1907 vystriedal Alphonse Delattre. Technickým vedúcim bol Július Rejtő. Dozor nad fabrikou mu zverili počas prvej svetovej vojny, keďže ďalší riaditeľ Viktor Dellerue bol aj s rodinou internovaný ako cudzinec do maďarského Aszódu. Po vojne vo funkcii zotrval až do znárodnenia fabriky. Cez druhú svetovú vojnu žil chvíľu vo Francúzsku, kde sa zotavoval zo zranenia po autohavárii. Továreň v tej dobe viedol za neho Štefan Spiller.

O bežnom pracovnom dni v Merine a hviezdnych rokoch firmy sa dočítate už čoskoro v druhej časti článku.