Z histórie mesta: Aké zverstvá robili v minulosti v mene Boha?

V rannom a neskoršom stredoveku vykonávali tresty v mene Boha. Tento druh súdov sa zaužíval aj v Uhorskom kráľovstve, v období 12. až 14. storočia.

Akým spôsobom sa vykonávali skúšky, ktoré mali preukázať vinu?

Skúška krížom spočívala v tom, že žalujúci a obžalovaný sa postavili s rozpaženými rukami ku krížu. Kto v tejto polohe vydržal najdlhšie, bol zbavený viny.

Druhým spôsobom krížového súdu bolo predvedenie obvineného ku kostolným relikviám, kde mu predložili dve paličky. Na jednej bolo znamenie kríža. So zaviazanými očami si mal obžalovaný vybrať jednu z nich. Ak zobral paličku s označeným krížom, zbavili ho viny. V podstate všetko záviselo na náhode.

Kto mal právo vykonávať tieto „božie súdy“? A ako prebiehali „božie súboje“?

Právo nariadiť a vykonávať božie súdy mal každý väčší kostol s kláštorom. K ďalším božím súdom patrili súboje, ktoré takisto mali za úlohu rozhodnúť o vine a nevine. V Bratislave „božie“ súboje potvrdil Žigmund Luxemburský (rok 1405). Napríklad, keď išlo o spor o pôdu, mal ho rozhodnúť spoločný súboj údajných majiteľov pozemku.

Aj Matúš Čák Trenčiansky ako palatín v roku 1299 nariadil vyriešenie sporu súbojom.

Skúsiš uviesť ďalšie príklady?

Skúšky ohňom sa delili na skúšku rozpáleným železom, skúšku rozpálenou radlicou a prechod ohňom.

V prvom prípade musel obvinený holými rukami preniesť kus rozpáleného železa (cca 9 krokov). V druhom prípade musel bosý prejsť po rozpálených železných radliciach a v treťom dokonca po žeravom uhlí. Pri týchto skúškach natiahli obvinenému navoskovanú košeľu. Po vykonaní skúšky mu obviazali časti tela, ktoré boli popálené, a následne ich zapečatili. Po troch dňoch z rán sňali obväz a ak rana hnisala alebo sa medzitým zapálila, bol uznaný za vinného.

Skúšku vodou sme prevzali od Frankov. Na jej vykonanie existovali až dva spôsoby. V prvom musel obžalovaný z kotla naplneného vriacou vodou vyloviť rukou prsteň – ak sa neobaril, bol považovaný za nevinného. Opak bol prejavom viny.

V druhom prípade obvinenému zviazali ruky a nohy a hodili ho do hlbokej vody. Ak nevyplával, bol vyvolený z vody a zbavený viny. Ak vyplával na povrch, bol uznaný za vinného. V iných mestách určovali vinu úplne opačne.

Ďalšia skúška bola skúška svätého sústa. Aplikovala sa na mužoch a ženách obvinených z bosoráctva. Obvinený musel prehltnúť hostiu. Ak mal s jej prehltnutím problém alebo ho po jej skonzumovaní bolelo brucho, bol vinný – nebol predsa hodný prijať Božie telo.

Existoval nejaký spôsob očisty?

Áno, obvineného napríklad predvolali k máram zavraždeného. Musel sa prstom dotknúť rán či úst zavraždeného. Ak z rán začala vytekať krv alebo na ústach sa objavila pena, tak bol uznaný za vinného. V celom Uhorsku sa tento druh božieho súdu vykonával ešte v 18. storočí.

Síce tieto súdy nazývali božími, no kňazi s nimi nesúhlasili. Pred skúškou mali kňazi za úlohu iba posvätiť vodu alebo železo, vyspovedať obvineného a podať mu sväté prijímanie.

Za vykonanie rôznych zločinov existovali viaceré tresty, medzi ne patrili aj cirkevné tresty.

Týmito trestami malo dôjsť k zmiereniu s Bohom a cirkevnou obcou formou verejného pokánia. Cirkev žiadala verejné priznanie a verejné pokánie najmä pri smrteľných hriechov, pri rúhaní, odpadnutí od Boha, cudzoložstve, smilstve a pri zabití.

Na zozname hriechov stáli cudzoložstvo, smilstvo, branie božieho mena nadarmo, rúhanie sa Bohu, kliatie, „hanebné znesvätenie“ nedele, neposlušnosť voči rodičom a nadriadeným veľmi vysoko.

Za cudzoložstvo vinníka doviedli do kostola, posadili ho na stoličku (na chóre) a nechali ho počúvať kázeň o cudzoložstve. Na záver musel vstať a verejne sa priznať k vykonaniu ťažkého hriechu a odprosiť presne stanovenými slovami Boha i cirkevnú a svetskú vrchnosť.

Iným variantom bolo, že vinníka nechali do konca života nosiť sedliacky kabát a obnosený klobúk. Vinník do smrti nesmel so sebou nosiť zbraň a bol povinný vykonať púť. Po dobu jedného roka sa musel aspoň raz za mesiac vyspovedať v kostole a po štyri nedele po sebe musel stáť pred kostolnými dverami s prútom a sviečkou v ruke. Do konca života sa mal vyhýbať hostincom a celý rok si nosiť na bohoslužby a kázania vlastnú stolček. Navyše, v noci smel z domu vyjsť len, ak to vyžadovalo jeho povolanie.

Ďalším potupným trestom bolo verejné státie pred dverami kostola s obrovským ružencom.

Trestať sa dalo aj sedením na stoličke na dobre viditeľnom mieste v kostole, počas bohoslužby bola prednesená kázeň o hriechu, ktorý odsúdenec vykonal. Pri výkone tohto trestu nesmel nikto po ňom nič hádzať ani sa mu verejne vysmievať.