Z histórie mesta: Pri pomalom upaľovaní ani nemukol. Krádeže v kostoloch sa nevyplácali

Aký „najzaujímavejší“ trest vykonali v roku 1720?

V tom roku Sédria v Trenčíne dala sťať a následne upáliť na hranici Annu Žgeňovú z Malej Poruby. Bola obvinená z bosoráctva, ako liečebný postup používala liečenie s vodou.

Keď sa jej spýtali, odkiaľ dostala svoje uzdravovacie schopnosti, odpovedala, že ju nimi obdaril Boh, ktorý sa jej zjavil v sne a prikázal jej, aby pomáhala trpiacim.

V tom istom roku vypálili znamenie na čelo Anne Kmosenárkovej z obce Lazy. Obišla celkom dobre. Keďže sa ju ani žalobcovi ani svedkom nedarilo usvedčiť, kat jej na čelo vypáli znamenie (kľúčom z kostola, podľa všetkého v tvare kríža) a potom ju naveky vypovedali z komitátu (vyhnanie z mesta). Ak bolo takéto znamenie viditeľné, mohlo to mať pre človeka negatívne následky. Nemusel si nájsť obživu, prácu a nikto ho neprichýlil. Dostal sa do kontaktu s katom, ľudia sa ho mohli strániť, čiže mohlo to pre neho znamenať pomalú smrť, napr. zomrel od hladu. Najlepšie riešenie bolo opustiť mesto a ísť tam, kde ho nikto nepoznal, ale viditeľné znamenia, ako sú vypálené značky alebo odseknutá ruka za krádež, sa ťažko dali skryť.

Rok na to tu niekoho upálili…

Áno. Horšie dopadla Magdaléna Rubányiová z Púchova, pretože jej dokázali diabolské kúsky. Vraj vedela prechádzať cez zatvorené dvere a zjavovala sa súčasne na dvoch miestach naraz, čo potvrdili viacerí svedkovia. Bola odsúdená na upálenie.

V tomto období vykrádali aj okolité panstvá. Spomenieš nejaký prípad?

Koncom marca 1721 dvaja poddaní objavili v lese poraneného muža. V tom čase vyrabovali bohatého zemana v Adamovciach, Imricha Ambra. Zlodeji ale zle pochodili, pretože sa Ambro na nich dobre pripravil. Všimol si, že panstvá a majetky na okolí boli prepadnuté a vyrabované. Ozbrojil 10 sluhov a robotníkov. Dvom dal flintu, ostatným ostré šable a prikázal im, aby ihneď vstali, ak by počuli niečo podozrivé. V noci 28. marca 1721 ho prišli navštíviť 9 zlodeji. Len čo vnikli do komory, do sýpky a do stajne, napadli ich ozbrojení sluhovia. Banda Gajdošíka Juraja sa všemožne bránila, štyroch sluhov ťažko poranila, ale mnohí z nich utrpeli ťažké zranenia. Piatich poviazali a ostatní im ušli.

Na úteku bol aj ich kapitán. Predtým dostal silnú ranu do hlavy, ale stihol ujsť. Dvaja poddaní ho onedlho našli v lese – v bezvedomí. Našťastie preňho ho však objavili aj jeho kumpáni, poddaných za mlčanie bohato odmenili a zmizli so svojim kapitánom v lese. Nakoniec ich aj tak pochytali. Chytených zbojníkov trenčiansky magistrát nesúdil hneď, lebo dvaja boli ťažko zranení, takže ich podľa vtedajších zákonov nemohli vypočúvať. Potrebovali zistiť, kde sa ukrýva ich vodca. Troch vyspovedali a mučili, ale nemohli z nich dostať informácie o úkryte Gašparíka. Po troch týždňoch neúspešného vypovedania ich odsúdili na smrť. Dvoch obesili a trom odsekli hlavu. Pavla Krátkeho, ako „najviac vinného“, mali po smrti upáliť. Všetkých popravili 19. apríla 1721.

Na popravisko ich sprevádzalo veľké množstvo ľudí. Keď sprievod prišiel na popravisko, rektor jezuitov, František Kyris, prehovoril k prítomným o ohavnosti krádeže a každého hriechu, lebo dušu človeka vrhne do večného zatratenia. „Zbojník neujde trestu ani na tomto a ani na druhom svete. Preto každý nech žije statočne, poctivo, nech nežiada cudzieho majetku a na svoj nech prosí Boha o požehnanie,“ vyhlásil.

Pred popravou mávali predstavení Jezuitského rádu príhovor, po ktorom nasledovala poprava. Keď kat dvoch obesil a troch sťal, telo Krátkeho pomocou svojich liktrov položil na hranicu, ktorú podpálili. Na to rektor vyzval prítomných, aby sa pomodlili za večné spasenie popravených. Všetci si kľakli a modlili sa.

Dve mŕtvoly viseli na šibeniciach, z troch bezhlavých trupov kvapkala ešte krv a plamene hranice šľahali vyššie a vyššie. Popraviskom sa šíril silný zápach škvariaceho sa ľudského tela.

Ako to bolo s údajnou vrahyňou obvinenou v roku 1722?

Stoličný súd prerokúval obvinenie proti Zuzane Roškovej z Beckova, ktorú suseda označila za vrahyňu svojho prvého manžela. Ako prostriedok použila jed. Ako bola odsúdená, sa dodnes nevie. Rozsudok sa nedochoval.

V roku 1723 súdili aj zjavne nesvojprávnu Zuzanu Sesedonovú z Beluše. Ani o jej konci sa v záznamoch nič nezachovalo.

V tom istom roku súdila Trenčianska stolica čarodejnicu Zuzanu Ščedronovú, údajne používala podobný liečebný postup ako iná čarodejnica, ktorú zasa súdila Oravská stolica.

Jej liečebný postup bol vraj nasledovný – liečila ľudí tak, že okrem zariekania pri liečení na telo pacienta prikladala cesto z múky jarného žita premiešané s medom, pričom pacientovi na temeno hlavy priviazala liečivé zeliny. Ďalej liečila chorých okiadzaním. Bola mučená a upálená na hranici.

Trest smrti si počkal aj na zbojníkov, ktorí chceli vykradnúť jezuitský kostol. Ako to bolo?

V roku 1723 boli traja trenčianski furmani okradnutí. Navštívili krčmu v Kostolnej a prázdne vozy nechali stáť vonku bez dozoru. Keď sa pobrali domov, zistili, že im niekto ukradol kone a zostali im iba vozy. Všetko sa to udialo na jeseň roku 1723. Na druhý deň ráno to oznámili trenčianskym hajdúchom. Predpokladali, že ich okradli trenčianski zbojníci. Ukázalo sa, že je to tak. Boli štyria a volali sa Ján Chlebana, Štefan Záplata, Jozef Kusý a Juraj Hromádka (kapitán).

Hromádka ich špehoval už tri dni pred krádežou. Po tom, ako kone ukradli, ich predali Morave a zisk si rozdelili. Vraj sa chystali vykradnúť aj jezuitský kostol. Drahocenné kalichy chceli predať na Morave.

Do kostola sa dostali cez veľký kláštorný dvor a pivnicu, ktorá mala otvory na dvoch stranách – ľahko sa dostali na menší, uzavretý, štvorhranný dvor, tzv. quadrum, kde ešte dodnes stojí sakristia.

Dvaja dávali pozor, Hromádka so Štefanom Záplatom vyliezli na nízku povalu, ktorá viedla do dvora cez veľký, okrúhly otvor. V ňom údajne vysekali dieru, ktorou sa povrazom spustili do sakristia. Vnútri našli šesť zlatých kalichov a dva pozlátené svietniky.

Udialo sa to 12. novembra 1723 o polnoci. Fráter Infirmarius, ošetrovateľ chorých, práve navštívil svojich pacientov, keď počul šramot. Uvidel, ako dvaja z nich práve stavali k múru debny a na ne krátky rebrík, aby sa mohli dostať k otvoru k povale. Ihneď zobudil pátra rektora Františka Csepelényho a oznámil mu, čo videl. Spolu pobudili všetkých frátrov, ako tak ich ozbrojili, spoločne počkali na zlodejov. Keď prvý vyliezali z pivničného okna, po jednom ich pochytali, zviazali a odviedli na mestský dom, kde ich strážnici uväznili. Jezuiti svietniky i kalichy dostali neporušené.

Magistrát mesta pod vedením starostu Jána Ladislaidesa odsúdil všetkých štyroch na hroznú smrť. Troch upalicovali a vodcu upálili na pomalom ohni, ale predtým mu kat odťal pravú ruku. Hromádka, i keď určite trpel ukrutnou bolesťou, nedal na sebe bolesť znať. Opaľovali ho a hasili asi 30 minút.

Ostatných popravených potom spolu s Hromádkom pochovali do jedného spoločného hrobu.