Z histórie mesta: Keď v Trenčíne kradli na pohreboch aj v kostoloch

Bolo v minulých storočiach bežné, že okrádali aj šľachtu?

16. augusta roku 1727 bola u jezuitov v Trenčíne veľká cirkevná slávnosť – svätorečenie sv. Alojza z Gonzagy a sv. Stanislava Kostku – členov jezuitskej rehole. Obaja zomreli v mladom veku.

Kostolné slávnosti trvali osem dní a zúčastnilo sa na nich nielen celé mesto, ale aj hradná posádka, pod vedením veliteľa baróna Stoltza spolu so županom grófom Jozefom Ilešházim.

Prvý deň odpoludnia sa konalo predstavenie pred jezuitským konviktom na hlavnom námestí. Žiaci gymnázia hrali príbeh podľa gréckej mytológie. Túto slávnostnú príležitosť využili dvaja trenčianski zlodeji. Florian Hobolka a Štefan Duras nemali viac ako 28 – 30 rokov.

Bol jasný, horúci deň, ale k večeru sa začali prichádzať čierne mračná. Predstavenie končilo, keď začalo mrholiť, no gróf Ilešházi ani generál Stoltz nevstávali. A tak nesmel vstať a odísť nikto ďalší. Po hre sa spustil lejak a všetci sa rozbehli niekam schovať. Nastal chaos. Tak aj žena Ilešháziho Františka Čákiová so ženou baróna Stoltza sa išli schovať pod bránu mestského domu. Tento zmätok využili dvaja zlodeji a okradli ich. Strhli jej drahocenné perlové náhrdelníky. Dámy si stratu náhrdelníkov všimli až doma.

Gróf Jozef Ilešházi ihneď upovedomil mestského kapitána, ktorý rozposlal hajdúchov po celom meste, aby pátrali po zlodejoch, no nič nezistili. Juraj Sedláče, starý a skúsený hajdúch, vymyslel plán, ako by mohol zlodejov nachytať. Večer išli všetci po všetkých krčmách a hľadali ukradnuté zlaté hodinky. Vymyslel to tak, aby mohol prezrieť vrecká ľuďom.

Keď ich Hobolka a Duras uvideli, zľakli sa. Keď začuli, že hľadajú stratené hodinky, ochotne sa nechali prehľadať, ba Hobolka prevrátil aj svoje vrecká. Žiaľ, vo vrecku sa nachádzala perla z náhrdelníku, čo bol jasný dôkaz.

Durasa odviedli na mestskú radnicu, na druhý deň ich vypočúvali. Kat ich mučil, telo im naťahoval na dereši a fakľami ho pálil, až vtedy sa priznali. Vyzradili aj skrýšu s náhrdelníkmi.

Boli odsúdení na smrť. Hobolku, ktorý naviedol Durasa na túto krádež, upálili na hranici a Durasa odsúdili na sťatie mečom. Jeden jezuita sa pred starostom mesta Trenčín prihovoril za Durasa, keď už stál nad popraviskom pri hranici. Jezuita ho sprevádzal na popravisko. Durasa po prihovorení pred upálením na hranici najprv sťali.

Prihovoril sa niekedy niekto aj za odsúdených?

Jozefa Ilešháziho zastihla 21. februára 1728 zlá správa, zomrela mu jeho žena Františka Čákiová. Mala len 24 rokov. Pohreb trval 3 dni. 14. marca k večeru priniesli mŕtvolu uzavretú v krásnej dubovej rakve do jezuitského kostola, kde ju postavili na vysoký katafalk, pokrytý hodvábnym červeným prikrývadlom, 12 rýfov dlhým. Okolo katafalku horeli sviece v strieborných svietnikoch. Horeli 3 dni a 3 noci. Pohreb sa začínal 15. marca, zišli sa tak všetci príbuzní z celej krajiny, prišlo veľa šľachty a zemianstva.

Prvý deň slúžil sv. omšu barón Adalbert Révay, novomestský prepošt, a rektor jezuitov predniesol smútočnú reč v maďarčine.

Druhý deň Adam Gyory, trenčiansky opát, obetoval sv. omšu za večné blaho zosnulej a slovenskú kázeň mal jeden františkán.

Tretí deň slúžil zádušnú omšu Adam Gyory a nemecky kázal jezuita. Po pohrebných obradoch odniesli rakvu štyria poprední páni do rodinnej krypty Ilešháziovcov.

Túto udalosť si vybrali traja hradní zamestnanci, aby si prisvojili väčší obnos peňazí. Bol to hradný kuchár Vojtech Holúbek, ktorý nahovoril Jána Vrecka a Jozefa Komára, hradných komorníkov.

Smútočným hosťom začali kradnúť peniaze, ktoré mali schované v šatách a uložené v Ilešháziho izbe.

Na všetko sa prišlo a Ilešházi začal zisťovať, kto hosťom kradol peniaze. Celú udalosť nahlásil Ilešházi na mestskej radnici, aby zlodejov dobre potrestali. Kapitán vypočul komorníka, ktorý mal na starosti hostí a ich šaty – bol nevinný. Ani po mučení nič nevyzradil. O tri mesiace našli podozrivých.

Najprv kapitán nechal mučiť brata Holúbka, ktorý v tom tiež mal prsty. Nechal ho mučiť. Kat ho naťahoval na dereši a fakľami mu pálili nahé telo, kým sa nepriznal, že peniaze zakopal v záhrade v železnej krabici. Hajdúsi ich tam našli. Všetci sa tak dostali do mestského „areštu“

15. júna ich súdili a odsúdili na trest smrti sťatím mečom. Priťažilo im to, že zneužili tak smutnú udalosť, ako bol pohreb grófky Čákiovej, a okradli smútočných hostí. Rektor jezuitov ich ten deň pripravil na smrť. Na druhý deň boli popravení. O 9. hodine ich viedli na popravisko. Ich sprievodcom bol nejaký jezuita.

Keď prišli na popravisko a notár chcel prečítať rozsudok, tak dobehol rektor a mával veľkým listom. Bol to list od Grófa Ilešháziho. Notár po porade predstaviteľov mesta prečítal nový rozsudok – zomrieť mal len kuchár Vojtech Holúbek, ktorý vymyslel celú krádež a nahuckal na ňu aj svojich priateľov. Jozef Komár a Juraj Holúbek boli voľní. Bola to zásluha rektora jezuitov, ktorý v poslednej chvíli prehovoril grófa Ilešháziho a prosil o zmiernenie krvavého rozsudku.

Kuchára sťali. Ostatní boli prepustení na slobodu, ale za podmienky, že opustia mesto Trenčín a nikdy viac sa doň nevrátia (čo, mimochodom, často bývalo podmienkou aj v iných mestách).

Keď zistili, že sa za nich prihovoril u grófa rektor, tak mu bozkali ruky, nohy, reverendu a so slzami v očiach mu ďakovali za preukázanú láskavosť.

Bol nejaký rok bohatý na „humánne skutky“ (napr. odpustenie trestov)?

V roku 1740 sa voči dvom ženám z okolia Trenčína miestni prísažní zachovali pomerne humánne: keďže sa svedecké výpovede v bosoráckom procese s Annou Laczoránovou zo Záriečia pri Kostolnej rozchádzali, súd ju po podpise záruky prepustil na slobodu, práve tak ako Dorotu Mašickú z Belej, v prípade ktorej bolo dokázané, že neškodila, naopak, pomohla viacerým ľuďom.

Dorote Hulnenovej však trenčiansky stoličný súd nehodlal odpustiť travičstvo a bosoráctvo spojené s tým, že viacerým ľuďom spôsobila ujmu na zdraví. Rozsudok bol jednoznačný – po predchádzajúcom sťatí jej bezhlavé telo spálili v ohni.