Ako Slováci v minulosti emigrovali do Južnej Ameriky

S postupným rozvojom nových prostriedkov dopravy, ktoré sa stávali čoraz dostupnejšie pre masy, prepukla v prvej polovici 20. storočia medzi Slovákmi emigračná epidémia. Viacerí z nich odcestovali za prácou tisíce kilometrov. Len niektorí sa vrátili.

Odliv mládeže motivovanej zámorskými pracovnými príležitosťami neminul ani Žiarsku kotlinu. Z vtedajšieho Svätého Kríža nad Hronom vycestovali mnohí ľudia do Francúzska a uchytili sa napríklad v rozrastajúcich sa automobilových fabrikách.

Iní skúsili šťastie v Južnej Amerike, najčastejšie v Argentíne a Uruguaji. Odvážne rozhodnutia, ale aj s nimi súvisiace osudy predkov prerozprávali pre Štandard Ján Pročka a Ľubomír Baran.

Cesta do Montevidea

Baranov starý otec Ján sa narodil v roku 1906 a ako dvadsaťtriročný vycestoval za svojimi súrodencami do uruguajského Montevidea. Z piatich bratov Južnú Ameriku okúsili štyria, piaty zahynul tragickou smrťou v mladom veku na Slovensku. Len dvaja z cestovateľov sa vrátili do vlasti.

Ján Baran následne adresoval list rodičom jeho budúcej manželky Kataríny, v ktorom ich požiadal o dovolenie pre dcéru. Ľubomír Baran ich dodnes obdivuje, že súhlasili. Slováci odchádzali do Južnej Ameriky v mladom veku a bez znalosti španielčiny. Jeho stará mama nebola výnimkou.

Inak prebiehala emigrácia v rodine Pročkovcov. Ján Pročka spomína, že do Uruguaja emigrovala jeho matka v podobnom čase ako Baranovci, no bez prísľubu vydaja. V Montevideu mala zázemie u bratov, nakoniec sa tiež vydala v roku 1932.

Motivácie pre odchod

Baranov otec sa narodil 3. júna 1934. Jeho syn Ľubomír s pobavením spomína na 10. jún 1934, keď jeho starý otec preberal z nemocnice svojho potomka, zároveň sa však ocitol v časovej tiesni pre prebiehajúci futbalový zápas.

V roku 1934 bolo Československo vo finále majstrovstiev sveta vo futbale. V poslednom zápase turnaja sa postavilo proti hosťujúcemu Taliansku a prehralo 1:2. Mnohí fanúšikovia dodnes považujú tento výsledok za zmanipulovaný nastupujúcim fašistickým režimom Benita Mussoliniho.

Hoci Uruguaj nie je typickou pracovnou destináciou pre slovenskú mládež, v 30. rokoch mala krajina celkom iný charakter. Úroveň sociálneho systému a ekonomiky vo vtedajšej dobe prirovnáva Ľubomír Baran k dnešnému Švajčiarsku.

Rovnako rozdielnu tvár mala aj vojnou zbitá Európa, ktorá sa dusila pod ťažobou hospodárskej krízy. Vážnosť situácie preto prispievala k odvážnym rozhodnutiam cestovať tisíce kilometrov do neznáma bez znalosti jazyka či silnejšieho sociálneho zázemia.

Lacné energie, veľa mäsa a silná mena

Peso bolo vtedy ako dolár, cituje Pročka najčastejší argument svojho starého otca. Školy už v tom období používali rovnošaty a Pročka si dodnes pamätá školské autobusy, ktoré neskôr charakterizovali Spojené štáty americké.

Príjemným podmienkam pre život prispievala aj klíma. Energie predstavovali vďaka celoročne teplému počasiu skutočne minoritnú časť výdavkov domácnosti. Aj strava si udržiavala prijateľné ceny, obzvlášť mäso.

Pročka si dodnes spomína na obrovské stáda hovädzieho dobytka nad Montevideom, ktoré pastieri pravidelne hnali smerom k fabrike na spracovanie mäsa, v ktorej našiel zamestnanie aj Jánov otec.

Mäso bolo také rozšírené, že ním Pročkovci chovali kačky na dvore. V rodinách Slovákov zarábali prevažne muži, ich manželky sa starali o domácnosť. Deti študovali v miestnych školách, no existovala i slovenská.

Neodmysliteľnou súčasťou kultúry bola a dodnes je siesta. Na pravidelný odpočinok po obede si Slováci v Uruguaji zvykli do takej miery, že Baranov starý otec siestu praktizoval aj po návrate na starý kontinent. Pracoval v pivovare, po návrate do domoviny sa vrátil k remeslu stolára.

V komunite zostávali Slováci súdržní

Domáci obyvatelia zostávali v prvých rokoch voči Slovákom chladní. Prisťahovalci si pomáhali navzájom a formovali tak komunitu priateľských, skromných a pracovitých ľudí. V zamestnaní spravidla zastávali nižšie robotnícke pozície. Tí šikovnejší začali neskôr podnikať.

Komunita Slovákov rokmi silnela a v metropole Uruguaja si sformovala svoje malé Slovensko. Okrem už spomínanej slovenskej školy pravidelne organizovali tradičné divadelné hry a spoločné zábavy. Návštevou ich poctil aj vtedajší československý veľvyslanec z Buenos Aires.

Emigranti sa neskôr v čase vojny zjednotili, aby podporili Slovákov postihnutých druhou svetovou vojnou. V dňoch 23. až 25. apríla 1943 sa v Montevideu uskutočnil Všeslovanský kongres Slovanov, ktorí zjednotil Slovákov z celej Južnej Ameriky. Ľubomír Baran spomína, že jednou z foriem pomoci bolo aj štrikovanie svetrov, ktoré príslušné autority neskôr zasielali do vojnou zmietaného Slovenského štátu.

Maté zostalo v spomienkach aj po mnohých desaťročiach

Medzitým sa už Uruguajčania so Slovákmi výraznejšie zblížili a európski prisťahovalci postupne v rámci integrovania začali preberať juhoamerické tradície. Uruguajská kultúra sa dostala do slovenskej kuchyne. Ján Pročka spomína, ako si slovenské komunity zvykli pripravovať hovädzie rebrá opekané a polievané slanou vodou. Ešte charakteristickejšie bolo maté, kofeínový nápoj pripravovaný z cezmíny paraguajskej, v Uruguaji známej ako yerba maté.

Teplé maté sa pripravuje v nádobe tvaru menšej tekvice. Z nej sa následne pije za pomoci bombilly, postriebrenej slamky rozšírenej na niekoľkých miestach.

Baran i Pročka sa zhodne pobavili na tom, že striebro používali z hygienických dôvodov, čo značne sabotoval fakt, že všetci Slováci v komunite vždy pili maté jedinou bombillou. V súčasnosti možno nápoj vidieť napríklad v rukách uruguajského futbalistu Luisa Suáreza.

Plavba Atlantikom a realita návratu

Napriek priaznivým podmienkam sa obe rodiny rozhodli pre návrat do Československa. Pôvodnou motiváciou pre cestu cez pol zemegule bolo zarobiť si a vrátiť sa do vlasti, čomu Baranovci i Pročkovci zostali verní. Avšak po predaji domov, ktoré si v Uruguaji postavili, postačili finančné prostriedky len na návrat domov.

Prví sa do Európy vrátili Baranovci v roku 1947. Ján Baran cestoval s celou rodinou a dvadsiatimi tromi cestovnými kuframi, ktoré neustále počítal, spomína jeho vnuk Ľubomír. Vzal si so sebou aj stolárske náradie a kuchynské riady.

Dva týždne na zaoceánskom parníku neboli práve príjemnou spomienkou pre Ľubomírovho otca, ktorý počas cesty dostal kiahne. Aby sa neškrabal, zviazali ho a traumu z tejto skúsenosti si niesol po zvyšok života.

Príjemnejšie spomienky si z plavby Atlantikom odniesol Ján Pročka, ktorý s rodinou opustil Uruguaj v roku 1949 práve na odporúčanie Baranovcov. Cestovali na palube francúzskej lode SS Campana, ktorá po týždňoch strávených v medzinárodných vodách zakotvila v Janove. Odtiaľ sa Pročkovci domov dopravili vlakom.

Pročka si spomína na veľké rozlúčky, ktoré organizovali Slováci v Montevideu pred odchodom. S vtedy ešte malým školákom sa rozlúčila celá škola, jeho otcovi sa na pamiatku pod fotografiu podpísali všetci kolegovia. Na Slovensko priniesli kvalitné cigarety a žuvačky.

Palubu Campany neobišla ani tradícia krstenia pasažierov, ktorí prvýkrát prechádzali cez rovník. Do bazéna hodili aj malého Jána Pročku.

Politická situácia na prelome 40. a 50. rokov sa postupne zhoršovala a Baranov starý otec začal návrat ľutovať, pričom zvažoval aj útek do Montevidea. Nakoniec zostal v Československu, kde si zachoval už len spomienky a zvyk uruguajskej siesty.

Hoci Južná Amerika tiež zmenila svoju tvár prílivom nacistických pohlavárov po porážke Nemecka v druhej svetovej vojne, Uruguaj sa pre svoju malú rozlohu a relatívne nevýrazný reliéf nikdy nestal ich útočiskom. Volili si hornatejšie oblasti Argentíny a Čile, spomína Pročka.

Keďže Československo v žiadnom štádiu existencie neuzavrelo s Uruguajom dohodou o vyplácaní dôchodkov, navrátilcov z Montevidea to ochudobnilo, za takmer dve desaťročia práce pritom mohli k tým československým poberať aj slušné uruguajské dôchodky.

Pročka si matne spomína na povinnú vojenskú službu, keď mu niekoľko úradníkov ponúkalo spoluprácu. Mohol absolvovať doučovanie španielčiny v Prahe a so znalosťou jazyka potom vycestovať do zahraničia. Ponuku odmietol.

Ľubomír Baran zostal v kontakte s príbuznými, ktorí sa z Uruguaja nevrátili. Hoci sú slovenského pôvodu, po slovensky už nerozprávajú a ich materinským jazykom sa stala španielčina.