Ako Slováci v minulosti emigrovali do Južnej Ameriky

Emigranti sa neskôr v čase vojny zjednotili, aby podporili Slovákov postihnutých druhou svetovou vojnou. V dňoch 23. až 25. apríla 1943 sa v Montevideu uskutočnil Všeslovanský kongres Slovanov, ktorí zjednotil Slovákov z celej Južnej Ameriky. Ľubomír Baran spomína, že jednou z foriem pomoci bolo aj štrikovanie svetrov, ktoré príslušné autority neskôr zasielali do vojnou zmietaného Slovenského štátu.

Maté zostalo v spomienkach aj po mnohých desaťročiach

Medzitým sa už Uruguajčania so Slovákmi výraznejšie zblížili a európski prisťahovalci postupne v rámci integrovania začali preberať juhoamerické tradície. Uruguajská kultúra sa dostala do slovenskej kuchyne. Ján Pročka spomína, ako si slovenské komunity zvykli pripravovať hovädzie rebrá opekané a polievané slanou vodou. Ešte charakteristickejšie bolo maté, kofeínový nápoj pripravovaný z cezmíny paraguajskej, v Uruguaji známej ako yerba maté.

Teplé maté sa pripravuje v nádobe tvaru menšej tekvice. Z nej sa následne pije za pomoci bombilly, postriebrenej slamky rozšírenej na niekoľkých miestach.

Baran i Pročka sa zhodne pobavili na tom, že striebro používali z hygienických dôvodov, čo značne sabotoval fakt, že všetci Slováci v komunite vždy pili maté jedinou bombillou. V súčasnosti možno nápoj vidieť napríklad v rukách uruguajského futbalistu Luisa Suáreza.

Plavba Atlantikom a realita návratu

Napriek priaznivým podmienkam sa obe rodiny rozhodli pre návrat do Československa. Pôvodnou motiváciou pre cestu cez pol zemegule bolo zarobiť si a vrátiť sa do vlasti, čomu Baranovci i Pročkovci zostali verní. Avšak po predaji domov, ktoré si v Uruguaji postavili, postačili finančné prostriedky len na návrat domov.

Prví sa do Európy vrátili Baranovci v roku 1947. Ján Baran cestoval s celou rodinou a dvadsiatimi tromi cestovnými kuframi, ktoré neustále počítal, spomína jeho vnuk Ľubomír. Vzal si so sebou aj stolárske náradie a kuchynské riady.

Dva týždne na zaoceánskom parníku neboli práve príjemnou spomienkou pre Ľubomírovho otca, ktorý počas cesty dostal kiahne. Aby sa neškrabal, zviazali ho a traumu z tejto skúsenosti si niesol po zvyšok života.

Príjemnejšie spomienky si z plavby Atlantikom odniesol Ján Pročka, ktorý s rodinou opustil Uruguaj v roku 1949 práve na odporúčanie Baranovcov. Cestovali na palube francúzskej lode SS Campana, ktorá po týždňoch strávených v medzinárodných vodách zakotvila v Janove. Odtiaľ sa Pročkovci domov dopravili vlakom.

Pročka si spomína na veľké rozlúčky, ktoré organizovali Slováci v Montevideu pred odchodom. S vtedy ešte malým školákom sa rozlúčila celá škola, jeho otcovi sa na pamiatku pod fotografiu podpísali všetci kolegovia. Na Slovensko priniesli kvalitné cigarety a žuvačky.

Palubu Campany neobišla ani tradícia krstenia pasažierov, ktorí prvýkrát prechádzali cez rovník. Do bazéna hodili aj malého Jána Pročku.

Politická situácia na prelome 40. a 50. rokov sa postupne zhoršovala a Baranov starý otec začal návrat ľutovať, pričom zvažoval aj útek do Montevidea. Nakoniec zostal v Československu, kde si zachoval už len spomienky a zvyk uruguajskej siesty.

Hoci Južná Amerika tiež zmenila svoju tvár prílivom nacistických pohlavárov po porážke Nemecka v druhej svetovej vojne, Uruguaj sa pre svoju malú rozlohu a relatívne nevýrazný reliéf nikdy nestal ich útočiskom. Volili si hornatejšie oblasti Argentíny a Čile, spomína Pročka.

Keďže Československo v žiadnom štádiu existencie neuzavrelo s Uruguajom dohodou o vyplácaní dôchodkov, navrátilcov z Montevidea to ochudobnilo, za takmer dve desaťročia práce pritom mohli k tým československým poberať aj slušné uruguajské dôchodky.

Pročka si matne spomína na povinnú vojenskú službu, keď mu niekoľko úradníkov ponúkalo spoluprácu. Mohol absolvovať doučovanie španielčiny v Prahe a so znalosťou jazyka potom vycestovať do zahraničia. Ponuku odmietol.

Ľubomír Baran zostal v kontakte s príbuznými, ktorí sa z Uruguaja nevrátili. Hoci sú slovenského pôvodu, po slovensky už nerozprávajú a ich materinským jazykom sa stala španielčina.