V predčasných parlamentných voľbách kandidujem do parlamentu, kde sa chcem venovať kultúre. Som presvedčený, že na tomto poli je toho veľa nevyriešeného, a to treba zmeniť. Jednou z tém je Slovenské národné divadlo. Ministri kultúry sa kedysi našej prvej scéne zvykli venovať viac, tento prístup treba oživiť. Dovoľte k tomu niekoľko poznámok.
Slovenské národné divadlo je ako jediné divadlo na Slovensku zriadené podľa špeciálneho zákona. V roku 2020 oslávilo pompézne storočnicu vo svojej Historickej budove na Hviezdoslavovom námestí, aby ju niekoľko mesiacov nato, po zvolení nového vedenia, z havarijných dôvodov uzavrelo. Zastupujúca vláda odborníkov odklepla zámer jej rekonštrukcie, a tak sme sa dozvedeli, že až v roku 2025 bude (možno) hotový projekt realizácie a horizont jej znovuotvorenia je reálny najskôr v roku 2030, ak pôjde všetko, ako má. Takmer desaťročie tak bude historická budova pre verejnosť zatvorená a prvých 5 rokov, teda jedno celé funkčné obdobie generálneho riaditeľa, sa tam s ničím nepohne.
Po zverejnení tohto neistého časového plánu (uvidíme, ako sa časové lehoty ešte predĺžia pričinením nasledujúcich vlád) sú namieste otázky, či sa predsa len nemalo riešiť sanovanie najpálčivejších problémov (nákladný výťah, niektoré ťahové zariadenia) v havarijnom režime okamžite, čo umožňuje využiť aj výnimky z verejného obstarávania, len aby sa predišlo tak dlhej hernej odmlke. Tá vnáša do kondície dvoch súborov SND, baletu a opery, veľa neistoty a napätia, pretože sa musia deliť len o jednu divadelnú sálu. Cíti to aj divák, ktorý keď si chce vybrať napríklad z baletnej ponuky, často nachádza v mesiaci len štyri dni, keď si môže prísť na svoje.
Kauza prepustenia značnej časti operného sólistického súboru z dôvodu neefektívnosti a nevyťaženosti, vzhľadom na ich interný úväzok, živila verejnosť až po odvolanie generálneho riaditeľa. Po jeho znovuzvolení nastalo načas ticho s prísľubom, že bude snahou nového vedenia minulé spory doriešiť. Nič to však nezmení na tom, že speváci, ktorí v internom amsábli ostali, v tak nariedko postavenom hracom pláne, prechádzajúcom navyše na semiblokový systém (niekoľko predstavení sa hrá v rade za sebou), nemajú príležitosť nielenže kontinuálne kvalitatívne rásť, ale vôbec sa udržiavať v potrebnej kondícii. Ak, samozrejme, nemajú príležitosť spievať v iných operných domoch. Nič iné im zrejme ani neostáva, pretože je zámerom do systému semiblokového hrania priniesť čo najviac speváckych hviezd zo zahraničia. Efektivitu vynaložených financií na takýto zámer verzus neefektivitu budovania interného súboru bude možné vyhodnotiť až po niekoľkých sezónach, laicky je však jasné, že výška honorárov zahraničných operných hviezd vysoko presahuje výšku priemerného mesačného platu interného umelca v SND. Je to tak.
Zaiste to zvýši atraktivitu inscenácií a tento model funguje napríklad v Brne, ktoré bolo pre jeho zavedenie inšpiráciou. Len Brno nie je v Českej republike prvá scéna, tou je Národné divadlo v Prahe a nepočul som, že by sa na českej prvej scéne takéto niečo dialo či plánovalo. Popritom, že na žiadnej vysokej umeleckej škole na Slovensku dnes nenájdete predmet opernej réžie, tak rezignovanie na systematickú podporu, výmenu generačných a vokálnych skúseností a iných profitov v rámci operného súboru prvej divadelnej scény, môže zanechať na slovenskom opernom kumšte výrazné (negatívne) stopy.
Činohra je pre každého generálneho riaditeľa SND istotou, pretože väčšinu problémov prehluší televízna či filmová popularita jej hercov, ktorí tak plnia divadelné sály a zaručujú činohre efektivitu. Herci si na oplátku môžu voľne organizovať svoj súkromný pracovný čas, čomu sa často prispôsobuje aj hrací plán. Jednou z argumentácií pre výmenu zastupujúceho generálneho riaditeľa a riaditeľa činohry Petra Kováča po nástupe Matovičovej vlády boli však časté rušenia činoherných predstavení na poslednú chvíľu. Dôvodom je fakt, že od určitého času sa herci v inscenáciách SND prestali alternovať, to znamená, že jednu a tú istú postavu už neskúšajú dvaja herci, aby sa mohli v prípade indispozície zastúpiť, ale len jeden herec. V prípade choroby sa tak musí predstavenie presunúť či zrušiť. V tomto sa nič nezmenilo, naopak, len za jún 2023 som napočítal na facebooku činohry SND 4 statusy, ktoré s ľútosťou oznamujú rušenie predstavenia. Jeden z hercov, ktorý mal na repertoári 16 predstavení, z dôvodu, že hral v SND takmer každý večer a že už nevládal, podal dokonca výpoveď. A zriaďovateľ mlčí. Dôvod?
V máji tohto roku sa odohrala pre prívlastok „Národné“ zásadná udalosť. Ministerstvo kultúry v zastúpení ministerky Milanovej po mesiacoch utajovania a vyhlásením na poslednú chvíľu, len na slávnostnom ceremoniáli, prinavrátilo Štátnemu divadlu v Košiciach po 75. rokoch prívlastok „Národné“ divadlo. Aj keď sa to v kuloároch šepkalo a bol to jeden z bodov kandidatúry generálneho riaditeľa ŠDKE Ondreja Šotha, zdvihlo to negatívnu reakciu časti divadelnej verejnosti, teda najmä tej bratislavskej. Jedným z dôvodov bolo práve utajovanie tohto zámeru a neexistencia diskusie, ktorá by tomu predchádzala. Inými slovami, nikto si od bratislavskej divadelnej smotánky nevypýtal na to povolenie. A samozrejme dôvodom bolo aj narušenie „nedotknuteľnosti“ hegemónie Národného divadla v Bratislave, ktoré sa práve cez svoje verejne známe tváre stáva akousi silovou zložkou verejnej moci.
Znovuzvolený generálny riaditeľ je marketér a je si tejto verejnej sily umelcov vedomý a silnú posilu má aj v osobe riaditeľky marketingu. Pri legendárnej tlačovke z jeho odstúpenia po jeho výrokoch na adresu politikov bolo vidieť, ako práve ona privádza kľúčových mienkotvorných činoherných hercov zo skúšky priamo pred kamery, aby tam verejne mohli vyjadriť svoje rozhorčenie a podporu odvolanému riaditeľovi. Jeden z nich sa stal dokonca súčasťou poradnej komisie ministerky pri výbere kandidáta a spolu s ostatnými členmi, z ktorých niektorí mali rovnako prepojenie na odvolaného kandidujúceho riaditeľa, ho jednoznačne ministerke na post odporučili, na rozdiel od ostatných. Jeden z neodporučených protikandidátov, ktorý kvalitou i skúsenosťami nijako nezaostával, dokonca dostal od ministerky ponuku na generálneho riaditeľa. Tá napokon vymenovala za generálneho riaditeľa človeka, ktorého pred niekoľkými mesiacmi odvolala.
Poviete si, že je to preosiate konfliktmi záujmov a celé absurdné a odhaľuje to nemohúcnosť zriaďovateľa v osobe ministerky? Dôvodom však môže byť strach a hrozba nátlakových verejných akcií zo strany umelcov i divadla v prípade, že by rozhodla v rozpore s ich záujmami. To preto do poslednej chvíle utajovala aj prinavrátenie titulu „národné“ divadlu v Košiciach.
Umelci, a najmä herci, boli komunistickou mocou pred rokom 1989 vnímaní ako služobníci ideológie, ktorí svojím umením mali pomôcť pri tvorbe kultúry „nového socialistického človeka“, preto si doteraz umenie často zamieňame za kultúru. V roku 1977 ich režim použil na verejné pranierovanie tých, čo sa odvážili postaviť režimu podpisom Charty ´77 a povinným podpisom Anticharty ich mnohých na roky zdiskreditoval. O to náruživejšie sa stali herci hovorcami tribún v 89. roku, akoby chceli túto verejnú socialistickú nálepku nadobro z hereckého remesla zmyť.
Je dobré a žiaduce, ak sa dramaturgia divadiel odvážne púšťa aj do politických tém a z času na čas sa herci verejne objavia opäť ako tribúni pri závažných spoločenských problémoch či situáciách. Ak však svoju mediálnu moc a popularitu v súčasnosti používajú spôsobom, ktorý verejnú moc a verejný záujem berie za svojich rukojemníkov v mene budovania kultu osobnosti riaditeľa inštitúcie, v ktorej pôsobia, a je jedno, kto by ním bol, je to o niečom úplne inom a v takomto prípade sa skôr spreneverujú svojmu poslaniu. A, žiaľ, veľkú rolu v tom hrá opäť ideológia.
Ďalšou kritizovanou skutočnosťou pri ceremoniáli prinavrátenia titulu „Národné“ Košiciam bol totiž fakt, že medzi prvými osobne prítomnými gratulantmi divadlu bol riaditeľ národného divadla v Budapešti Attila Vidnyánsky, ktorý je zároveň organizátorom najväčšieho medzinárodného divadelného festivalu v dejinách Maďarska, na ktorý dostal od vlády štedrú a masívnu finančnú podporu. Problémom „bratislavskej“ kritiky má byť jeho blízkosť k premiérovi Viktorovi Orbánovi. Ako aj zámer vytvoriť v Košiciach Medzinárodnú divadelnú univerzitu v spolupráci s maďarskou stranou. Nikomu z kritikov však už neprekáža, že Slovenské národné divadlo sa zaodieva do dúhových progresívnych farieb, a to nielen občasnou zmenou farebnosti jej loga do dúhova. Spoluorganizuje napríklad festival Queer drama a klientela pozvaných hostí premiér sa hemží takmer výsostne osobnosťami spriaznenými s liberálnym a progresívnym názorovým prúdom, ako napríklad predseda Progresívneho Slovenska a jeho politici prípadne líderka volebnej kandidátky Demokratov. Pri tejto medvedej službe divadlu bratislavská divadelná smotánka významne mlčí. Je to nebezpečné a môže to viesť k otázke, či má štát vynakladať na SND vyše 23 miliónov eur z rozpočtu, ak by Národné slúžilo jednej ideológii.
Aj preto som privítal fakt, že na divadelnej mape Slovenska pribudlo „Národné divadlo Košice“ a vítam aj vytvorenie medzinárodnej divadelnej univerzity, pretože „diverzifikácia umeleckého školstva a umeleckej tvorby v zmysle posilnenia ich regionálnych špecifík a kultúrneho kontextu, v ktorom sa uskutočňujú, môže našej krajine len pomôcť“, ako som osobne napísal generálnemu riaditeľovi Národného divadla v Košiciach. A držím mu v tom palce.
Zákon o Slovenskom národnom divadle, ktorý tak dnes protežuje to bratislavské, bude musieť prejsť zásadnou zmenou. Nielen preto, že tu máme už druhé národné divadlo a treba sa pozrieť aj na stredné Slovensko, ktoré si ho zaslúži, prípadne uvažovať v tomto kontexte aj o výnimočných nezriaďovaných divadlách, ako napríklad Radošinské naivné divadlo, ale najmä preto, že to, kam smeruje to Slovenské „bratislavské“ národné divadlo, v mnohých ohľadoch už nie je ani slovenské, tobôž národné a v niektorých eventoch, žiaľ, ani divadlo.
Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.