Táto úvaha vznikla ako reakcia na článok Mareka Maďariča pod názvom Prečo kríva argument, že Demokrati a Modrí by sa mali vzdať a nejsť do volieb, v ktorom pán minister argumentuje aj existenciou štátneho príspevku na činnosť politickej strany v prípade, ak tá v parlamentných voľbách získa aspoň 3 percentá hlasov.
Slovenská politická scéna je mimoriadne rozdrobená, na Slovensku existuje vyše 160 strán, z toho je takmer sto v likvidácii. Vo voľbách kandiduje 25 politických subjektov. Na pomerne malé Slovensko je to dosť, najmä keď si uvedomíme, že podľa prieskumov (o ktorých dôveryhodnosti mám vážne pochybnosti) istotu na vstup do parlamentu majú len štyri. Ostatné oscilujú okolo 5-percentnej hranice, no a tie ďalšie sa zúfalo snažia dosiahnuť aspoň 3 percentá, aby mali zaručený štátny príspevok na činnosť politickej strany.
Politika je umenie získať a udržať si moc. Zmyslom existencie politickej strany nemôže byť vlastné prežitie (rozumej štátny príspevok), pretože ten zaručí solídne vyžitie zopár jednotlivcom z vedenia strán a ich rodinám, ale prínos pre spoločnosť je nulový. Stačí si spomenúť, koľkým stranám sa po vypadnutí z parlamentu podarilo dostať sa späť. Dvakrát sa to podarilo SNS, inak nikomu inému, blízko k tomu má v týchto voľbách KDH, Aliancia, znovu SNS a potom dlho dlho nič. Naopak, zoznam strán, ktoré napriek štátnemu príspevku neskôr upadli do zabudnutia, je dlhý (SDKÚ, HZDS, Slobodné fórum, HZD).
Povedzme si to na rovinu. Príspevok pre neúspešných vytvára pohodlných politikov bez zodpovednosti a bez motivácie. Zároveň štát prostredníctvom ich straníckych účtov spraví z inak marginálnych politikov lukratívny obchodný artikel. Stačí si spomenúť na sobáše z rozumu strán Dobrá voľba a Hlas, či Spolu s hegerovcami.
