Proti boľševikom na jazere Bajkal. Príbeh jedinej „námornej" bitky Čechov a Slovákov

Za vznikom prvej Československej republiky nestojí len boj na diplomatických frontoch, ale aj úsilie bojovníkov v drsných podmienkach skutočných frontov naprieč Európou a Áziou. Práve česko-slovenskí legionári boli tými, ktorí si vyslúžili uznanie západných lídrov.

Okrem iných pôsobísk bojovali légie budúceho Česko-slovenska aj na Sibíri vzdialenej tisíce kilometrov od domova. A bitka, ktorú pod vedením plukovníka Gajdu vyhrali, sa do našich dejín zapísala ako jediná námorná bitka v dejinách Česka i Slovenska.

Rusko v agónii občianskej vojny a Masarykov plán

Zatiaľ čo starým kontinentom otriasali posledné boje prvej svetovej vojny, biedou i vojnou zmorené Rusko platilo krvou za cenu čerstvo vypuknutej revolúcie. Boľševický prevrat, ktorého vlna vyniesla na vrchol politickej hierarchie Vladimira Lenina, vyústil do občianskej vojny.

Vo vojenskom vzduchoprázdne sa ocitli vojnoví zajatci, ktorí sa do ruského zajatia dostali ako bojovníci rakúsko-uhorskej monarchie. Vtedy prišiel na scénu Tomáš Garrigue Masaryk a jeho plán presunu vojakov habsburskej monarchie do Vladivostoku, odkiaľ by prišli bojovať do Francúzska.

Z právneho hľadiska sa legionári stali vlastizradcami, za čo im v domovskej monarchii hrozili neutešené tresty. I to sa možno stalo motiváciou na obdivuhodné výkony, ktoré podávali na sibírskom fronte, keď v postupovali pozdĺž Transsibírskej magistrály v ústrety Vladivostoku.

Desaťtisíce regrútov budúceho prezidenta sa postupne trieštili na menšie skupiny oslobodzujúce významné ruské mestá lemujúce železnicu. Spod rúk Červenej armády vymanili medzi májom a júlom 1918 Samaru, Omsk, Krasnojarsk, Ufu, Tomsk i samotný Vladivostok. Ten menšia časť légií dosiahla už v apríli.

Postup väčšej časti legionárov sa zastavil pri Irkutsku, ktorý boľševici po čase opustili. Pred Čechmi a Slovákmi stálo 39 tunelov. Pokiaľ by jeden či viaceré z nich revolucionári vyhodili do vzduchu, zostali by uväznení na južnom brehu Bajkalu.

Dominancia nad Bajkalom a potopenie ľadoborca

Ozbrojený konflikt československých legionárov podporujúcich protiboľševické sily s Červenou armádou sa odohral na jazere Bajkal 16. augusta 1918. Predchádzalo mu vyzbrojenie légií, ktoré sa pri obsadzovaní jazerných prístavov zmocnili parníkov Sibirjak, Burj a Fedosia.

Radola Gajdu, mladého dôstojníka a neskoršieho predsedu Národnej obce fašistickej, výrazne znepokojovala nadvláda Červenej armády na jazere. Takýto dominantný útvar mohol ohroziť tyl československých jednotiek na pevnej zemi.

Legionári nadobudnuté parníky vyzbrojili húfnicami a do boja vyplávali z Listvjanky 15. augusta. Na poludnie druhého dňa sa v hmle priblížili k Mysovej na vzdialenosť ôsmich kilometrov. Opar nad jazerom neskôr zmizol a bojovníkom sa naskytol pohľad na prístav, v ktorom kotvil ľadoborec Bajkal.

Boľševici v domienke, že blížiace sa lode nesú zásoby proviantu, nechali nepriateľa priblížiť sa na polovičnú vzdialenosť. Keď si uvedomili svoju chybu a chystali sa začať paľbu, legionári reagovali rýchlejšie a presnými zásahmi spôsobili zmätok v Mysovej.

Zatiaľ čo stanicu zachvátili plamene, kotviaci Bajkal šiel ku dnu po presnom zásahu z vlečnej lode Sibirjaku. Útok nezostal bez odpovede a po pol hodine ostreľovania dorazil k Mysovej ozbrojený vlak, ktorý začal páliť na legionármi ukoristené lode.

Tie sa po úspešnom konflikte s ľadoborcom stiahli a bez ďalších problémov sa vrátili do Listvjanky. Počas návratu zaznamenali légie ešte jeden konflikt s nepriateľskou loďou, tá sa však boju vyhla.

Za budúcu republiku, nie ruského cára

Hoci bitka na jazere Bajkal nepôsobí mimo svojej unikátnosti nijako impozantne, na mape dejín tvorí dôležitú súčasť mozajky. Prispela totiž k postupu československých legionárov, ktorí napriek nejasnej budúcnosti bojovali proti boľševikom po boku Bielej armády.

Fakt, že légie pomáhali cárskym jednotkám, môže evokovať dojem podpory niekdajšieho monarchistického režimu. Dominantnou motiváciou Čechov a Slovákov na ruskom fronte však zostávalo vlastné oslobodenie, a nie politické záujmy iných krajín.

Jedným zo skromného zoznamu neúspechov Čechov a Slovákov na ruskom fronte zostáva poprava Mikuláša II. a jeho rodiny. Jednotky legionárov i Bielej armády neoblomne postupujúce v smere na Jekaterinburg, kde boľševici cára väznili, nahnali strach aj samotnému Leninovi.

Potenciálne vyslobodenie Mikuláša II. zo zajatia predstavovalo bezprostrednú hrozbu pre krvavočervenú politiku boľševikov, ktorí nakoniec rozhodli o nemilosrdnej poprave celej šľachtickej rodiny 17. júla 1918.

Spojenci pomohli už len s evakuáciou

Spojenecké mocnosti sa rozhodli bojovníkom v nepriaznivej situácii podať pomocnú ruku. Na Vladivostok vyslali vojenské jednotky, ktoré mali ísť naproti Čechom a Slovákom v boji.

Na ich veľké prekvapenie ich však legionári po pristátí vo Vladivostoku nadšene vítali, a tak americkým či britským vojakom nezostalo na fronte veľa práce. Evakuácia tak prebiehala od 15. januára 1919 až do polovice mája 1920.

Legionárov si pre ich neoblomnosť odvtedy história pamätá ako obetavých bojovníkov za československú štátnosť, ktorej plody požívajú celé generácie po nich.