Pred niekoľkými týždňami zas PS prišlo so snahou revidovať Trestný zákon. Výsledkom zmien by bolo aj to, že ľudia, ktorí hanobia rodovú identitu ostatných, teda ostro oponujú modelu pohlavného sebaurčenia, by mohli skončiť v krajnom prípade vo väzení po dobu piatich rokov.
Pred letom zas vo švédskej metropole Štokholm PS na stretnutí svojej materskej Aliancie Liberálov a Demokratov pre Európu (ALDE) navrhlo, aby štáty prestali zbierať údaje o pohlaví a rode. Plán sa objavil v rezolúcii o podpore transrodových osôb s názvom „Prestaňte ubližovať transľuďom v EÚ“.
Pre PS téma transgender pritom nie je okrajová a prepašovaná do programu bez vedomia užšieho vedenia, ale ide o jednu z jeho základných priorít. Dokazuje to aj fakt, že iniciátorkou tejto dúhovej revolúcie je advokátka Lucia Plaváková, ktorá sa v priebehu pár rokov vypracovala na podpredsedníčku a dvojku na kandidátke hneď za Michala Šimečku.
Pri oponovaní grotesknému presvedčeniu, že žena môže mať penis a muž vagínu, síce existuje priehršť toho, čo sa dá napísať, ale vzhľadom na aktuálny globálny vývoj sa skúsme zamerať na jeden konkrétny aspekt.
Progresívci prezentujú svoje ciele ako akési logické vyústenie civilizačného vývoja a niečo, na čom existuje v inkluzívnej západnej spoločnosti, na ktorú sa údajne máme podobať, obrovský konsenzus.
Niekedy to cítiť na pozadí ich výstupov, niekedy to tvrdia otvorene. Plaváková napríklad obhajuje koncept sebaurčenia pohlavia ako niečo, čo je v „súlade s ľudskoprávnym vývojom v oblasti práv transrodových ľudí“.
Iba že by nebolo.
Isteže, na Západe (a žiaľ, nielen tam) síce stále existuje kvantum politikov, sudcov, lekárov a aktivistov presvedčených o svojej superschopnosti poraziť chromozómy, no oný vývoj je skôr opačný. Presnejšie, uvoľňovanie strieda sprísňovanie. A platí to aj v tých najviac progresívnych štátoch. Pozrime sa konkrétne na tri:
Najnovším prírastkom do skupiny skeptických krajín je Dánsko. Tamojšia ministerka zdravotníctva Sophie Løhdeová informovala o zvrate v prístupe k zmene pohlavia u maloletých iba koncom júla. Lekári sú podľa nej čoraz neochotnejší započať hormonálnu terapiu u detí, čo vraj súvisí najmä s javom, že spolu s pubertou z rodovej dysfórie vyrastú. Løhdeová zároveň ozrejmila, že od marca 2023 lekári v Dánsku nemôžu maloletým odporúčať chirurgické zákroky na zmenu pohlavia. Namiesto toho sa má klásť dôraz na psychickú pomoc.
Zopár mesiacov predtým, v marci, cúvlo aj Nórsko. Nórsky výbor pre vyšetrovanie zdravotnej starostlivosti vo svojej správe okrem iného uviedol, že procesy na zmenu pohlavia sa začínajú príliš skoro, ich bezpečnosť nebola dostatočne preukázaná, vedľajších účinkov je množstvo a až tri štvrtiny transrodových osôb, ktoré ich podstupujú, trpia súčasne inou duševnou poruchou.
Vo Fínsku odborníci obrátili kurz v roku 2020. Usmernenie z tohto roku hovorí, že prvým druhom liečby, ktorú má maloletý dostať, je psychoterapia. Podľa Riittakertty Kaltialovej, ktorá pôsobí ako vedúca psychiatrička jednej z dvoch fínskych kliník zameraných na transgenderizmus u detí a mládeže, prispievajú k nárastu fenoménu sociálne siete, a ak jednotlivca k zmene identity okolie nepovzbudzuje, v štyroch z piatich prípadov z rodového nesúladu vraj vyrastie.
Odborníci vrátane oficiálnych autorít vyjadrujú pochybnosti naprieč celou Európou. Ako Štandard upozornil tento týždeň, ďalej ide napríklad o Belgicko, Holandsko, Francúzsko, Veľkú Britániu, Taliansko či Česko.
Hoci by sa v tomto momente mohlo zdať, že jeden aj druhý tábor chce vlastne to isté – teda oslobodiť ľudí od nutnosti hormonálnej terapie a chirurgického zákroku, nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Zatiaľ čo (nielen) konzervatívni kritici oponujú tomu, aby sa ľudia k týmto radikálnym procesom vôbec dostali, progresívci ich chcú rovno preskočiť.
Ako vidieť, rozpor medzi ambíciami slovenských progresívcov a skúsenosťami zo sveta je obrovský a najsmutnejšie na tom je, že Šimečka a Plaváková o ňom vedieť musia, no napriek tomu voličom naďalej ponúkajú nebezpečnú ilúziu. Ilúziu, v zmysle ktorej je východiskom iba absolútna pohlavná anarchia.
Progresívne Slovensko v aktuálnej fáze de facto pripomína odhodlaných budovateľov komunizmu krátko pred rozpadom Sovietskeho zväzu a dlhé roky po tom, ako sa zlyhania červených dostali aj do posledného kúta Zeme.
Ostáva dúfať, že si dúhový chaos po skúsenostiach zo západných štátov nebudeme musieť prežiť sami a že rodová dysfória sa s odstupom času stane presne tým, čím v skutočnosti je – okrajovou psychickou poruchou, ktorou trpí nízke percento ľudí a ktorá sa má s maximálnou odbornosťou a náležitou úctou riešiť za zavretými dverami ambulancií.
Je to v najvyššom záujme všetkých obetí, ktoré spoločnosť pred pavedeckou rodovou ideológiou nedokázala ochrániť.
