Korčok na Hrad? Ktorá krajina nám môže byť inšpiráciou pri voľbe prezidenta

Voľba hlavy štátu je dôležitá vec. Ide nielen o človeka, ktorý reprezentuje Slovensko navonok, či vrchného veliteľa ozbrojených síl. Má ísť o osobu, ktorá svojimi schopnosťami a hodnotami reprezentuje národ a zároveň dokáže v čase politických turbulencií, ktoré na Slovensku bývajú bežne, vhodne nadstranícky moderovať rokovania v záujme nás všetkých.

Vždy, keď uvažujem o našom prezidentovi, vynorí sa mi pred očami Taliansko. Krajina na Apeninskom polostrove je ťažko skúšaná politickými krízami, ktoré sa striedajú s krátkymi obdobiami politickej stability. Priemerné trvanie talianskej vlády je rok a pol. Píšem to preto, lebo najmä počas vlád pravicových strán aj Slovensko pripomína takúto taliansku operetu a nejaký mediátor, schopný, skúsený a nadstranícky, by bol viac ako potrebný. Zatiaľ sa nám nedostáva.

Ak sa pozrieme na Taliansko a jeho prezidentov povrchne, vidíme „starcov“ na úplnom konci svojej politickej kariéry, ktorých zvolia politické strany v parlamente. Keď sa však pozrieme hlbšie, vidíme ako prezidentov veľmi skúsených politikov, ktorí už vyššie vystúpiť nemôžu a vzhľadom na svoj vek ani nechcú.

Keď sa prezidentom stanete po sedemdesiatke alebo pred osemdesiatkou, už nečakáte, že po skončení volebného obdobia získate ešte post kdesi vo vzdialenej cudzine na čele medzinárodných organizácií. To, o čo vám ide, je zavŕšiť svoju kariéru dôstojne a s noblesou. Proste chcete zanechať odkaz.

Ako skúsený politik dobre rozumiete tomu, že byť prezidentom neznamená mať v rukách všetku moc, ale skôr to znamená hodiny oficiálnych podujatí, ktoré rutinne vykonávate s vedomím, že je to potrebné. Nie pre vás osobne, ale pre štát či osoby, ktoré sú trebárs vymenúvané za profesorov či sudcov. Symbolická a ceremoniálna úloha hlavy štátu je obrovská.

Majstrovské okamihy talianskych prezidentov prichádzajú s okamihom krízy, teda pravidelne. Kedysi boli síce straníckymi politikmi, ale ako prezidenti sú nadstranícki. Rozumejú politike a tomu, čo naša ústava nazýva „riadny chod ústavných orgánov“. Zabezpečiť ho je ich úloha. Prezidentovým cieľom je stabilita a bezpečnosť štátu, ktorý riadi riadna a legitímna vláda. Tu sú talianski prezidenti majstrami.

Veľmi dobre to bolo vidno pri poslednej voľbe hlavy štátu. Sergio Matarella už pre vek a zdravotné problémy nechcel kandidovať, ale strany naprieč politickým spektrom ho nakoniec k tomu dotlačili. Počas výkonu svojej funkcie preukázal, že je oddaný jedine Taliansku a nestraní konkrétnej politickej strane. Pre politikov, ale aj pre Talianov je prezident Matarella zárukou, že Taliansko akoukoľvek vládnou krízou prepláva s legitímnou vládou.

Keď som pozeral ich prezidentov spätne za posledných tridsať rokov, žiadny z nich nemal pri nástupe menej ako 72 rokov. Všetci boli veľmi skúsení politici, hoci často nie s kariérou bývalých premiérov. Skôr dlhé obdobie slúžili ako poslanci a niekedy ako ministri.

Ako je to u nás?

Samozrejme, v roku 1989 prišiel úplne nový režim, takže sa nedá očakávať, že nejaký Vasiľ Biľak by sa stal slovenským prezidentom. Prezident Schuster bol skôr výnimka. V každom prípade, od roku 1989 už ubehlo 34 rokov a množstvo politikov vstúpilo do verejnej služby a majú bohaté skúsenosti. Namiesto toho poslední dvaja prezidenti, teda Zuzana Čaputová a Andrej Kiska, boli v politike úplne nepopísane listy papiera. Pred kandidatúrou na prezidenta nikdy na inú verejnú funkciu nekandidovali.

Keď si to uvedomíme, tak nás ani neprekvapuje, že obaja ani len nechceli kandidovať na svoj úrad v druhom volebnom období. Politika nie je pre každého. Nie je to ako v americkom seriáli. Skôr naopak. Množstvo sedenia, rokovaní a v prípade prezidenta aj oficiálnych povinností – teda státia, podávania si rúk a úsmevov. Často dlhé hodiny…

Keď sa pozrieme na obsah výkonu prezidentského úradu, tak Andrej Kiska namiesto kandidatúry na prezidenta stavil na stranícku politiku a po neúspechu v parlamentných voľbách sa z politiky stiahol. Čo urobí Zuzana Čaputová, ešte nevieme. V každom prípade sa ukázalo, že ani jeden z nich nevyužil právomoci svojho úradu naplno a v čase vládnych kríz sa nestali tou kotvou nášho ústavného poriadku. Práve krízy a ich zvládanie ich oberali o dôveru verejnosti. Skôr ako symbolmi našej republiky sa stali symbolmi konkrétnych politických smerov.

Ak si chceme z toho zobrať nejaké poučenie, tak asi to, že prezidentom by mal byť skúsený bývalý politik, ktorého kariéra je na konci. Iba tak, že človek zabudne na seba a už nazerá do večnosti, sa dá zabezpečiť nesebecká služba.

Slovenský politický svet je plný zvratov a nezdá sa, že sa to upokojí. Potrebujeme skúsených prezidentov. Slovensko je mladá republika. Ešte potrebujeme uhájiť naše miesto vo svete. Na to potrebujeme múdre vedenie a v istom zmysle politika na konci jeho cesty. Proste prezident by mal mať svoj vek. Ako vidíme na talianskom príklade, vek nad sedemdesiat rokov je optimálny pre možnosť uchádzať sa o zvolenie.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor na publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.