Michal Považan

Samozrejme, prvá otázka, ktorá človeku napadne, je, prečo akurát šestnásť rokov je tá nová hranica. Prečo nie pätnásť, desať alebo hoci aj päť rokov? Nebolo by to inkluzívnejšie? Veď by mohlo ešte viac ľudí voliť, ako keď to obmedzíme na šestnásť rokov.

Kedysi bolo základnou otázkou, či v konkrétnom veku je osoba spôsobilá sa zodpovedne rozhodnúť. Inými slovami či má duševnú vyspelosť, ktorá odlišuje dieťa od dospelého. V súčasnej argumentácii nič také nie je. Skôr sa operuje inkluzívnosťou, väčšou participáciou obyvateľstva, zlepšením volebnej účasti a tým, že to majú už aj v Rakúsku.

Človek sa však nedokáže ubrániť dojmu, že pointou týchto návrhov, ktoré sa vždy objavujú počas volebnej kampane, je posilniť množstvo voličov, ktoré podporia konkrétnu stanu či politiku. 

Už z Churchilovho výroku, ktorý parafrázujem „Kto nebol v mladosti socialistom, nemá srdce a kto ním zostal na starobu, nemá rozum“ jasne vyplýva, že takéto opatrenie by pomohlo ľavicovým a liberálnym stranám. Ono to však nemusí platiť vždy. Mladí majú tendenciu podporovať extrémne póly politiky, ako sme to videli v podpore ĽSNS.