Ako bude vyzerať tá odveta, s ktorou majú kolaboranti rátať, nepovedali. Môžeme sa však dovtípiť, keď sa pozrieme do nedávnej minulosti. Napríklad pred rokom vyletel so svojím autom do vzduchu v Charkovskej oblasti starosta Veľkého Burluku Jevgenij Junakov, ktorý spolupracoval s ruskými okupačnými silami.
Podobne zahynul v decembri 2022 starosta obce Ľubymivka v Chersonskej oblasti. V apríli tohto roku výbuch roztrhal kolaboranta Oleksandra Miščenka, ktorý bol vedúcim policajného oddelenia v Melitopole v Záporožskej oblasti. V tom istom meste po explózii zahynul riaditeľ dopravného podniku Ivan Tkač. Pri výbuchu bola zranená i žena a dieťa.
Občas je obeťou útoku žena, napríklad vedúca školského úradu Iryna Machňovová, ktorá tiež bola zabitá pri výbuchu auta.
Čo píše Economist
Tieto vraždy sa dejú bežne a všimla si ich aj západná tlač. Pred pár dňami týždenník Economist v článku „Zločin a trest: V rámci ukrajinského programu vrážd“ opisuje túto problematiku a hovorí: „počas jedného a pol roka vojny boli desiatky ľudí ako Junakov cieľmi operácií chladne prevedených na okupovanom území Ukrajiny. Boli zastrelení, vyhodení do vzduchu, obesení... Ukrajina síce mlčí o svojej účasti na vraždách, ale len málo sa pochybuje o podpise jej čoraz kompetentnejších bezpečnostných služieb.“
Kedy program vrážd vznikol
Economist píše zaujímavé veci o tom, kedy vznikol tento systém likvidácie kolaborantov. Siaha až do roku 2015.
Economist píše: „Valentin Nalivajčenko, ktorý viedol vtedy SBU (tajnú službu Ukrajiny, pozn. V. P.) hovorí, že zmena prišla vtedy, keď ukrajinskí lídri usúdili, že ich dovtedajšia politika uväzňovania kolaborantov nebola dostatočne efektívna. Väzenia boli preplnené, ale neodstrašovali. „Zdráhavo sme došli k záveru, že teroristov musíme eliminovať,“ hovorí.“
Nuž, eliminujú. Musím povedať, že Economist je celkom odvážny. Najmä ten názov „program vrážd“.
Program vrážd vlastných občanov
Ukrajinská vláda sa, samozrejme, pozerá na anexiu svojich bývalých oblastí ako právne neplatnú, čiže tamojších obyvateľov považuje za občanov Ukrajiny. Ale nestavia ich pred súd, ale rovno zabíja. Ide teda o mimosúdne zabíjanie vlastných občanov.
Človek si nevdojak spomenie na Rusko a na rebela Jevgenija Prigožina, ktorý tiež nebol postavený pred ruský súd, ale zahynul v troskách lietadla.
Inak Nalivajčenko...
Valentin Nalivajčenko v apríli 2015 povedal, že v SBU netreba vymýšľať nič nové, dôležité je nadviazať na tradície Banderovej Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) z rokov 1930 – 1950).
Dodajme, že banderovci ešte pred vojnou zvykli vraždiť Ukrajincov, ktorí sa im zdali málo vlasteneckí. Zdá sa, že na tradície naozaj bolo nadviazané.
Kde sa vzali tí nehodní Ukrajinci?
Kde sa vlastne tí nehodní (ich života a nášho súcitu) Ukrajinci vzali? My i celá Európa sme už boli poučení, že pokiaľ sa vyskytne o tých nehodných nejaká zmienka, tak by sme nemali protestovať proti tomu, keď sú za svoju nehodnosť trestaní. Podstatná má byť skutočnosť, že Ukrajina je obeťou neospravedlniteľnej ruskej invázie (čo naozaj je), a utrpenie „nehodných“ popri tom nás nemá zaujímať. A vlastne by sme o nich nemali hovoriť.
Skrátka, je tu ruská agresia, Rusi začali na Ukrajine páchať násilie, tak čo už s kolaborantmi? Súd sa v čase vojny zorganizovať nedá. Tak eliminovať, nie? Lenže je tu problém.
Niektorí boli označení za nehodných ešte pred ruskými salvami
Bohužiaľ, na ospravedlňovaní programu vrážd vojnou čosi nesedí. Niektorí Ukrajinci boli totiž označení za nehodných skôr, než zazneli prvé salvy z ruských hlavní.
Janukovyčových policajtov na Majdane vo februári 2014 nestrieľali Rusi, ani Janukovyč, ale strelci, ktorí jednoznačne konali v Janukovyčov neprospech. Títo zastrelení policajti boli prví z oných nehodných Ukrajincov. Boli nielen nehodní nášho súcitu, ale i toho, aby sme o ich smrti boli informovaní. Ani neviem, koľko mi trvalo, než som sa vôbec dozvedel, že na Majdane umierali policajti. Lebo z mainstreamových médií sa to človek nedozvedel.
Správa rady Európy hovorí, že v dňoch 18. – 20. februára 2014 bolo v Kyjeve zastrelených 13 policajtov a zranených 207 policajtov, z toho 77 malo strelné poranenia. Od novembra 2013 do 20. februára 2014 bolo zranených dohromady 907 policajtov. To nehovoria nijaké konšpiračné médiá, ale správa Rady Európy.
Nehodnosť týchto policajtov bola aj nehodnosťou riadneho vyšetrenia násilia proti nim.
Masaker v Odese
2. mája 2014 v Odese došlo k zrážkam medzi prívržencami „Majdanu“ a „Antimajdanu“. Proruskí prívrženci Antimajdanu boli zahnaní do Domu odborov, ktorý potom prívrženci Majdanu zapálili. Zahynulo v ňom 48 ľudí. Všetko to boli ukrajinskí občania, až na dvoch všetko občania Odesy. Neboli však za Majdan, boli proruskí.
Ukázalo sa, že neboli hodní toho, aby ich smrť bola vyšetrená. Udalosť točili stovky mobilných telefónov, ale nikto nebol nikdy postavený pred súd. Boli to tiež ďalší nehodní Ukrajinci.
A to ešte stále ruské zbrane nestrieľali. (Keďže anexia Krymu prebehla takmer bez streľby).
Politika pomajdanských vlád
Pochopiteľne, za vznik násilia a jeho eskaláciu nemožno viniť len prívržencov pomajdanskej vlády. Horúce hlavy boli na oboch stranách.
Pomajdanská vláda však spôsobila odcudzenie miliónov rusky hovoriacich Ukrajincov z juhovýchodu krajiny. Predovšetkým tým, že k moci sa dostala odmietnutím dohody, ktorú sprostredkovali zástupcovia EÚ, a protiústavným zvrhnutím legálne zvoleného prezidenta Janukovyča, ktorého volili práve títo voliči.
Politika vlády mala nasledujúce tendencie, ktoré odcudzenie prehlbovali. Ťah proti používaniu ruštiny, potom postupné šírenie kultu a ideológie Stepana Banderu, ktorý dovtedy bol silný iba na západe Ukrajiny na Volyni a v Haliči.
Tieto tendencie Západ toleroval, hoci boli v príkrom rozpore s jeho deklarovanými hodnotami.
Toto smerovanie pomajdanských vlád, z ktorého sa nedokázal vymaniť ani Volodymyr Zelenskyj, hoci sa o to vo svojej volebnej kampani pokúšal, však napokon prispelo k rozširovaniu radov oných nehodných Ukrajincov.
Od leta 2014 začala na Donbase občianska vojna a tisíce Donbasanov rozšírilo rady nehodných Ukrajincov, lebo proti kyjevskej vláde sa postavili so zbraňou v ruke. Ukrajinská vláda ich označila za teroristov. Správa Rand Corporation z roku 2019 ich počet odhadovala na 35-tisíc.
Ďalšími nehodnými boli civili na Donbase, najmä v okolí Donecka, ktorí zahynuli pri permanentnom ostreľovaní ukrajinskou armádou od roku 2014 až do invázie v roku 2022, vlastne aj po nej.
A teraz si predstavte nehodného Ukrajinca zo Záporožia. Kyjevská vláda šla proti jeho materinskému ruskému jazyku, vnucuje mu zvelebovanie banderizmu, neústavne zvrhla prezidenta, ktorého volil. A potom mu prezident Zelenskyj ešte aj zakáže politickú stranu, ktorú tento Záporožec volil.
Rusko Záporožie anektuje. Možno naveky. A tento Záporožský Ukrajinec sa rozhodne robiť politiku na komunálnej úrovni.
Kyjevská vláda s ním ráta v programe vrážd, ak máme použiť jazyk týždenníka Economist. Pýtam sa, či je to v poriadku. Veď povedzte sami.
Celá západná politická scéna sa tvári, že to je v poriadku, hoci, ako sme už spomenuli, postup Kyjeva od roku 2014 bol v príkrom rozpore s deklarovanými hodnotami Západu.
A tak sa ocitáme v perfektnej morálnej pasci. Západ cez snahu dostať Ukrajinu do NATO ju dostal do občianskej vojny a reakciou Ruska bola invázia. Západ si neželá porážku Ukrajiny (a teda svoju porážku), a preto nemôže namietať proti drsnej ukrajinskej realite. Lebo mlčal už dlho.
Po vyhnaní Rusov zavládne mier?
Vieme, ako si predstavuje koniec vojny vláda v Kyjeve a NATO. Rusko musí byť vyhnané z Ukrajiny do posledného vojaka. Aj z Krymu. Územie Ukrajiny musí byť obnovené v hraniciach z roku 1991.
Nič iné nepripadá do úvahy, hovoria.
Priebeh vojny nevyzerá tak, že by sa to mohlo podariť. Ale hypoteticky, dajme tomu, že by to tak dopadlo a Rusi by sa úplne stiahli.
Bude to znamenať, že by na nešťastnej Ukrajine nastal pokoj a mier? Nie. Veď počúvame, že sa bude treba porátať s kolaborantmi. Na Krym, Cherson, Záporožie, Donbas, by prišla SBU, Azov, Pravý sektor... Bolo by rátanie. A zase by sa utekalo. A Európa by mlčala, lebo mlčí už od roku 2014.
Budú ďalšími nehodnými Ukrajincami dezertéri?
Posledné týždne naznačujú, že možno by sa ďalšími z pohľadu mainstreamu nehodnými Ukrajincami mohli stať dezertéri, ktorí sa nachádzajú v Európe medzi utečencami. Ukrajinská vláda hodlá žiadať o extradíciu dezertérov, lebo potrebuje vojakov na front. Hovorí o tom napríklad Davyd Arachamija, predseda poslaneckého klubu Zelenského strany v ukrajinskom parlamente.
Z českého ministerstva spravodlivosti sa dozvedáme, že hypotetickým žiadostiam Ukrajiny by Česko nevyhovelo. Dôvod je právny. Hovorca ministerstva Vladimír Řepka uviedol, že dezertérstvo nespadá do kategórie extradičných trestných činov, a teda medzinárodné zmluvy o vydávaní sa naň nevzťahujú. O každom prípade by však rozhodoval súd.
Aký je morálny rozmer problému?
Zaujímavejší je však morálny rozmer problému, napokon, právo je možné meniť. O morálnom rozmere zaujímavo píše Ivan Hoffman, ktorému sa predstava, že by českí policajti naháňali ukrajinských dezertérov na kúpaliskách, nepáči.
Bolo by správne vydávať alebo nevydávať? Záleží na tom, ako vidíme samotnú vojnu.
Ak český mainstream vrátane samotnej vlády verí tomu, čo hovorí, a síce, vojna nijako nesúvisí s rozširovaním NATO, že Rusko chcelo vymazať Ukrajinu z mapy, že Ukrajina hrdinsky bráni i nás pred Ruskom, ktoré nás vždy chcelo napadnúť, nebolo by potom správne, aby sa ukrajinskí mládenci vracali domov na front?
Samozrejme, ak vidíme vojnu inak, a vidíme ju inak, aj odpoveď na otázku extradície vyzerá inak. A záleží i na tom, ako konkrétne si toho ukrajinského mladíka – dezertéra predstavujeme. Predstavme si mladíka od Charkova, ktorému rodičia vysvetlili, že do Majdanu boli vzťahy s Ruskom dobré. Mladík hovorí po rusky a nevidí v tom problém. Má príbuzných, ktorí v Rusku žijú alebo tam aspoň pracovali. Jeho dedovi na Donbase kyjevská vláda prestala vyplácať dôchodok už pred pár rokmi. Jeho pradedo padol vo Veľkej vlasteneckej vojne proti Hitlerovi, a mladíkovi sa nepozdáva, že by mal zvelebovať banderovcov, ktorí tiahli na východ po Hitlerovom boku.
Vydáme ho, aby si šiel na front po ruskú guľku? Kloním sa k Ivanovi Hoffmanovi, že nie.
Pokiaľ sa vojna neskončí, naše morálne dilemy nepominú. A ako čas plynie a vojaci umierajú, budú stále ťažšie.
