Pápež František sa už osem rokov snaží reformovať cirkev

Pred ôsmimi rokmi Jorge Bergoglio vzišiel z konkláve s najvyšším počtom hlasov po tom, čo odstúpil z Petrovho stolca Benedikt XVI. František má na konte viaceré prvenstvá, priniesol nový štýl i nové témy, no pre niektorých prehĺbil rozdiely v cirkvi. Všimnime si tri míľniky reformného pontifikátu: komunikácia so svetom a dovnútra cirkvi, dialóg s nekatolíkmi a napokon Jubileum milosrdenstva spolu s „kultúrou vyraďovania“.

Dialóg v cirkvi a mimo nej

Jorge Bergoglio je prvý pápež z Ameriky a prvý jezuita na Petrovom stolci. Primát dosiahol tiež v tom, že ako rímsky biskup je produktom skôr než súčasťou Druhého vatikánskeho koncilu. Nečakane mení zorný uhol pohľadu na katolícku cirkev a nastoľuje nové otázky, ktoré oslovujú svet. Jeho reformná agenda vraj vyvolala revolúciu v (doktríne) cirkvi nielen podľa bulváru. Už v roku svojho zvolenia 2013 ho za Osobnosť roku vybrali americký magazín Time, britský denník Times a magazín pre homosexuálov Advocate.

„Ak je človek gay, hľadá Pána a má dobrú vôľu, kto som ja, aby som súdil?“ povedal František o homosexuálnych kňazoch. Aj takýmito výrokmi mal „pápež z konca sveta“ priniesť „skutočný obrat vo Vatikáne“ a novinári sa opäť začali veľmi zaujímať o katolícku cirkev.

Jeho svojský a nebývalý komunikačný štýl si podľa bergogliovcov vyžaduje novú hermeneutiku: treba interpretovať všeobecný význam skôr než jednotlivosti. Reforma komunikácie prebieha aj na úrovni vatikánskych mediálnych kanálov – pontifex zriadil nové komunikačné dikastérium, rozšíril svoju prítomnosť na sociálnych médiách a jazykové vysielanie Rádia Vatikán sa napríklad obohatilo o kórejčinu.

Mediálna evanjelizácia so zvýšeným záujmom svetových médií neprišla zadarmo. Písalo sa o tom, že pápežove občasné neveľmi jasné gestá a vyjadrenia sa ľahko zneužívajú, pričom nestačí ľudí len nakrátko osloviť. Pontifik pritom prípadné nedorozumenia ďalej nevysvetľuje, čo je vraj daň za charizmatického lídra, ktorý sa neľahko inštitucionalizuje. Niekedy sa objavuje kritika, že dáva málo priestoru na dialóg, ktorý hlása a podporuje.

Ekumenické a medzináboženské vzťahy

Žiadny pontifex nenavštívil Irak ani Spojené arabské emiráty – podarilo sa to až Františkovi, ktorý sa ako rímsky biskup po prvý raz v histórii stretol aj s ruským pravoslávnym patriarchom. Navštívil šiitskeho lídra v Iraku, Ali Al-Sistáního a spolu so sunnistkým imámom Ahmedom Al-Tajíbom podpísal Dokument o ľudskom bratstve pre svetový mier a spolužitie. O historickom stretnutí hovorili aj moslimské médiá, a tým sa pripravila oficiálna cesta dialógu katolíkov so sunnitmi, pričom sa tiež zriadila Zajedova cena za ľudské bratstvo. Navyše po svojej ceste do utečeneckého tábora v Grécku vzal pápež so sebou do Ríma tri rodiny utečencov moslimskej viery. Okrem toho sa vo Švédsku zúčastnil luteránsko-katolíckej pripomienky 500. výročia Reformácie.

Aj preto mnohí vidia „pevné odhodlanie k dialógu zo strany Svätej stolice“, pričom pontifik „do svojho vzťahu so súčasným svetom vkladá posolstvo súcitu“, čo má opäť odkazovať na jeho inovatívny komunikačný štýl. Už ako arcibiskup mesta Buenos Aires sa Jorge Bergoglio výrazne angažoval v medzináboženskom dialógu a vyšla mu kniha s rabínom: Sobre el cielo y la tierra (v slovenčine O nebi a zemi).

Naopak jeho vízia synodality podľa jedných protestantizuje katolícku cirkev, pre druhých prevzal svetský slovník a nezamýšľa sa nad niektorými dôsledkami svojich rozhodnutí. Františkovi sa z času na čas vyčíta, že v dialógu s islamom chýba jasné odsúdenie islamistického násilia a jeho údajne štrukturálne negatívne javy, hoci podľa neho je násilie nezlučiteľné s ozajstným islamom.

Jubileum milosrdenstva, periférie a kultúra vyraďovania

Mimoriadnym jubileom milosrdenstva v roku 2016 chcel František povzbudiť k zakúšaniu milosrdenstva, Božej lásky a ľútosti. Mal tým ukázať milosrdenstvo ako odpoveď na násilie a nenávisť Islamského štátu, ktorý sa v tom čase zdal byť veľkou hrozbou a dokonca hovoril aj o dobytí Ríma.

Brány na chrámoch sa otvorili ľuďom, aby precítili odpustenie, nežnosť a súcit, a pápež počas takzvaných piatkov milosrdenstva nečakane navštevoval ľudí na spoločenských perifériách v Ríme a na jeho periférii.

Cirkev má podľa neho byť „poľná nemocnica“. Začal odsudzovať súčasnú kultúru vyraďovania, ktorá odsúva chorých, chudobných, migrujúcich, ako aj slabých a starých, a ktorá ich ukotvuje na sociálnej periférii. Pre bezdomovcov nechal zriadiť sprchy pod kolonádou na Námestí sv. Petra, kam ich prišli ostrihať aj miestni kaderníci. Takisto sa konali koncerty pre chudobných a núdzni si mohli pozrieť krásy Vatikánskych múzeí. Tento rok ich vo Vatikáne dokonca začali prednostne očkovať.

Reformný pontifikát

Konkláve zvolilo Bergoglia s nádejou, že presadí reformy vrátane väčšej finančnej transparentnosti a kontroly hospodárenia v najmenšom štáte sveta. I keď sa koná reorganizácia a podozrivé finančné operácie sa vyšetrujú priamo vo Vatikáne, zefektívnenie sa aj pre globálnu pandémiu zatiaľ príliš nevidí. Niekoľko pozorovateľov popritom upozorňuje, že reformy sú nedostatočné a nedôsledné, napríklad vo vzťahu s Čínou vraj Jorge Bergoglio nekráča reformným smerom.

Pápežov životopisec Austen Ivereigh autorovi článku povedal, že toto je reformný pápež a reforma je „do veľkej miery nezvratná“. Kardináli v roku 2013 nezvolili jedného človeka, ale celý program latinskoamerickej cirkvi, ktorý tamojší biskupi formulovali na zasadnutí v Aparecide v roku 2007. Skutočné ovocie reformy uvidíme až po skončení pontifikátu:

„Štrukturálne zmeny vo vláde, ktoré predkladá, lámu vatikánsky centralizmus. Synoda, Rada deviatich kardinálov – toto sú zmeny, ktoré nemožno vrátiť späť. Isteže, všetko sa napokon dá zvrátiť, no aj keď sa pontifikát skončí do roku, tie zmeny a reformy ho prežijú.“