Ruženec a jeho moc vo väzenskej cele

Príbeh Václava Vaška (1921 – 2009) je napínavý ako film. Po konci vojny sa stal krátko československým diplomatom v Moskve, kde chcel ako Kolakovičov žiak zohrať pozitívnu rolu. Oženil sa s Irinou Jukovovou, ale už v roku 1946 bol zo Sovietskeho zväzu odvolaný. Doma bol po komunistickom puči zadržaný, obvinený a v politickom procese odsúdený na 13 rokov väzenia. Jeho manželka musela zostať v Moskve a o tom, že majú spolu dcéru, sa dozvedel až po mnohých rokoch. Neskôr, po prepustení z väzenia, sa mu podarilo manželstvo obnoviť. V českom disente a po novembri 1989 v českom katolíckom prostredí zohral významnú a nezastupiteľnú rolu.

Prečítajte si, čo pre tohto statočného muža znamenal ruženec a ako sa ho modlil.

Izolácia od sveta

Izolácia od sveta bola v komunistickom väzení (v roku 1953) dokonalá. Ani návšteva, ani list. Samota bola skľučujúca, pokiaľ si na ňu človek nezvykol. Uvedomil som si, že izolácia od drahých, od sveta je prepracovaná súčasť vymývania mozgov. Tak som sa ja, zvyknutý na spoločnosť, stal kartuziánskym mníchom. Nechcel som to, ale zmieril som sa s tým ako s Božím povolaním do zvláštnej služby. Za odmenu som získal pokoj v duši, aký som dovtedy nepoznal, a nadhľad nad všetkým, čo ma obklopovalo.

Bože, rozmetaj komunizmus

Ráno som v cele cvičil, ak nehliadkoval príliš veľký sadista. Po raňajkách som potom odštartoval modlitebný maratón. Moja ranná modlitba bola prosbou za cirkev všade na svete, ale najmä tam, kde je prenasledovaná. Prosil som za slobodu národov, za ich mravný, kultúrny, hospodársky i politický rozvoj. Úplne starozákonne som prosil: „Bože, rozmetaj komunizmus, nech z toho neľudského systému nič nezostane, ale zachovaj národy, ktoré mu podľahli, ich kultúrne aj materiálne hodnoty. Urob naše deti a mládež imúnnymi voči demagógii neľudských ideológií.“

Ruženec vo väzenskej cele

Popoludnie som si vyhradil na „apoštolské“ cesty po väzenskej cele. Prechodil som desiatky kilometrov – od dverí k oknu, od okna k dverám. Modlil som sa pritom celý ruženec. O jeho tajomstvách som rozjímal najrôznejšími spôsobmi: raz, že idem v Ježišových stopách, inokedy som uvažoval o skutkoch milosrdenstva, takisto o Desatore alebo kázni na vrchu. Modlil som sa v Kristovom duchu, aby všetci boli jedno, za pravoslávnych, českých bratov, husitov, židov, za veriacich aj neveriacich, za zjednotenie kresťanov a porozumenie medzi národmi, najmä medzi Čechmi a Slovákmi.

Nevedel som, čo je „reťazový ruženec“

V súvislosti s ružencom si spomínam na jedno stretnutie s Hankou Vrbíkovou ešte pred mojím uväznením. Oslovila ma: „Hej, Vaško, bola som za Pepíkom vo väzení na Bytíze. Povedal mi, že sa tam chlapci modlia reťazový ruženec a že by boli radi, keby sa do toho reťazca zapojili aj priatelia vonku.“ Nevedel som, čo je „reťazový ruženec“. Vysvetlila mi, že každý, kto sa doň zapojí, modlí sa denne jeden z pätnástich desiatkov, vďaka čomu vytvorí s ďalšími štrnástimi jeho účastníkmi reťaz celého ruženca. „Tak by sme boli duchovne spojení my vonku s tými, čo sú zatvorení.“

Pridal som sa, veď bolo pekné zostávať v duchovnom spojení s kamarátmi odsúdenými v prvom procese Katolíckej akcie. Do reťazca živého ruženca sa zapojili aj moji rodičia. A keď neskôr zatkli mňa, mal som dobrý pocit špecifickej duchovnej blízkosti nielen s muklami v lágroch, ale aj s rodičmi a priateľmi doma.

Úryvok z knihy Ne vším jsem byl rád je prístupný aj na tomto odkaze.