Skutočný dar je podstatou vzťahu. Ale pre mňa aj najkrajším božím odkazom

Možno si to ani neuvedomujeme, ale jednou z najpodstatnejších a najprirodzenejších ľudských „znalostí “ je práve schopnosť dávať, ale aj prijímať dar. A to hlavne vtedy, ak je to vo vzťahu, keď zároveň prijímame navzájom aj jeden druhého. Podstata darovania sa (a prijímania daru) je totiž nielen podstatou všetkých vzťahov preniknutých láskou. Je zjednodušeným predobrazom toho, ako žije Boh. A teda, ako máme žiť aj my, ak sa ako kresťania otvorene prihlásime k jeho menu.

Darovanie má pre manželov jeden osobitý rozmer. Manželstvo ako dlhodobý vzťah je najdokonalejším pripodobnením sa tomu, čo prežíva Boh v trojičnom spoločenstve – a toto prežívanie sa zakladá na darovaní sa v láske. Priznanie, že vo vzťahoch mnohí až pričasto zlyhávame, nie je dôvodom, aby sme manželstvo odsudzovali a už vôbec nie vzdali. Život a teda aj manželstvo je predsa priznaná, stála sínusoida. Raz ste celkom hore, inokedy, možno, skôr akoby ste chceli, úplne dole.

A čo je to vlastne dar? Je to vysnívaná predražená vec, zážitok či zmena správania partnera? Alebo riešenie akéhokoľvek spoločného problému, ktorý vás vzájomne trápi a ničí? Áno, aj to je dar. Ale ak sa na to pozrieme celkom racionálne, tak: Dar je čosi, čo dostaneme či získame bez nároku a potreby oplatiť to niekomu. Dar je jednoducho nezištný spôsob, akým ma niekto urobí bohatším. Bez toho, aby za to niečo odo mňa chcel. Urobí tak iba preto, lebo túži po mojom šťastí. Pritom spomenutý rozmer bohatstva (a teda aj daru) má mnoho farieb, odtienkov, spôsobov, druhov. Môže sa líšiť človek od človeka.

Je iné zastaviť sa v kvetinárstve pre krásnu kyticu ruží. A zasa iné je tie ruže pred vlastným domovom vypestovať v záhone. Je jedno obraz kúpiť alebo ho mesiace tajne pre niekoho maľovať. Dar je o to krajší a väčší, čím je väčšia vaša snaha milovaného človeka prekvapiť. A empaticky sa vcítiť do jeho vkusu, potrieb aj nálady. Práve toto veľké, osobné a osobité vkladanie sa do daru sa premieta následne do sily vášho vzťahu. Do jeho trvácnosti a schopnosti ustáť aj zlé časy.

Každý asi chápe, že primárne nezáleží na množstve peňazí, ktoré do daru vložíme. Ide práve o osobný vklad. O našu námahu vystihnúť osobnosť, ktorú ideme obdarovať a urobiť ju šťastnou svojou pozornosťou a vnímavosťou. Sila daru je v empatickom poznaní jej vkusu, potrieb či tajných túžob. O čom to hovorí? O mojej citlivosti na toho, koho mám pred sebou. O tom, že ma môj partner vníma, vidí, chce pochopiť. A hlavne túži, aby mu bolo pri mne dobre. Efekt darovania robí rovnako šťastným ako darcu, (keďže vidí, ako svoje šťastie prežíva obdarovaný) tak aj obdarovaného. A u darcu je šanca šťastia zdvojená.

Najcennejším darom je to, čo je z pohľadu obdarovaného veľmi náročné pre darcu. A tým je predovšetkým darovanie čohosi, čo si za peniaze nikdy nekúpite. Dar svojho času, pozornosti, vrúcnej a oddanej lásky či starostlivosti, ak partnera zradilo zdravie. Najvyššou hodnotou je strata vlastného dobra a najextrémnejším prípadom dokonca až života. Priamo v prospech toho, koho milujeme. Sebaobetovanie za milovaného je na konci darovania sa. Nič väčšie, pravdivejšie a nenahraditeľnejšie darovať nemôžeme.

Dar je aj spôsob, akým „existuje“ Boh v spoločenstve najsvätejšej Trojice. Vzájomné sebadarovanie plodí silný vzťah, keď ostáva každá z osôb Trojice sama sebou. Ale putom vzťahu z darovania sa v láske sa stávajú jedným.

Nielen kresťania veria, že Boh už milióny rokov dovoľuje svietiť slnku na nás všetkých. Rozposiela dážď, vietor, vlny, včely, ale aj nadeľuje katastrofy. Posväcuje plody zeme a aj výsledky našej práce. A ako milosrdný Boh dohliada aj na naše životy a vzťahy.

Ten najväčší dar nám už dávno dal a stále dáva: je to obeta jeho vlastného Syna. Boh nám dal seba zo seba. Urobil to preto, aby sme uverili, že jeho láska nemá žiadne hranice. A aby sme ho v odovzdávaní lásky iným, prirodzene nasledovali. Rozhodnutie vydať nám seba samého cez cestu bolesti, smrti a potom vzkriesenia, bolo podobne prirodzené, ako je prirodzená každá skutočná láska – materská, otcovská, súrodenecká, priateľská, ale najmä tá manželská, ktorá stojí na prvom mieste.

Pokiaľ hovoríme o Vianociach a daroch, tak by sme si mohli aspoň raz za rok položiť otázku. Je pre mňa aj dnes môj partner stále darom? Neposudzujem ho a nesúdim náhodou cez optiku malicherných sporov? Krátkozrakých kritérií, unáhlených rozhodnutí a dennodenných „problémov“? Nebránia mi tie problémy, ktoré v ňom vidím a nachádzam, náhodou v tom, ako sa mu mám vo vzťahu odovzdať – darovať? Lebo moja žena môže byť pre mňa najlepším celoživotným darom osudu, ktorý som si ani „nezaslúžil“. A ja si to počas nášho spoločného života ani nikdy nepriznám.

Asi je to tak, že môj partner – partnerka je pre mňa, tak ako Boh, navždy sčasti tajomstvom. Tým úžasným tajomstvom, ktoré budem rád odhaľovať po celý zvyšok života. Aj pomocou darov, ale najmä prostredníctvom daru mojej lásky. Tej lásky, ktorá len neberie, ale najmä dáva!