Demokratické štáty si počas covidu osvojili autoritatívne spôsoby. Ako sa v tejto veci správalo Rusko a Bielorusko?

Rusko išlo v boji proti čínskemu vírusu inou cestou, malo vlastné vakcíny, nečelilo západnému tlaku farmafiriem, a teraz nemusí likvidovať v zahraničí nakúpené drahé a ekspirované vakcíny. Môžeme si teda položiť otázku: v čom bol príbeh Ruska iný? Píše profesor Vasil Lipitsky.

Pandémia Covid-19 sa skončila pomerne nedávno, no už sme na ňu začali zabúdať. Z viacerých dôvodov, o ktorých sa bude diskutovať nižšie, to v Rusku beží rýchlejšie ako v európskych krajinách. Ale takáto zábudlivosť (podľa Sigmunda Freuda – vytláčanie alebo represia nepríjemných spomienok) môže priniesť nové problémy.

Rusko malo inú skúsenosť ako Slovensko alebo západné krajiny, používalo vlastné vakcíny, jedna z nich sa napokon, v obmedzenej miere, používala aj na Slovensku. Covidové roky výrazne poznačili (a v istom zmysle zmenili) Čínu, aj západné krajiny vrátane Slovenska. Teraz, s odstupom a po vychladnutí debát, sa možno o týchto témach rozprávať slobodnejšie. Rád by som čitateľom priblížil, v čom sa ruská skúsenosť líši od tej slovenskej a západnej.

Mlčanie jahniat

Aj v Rusku za posledný mesiac prichádzajú z rôznych regiónov štátu informácie o náraste počtu prípadov tejto nákazy. Na niektorých miestach hovoríme o geometrickej progresii. Úrady však mlčia. Aj verejnosť je už z pandémie unavená, tak ako na Slovensku sa to prejavuje ľahostajnosťou a nezáujmom. Len novinári – aj to skôr zotrvačnosťou a len tí presvedčenejší z nich – si všímajú kedysi také poplašné správy. Inak však platí, že koronavírus už nie je témou – najmä na pozadí vojny na Ukrajine a blížiacich sa prezidentských volieb.

Podobnosť so Slovenskom je aj v tom, že sa nehovorí ani o ponaučeniach z pandémie. Kým pokračovala, na sociálnych sieťach nezmieriteľne bojovali zástancovia ochranných opatrení a takzvaní covidoví disidenti a antivaxeri. Teraz táto diskusia stratila význam a takmer zapadla prachom. Následné udalosti potvrdili niektoré pochybnosti skeptikov, no tí nevytrubujú všade, že mali pravdu. Sú za tým určité dôvody.

Prvý je v tom, že vládne reštriktívne opatrenia neboli v Rusku také prísne nielen ako v Číne, ale ani ako vo viacerých krajinách Európy. Žiadne lockdowny, zákazy vychádzania alebo totálne zatvorenie verejných zariadení. Obmedzenia boli najčastejšie lokálne a netrvali dlho, prebehli len v núdzových rámcoch. Preto ani nevyvolali takú silnú reakciu obyvateľstva, ako to bolo v Taliansku či Česku.

Pripomenúť treba aj relatívnu miernosť štátnych úradov, keď dochádzalo k porušovaniu pandemických obmedzení. Ako raz povedal istý spisovateľ: „Prísnosť ruských zákonov je zmiernená voliteľnosťou ich splnenia.“ Táto univerzálna zásada sa opäť potvrdila. V dôsledku toho kroky a rozhodnutia úradov príliš nedráždili obyvateľstvo, ani nevyvolali masívnu nespokojnosť, ako sa to stalo v niektorých iných krajinách. Ale nie je to úplné „mlčanie jahniat“ – skôr určitá rovnováha medzi štátnymi a verejnými záujmami.  

Spomenúť treba aj tradičnú ruskú bezstarostnosť a zvyk spoliehať sa na náhodu. Ľudia napríklad neprimerane reagovali na tých, ktorí nosili hygienické rúška: stávali sa predmetom posmechu, niekedy dokonca agresie. Bez ohľadu na to, aká nebezpečná a neznáma je hrozba, vždy sa nájdu takí, ktorí ju budú ochotní ignorovať. V Rusku je takých ľudí priveľa.

Ďalším dôležitým prvkom je, že systém zdravotníctva sa od čias Sovietskeho zväzu príliš nezmenil, čo v tomto prípade znamenalo, že sa s problémom vo všeobecnosti vyrovnal dobre. V Rusku lekári stále navštevujú pacientov doma. Počas pandémie to tak bolo tiež, chodili ku každému chorému a lekárne doručovali lieky priamo domov. Tým sa zabránilo šíreniu nákazy a zbytočnej záťaži na nemocnice. Zdravotná starostlivosť o občanov bola vďaka tomu zabezpečená na úrovni ako obvykle.

Dôležité sa ukázalo, že Rusi mali k dispozícii vakcíny len domácej výroby. Najbežnejšia z nich, Sputnik, mala – ako dnes už vieme – menej vedľajších účinkov ako niektoré západné vakcíny, vôbec sa vďaka tomu v Rusku neriešil problém s mRNA vakcínami. Preto ani problém možného poškodenia zdravia očkovaním či oslabenie imunity, ktorý je na Slovensku často riešenou hoci neverejnou témou (zato sa o nej veľa hovorí medzi ľuďmi aj lekármi), zatiaľ nie je pre Rusko aktuálny.

Covid mal dopady aj na politiku, platilo to v totalitnej Číne aj na liberálnom Západe, v zásade všade priniesol posilnenie autoritárskych politík. Aj v ruskej politike vznikli niektoré neočakávané komplikácie.

Nečakaná rivalita

Najskôr však treba povedať, že ruské federálne orgány urobili hneď na začiatku až prekvapivo správne rozhodnutie: odovzdali manažment pandemických opatrení regiónom. Autoritársky štát teda moc delegoval a toleroval rozdiely v prijatých opatreniach. Pravda, najprv to vyvolalo kritiku – opozícia obvinila Kremeľ z vyhýbania sa zodpovednosti. Čoskoro však bolo každému jasné, že cesta bola zvolená dobre: situácia v rôznych regiónoch obrovskej krajiny bola úplne odlišná a neexistovali univerzálne riešenia. Teraz po rokoch si oponenti vlády už nevedia spomenúť na svoju prvú reakciu.

Najsilnejším symbolom ruského prístupu k čínskemu vírusu sa, prirodzene, stal prezident Putin. Aj ruská opozícia sa mu posmievala, že sa „skrýval v bunkri,“ ak ho mal niekto navštíviť, musel tráviť dva až tri týždne v karanténe, symbolický sa tak stal dlhý stôl, ktorý minimalizoval kontakt. Dnes by sme z odstupu asi mohli špekulovať, že prípravy na vojnu na Ukrajine už boli v chode, vtedy však kritika hovorila, že Putin sa dostatočne nepodieľal na vedení krajiny. Jeho izolácia nepochybne mala dopad na ruskú politiku aj na neho.

Bol tu však aj výrazný kontrast. Ten voči Putinovmu správaniu predstavovali aktivity moskovského primátora Sergeja Sobjanina. Takmer denne sa prihováral obyvateľom, vysvetľoval každý krok svojej administratívy. Média o tom neustále informovali verejnosť a Sobjanin sa v televízii objavoval asi častejšie ako Putin.

Niektorí analytici za tým videli úmyselné nafúknutie jeho popularity, aby mohol Sobjanin kandidovať v najbližších prezidentských voľbách. Alebo naopak, že jeho skrytí oponenti v Kremli chceli vzbudiť Putinovu žiarlivosť a tým primátorovi uškodiť. Možné je aj najjednoduchšie vysvetlenie, že primátor Moskvy niesol zodpovednosť za hlavné mesto, kde bola situácia predsa len náročnejšia a pozornosť vyššia ako na vidieku, a preto musel konať. Ohrozoval by ho skôr opak.

Nech to bolo akokoľvek, po pandémii aktivita Sobjanina prudko poklesla. Centrálne médiá si naňho spomenú už len zriedka. Nemožno vylúčiť, že prezident mu naozaj dal pocítiť svoju nespokojnosť s jeho zbytočnou reklamou, v každom prípade sa na voľbách na jar budúceho roku nezúčastní.

Azda to čitateľa prahnúceho po veľkých odhaleniach nesklame, ale zdá sa, že v Rusku je toto jediný politický dôsledok pandémie.

Podobne ako inde vo svete, ani v Rusku nebola doteraz uskutočnená žiadna revízia krízového manažmentu v tomto období. A všetko sa zmenilo od februára 2022. Vojna na Ukrajine pritiahla všetku pozornosť verejnosti, ostatné sa stalo nedôležitým.

Dá sa pandémiu zrušiť?   

Ako je obľúbené hovoriť aj na Slovensku, pandémia čínskeho vírusu sa skončila dňom napadnutia Ukrajiny ruskými vojskami. (Na chvíľu pozornosť opadla už predtým, v USA počas protestov hnutia BLM proti Trumpovi a takzvanému systémovému rasizmu, keďže tieto ciele podporovali médiá a liberálny establišment. Demonštrovať sa kvôli tomu mohlo a šírenie pandémie išlo bokom. )

Za koniec pandémie sa však možno s istým zmyslom pre sarkazmus poďakovať Putinovi, keďže vojna  mala hneď dva dôležité dôsledky. Prestalo sa hovoriť o pandémii a nevznikol priestor na demonštrácie, vlády sa nemuseli zodpovedať nahnevaným občanom za početné chyby a porušenia demokratických zásad, keďže jednu hrozbu nahradila hrozba iná. Politické elity, médiá aj verejnosť tým boli naplno zamestnané.

Svoje dôsledky to však malo. Videli sme to aj na Slovensku, kde bol neúspech bývalej vládnej koalície v tohtoročných voľbách okrem iného odplatou aj za jej hlúpe správanie počas pandémie.

Tu vôbec nejde o potrebu niekoho trestať, ale o to, že ak vtedajšie činy politikov nezískajú verejné a odborné zhodnotenie, všetky ich chyby sa môžu nabudúce zopakovať v prípade nového (a bohužiaľ, viac ako pravdepodobného) epidemického ohrozenia.

Potrebujeme vedecké odpovede na niektoré otázky. Napríklad prečo majú menšiu nadmernú úmrtnosť krajiny, kde boli reštriktívne opatrenia minimálne? Prečo sa úsilie lekárov a lekárnikov nezameralo na pomoc nakazeným (vývoj a rýchla distribúcia účinných liekov), ale len na zabránenie šírenia vírusu (vytvorenie vakcín a replikácia nekonečného počtu rúšok)?

A ďalej: prečo médiá šírili paniku a bránili a oponovali tým, ktorí pochybovali o efektívnosti vládnej politiky? Boli opodstatnené také vysoké zisky farmaceutických spoločností a výrobcov sanitárnych a hygienických produktov? Na čích účtoch nakoniec skončili peniaze daňových poplatníkov, ktoré boli vynaložené na nezmyselné testovanie (vrátane tzv. celoplošného testovania) a tiež na dnes už nepotrebné vakcíny (ktorých milióny dávok sa teraz likvidujú)? Podobných otázok je viacero.

Vyjasnenie týchto otázok je potrebné z dôvodov verejnej bezpečnosti, ale veľký význam má aj pre budúcnosť demokracie. Žiaľ, potrebná diskusia sa stále nekoná. Pritom hlavnú zodpovednosť za jej vedenie majú štátne orgány a médiá, ktoré ju stále skôr brzdia. Niektorí novinári sa snažia upriamiť pozornosť na švédsku skúsenosť, ale nestretávajú sa s podporou. Takzvané mainstreamové médiá sa tejto nepríjemnej téme usilovne vyhýbajú. Pritom taká otázka, či (a ak áno, tak aký) je rozdiel v chorobnosti ľudí očkovaných a neočkovaných, prípadne, či existuje rozdiel medzi rôznymi vakcínami  by vedu nepochybne zaujímať mala.

Mimochodom, skutočným príkladom na porovnanie nie je ani Rusko, ale ešte viac Bielorusko. Tam bol totiž prístup k čínskemu vírusu najmiernejší. Štúdium bieloruskej skúsenosti je však – vo všeobecnosti z ideologických dôvodov – dnes nepredstaviteľné. Pritom v tomto autoritatívnom štáte Lukašenko „zrušil pandémiu“ a zakázal o nej písať a hovoriť. Mnohým sa zdá, že pandémia tam naozaj nebola! Ľudia tam, samozrejme, tiež boli chorí, ale nemalo to žiadny vplyv na verejný život ani na boj proti autoritárskemu režimu, ktorý tam práve v tom čase dosiahol vrchol a v Minsku protestovali desiatky tisíc ľudí každý deň…

Jeden záver, celkom vedecky, však urobiť môžeme. Ak nezistíme, ako a prečo sa to všetko stalo, opäť a nevyhnutne pri najbližšej príležitosti zaplatíme ľudskými životmi za nekompetentnosť vládnych úradníkov a chamtivosť farmaceutickej loby.