Samozrejme, Matovič má pravdu v tom, že spis teoreticky mohol na jeho sekretariát podstrčiť ktokoľvek, prípadne, že to mohol urobiť až po jeho odchode z úradu – aby tým zdiskreditoval Matoviča a zasiahol do volieb 2023. Iste, iste… Lenže toto sa nestalo. Pred voľbami kauzu nikto neotvoril. Nevedelo sa o nej nič. Matovičove obsiahle výhovorky a konšpiračné teórie o predvolebnom sprisahaní temných síl nemajú nijakú oporu v realite.
Bolo to totiž naopak. Pred voľbami 2023 sa kauza potichu upratala. Nijaké reálne vyšetrovanie v réžii policajnej inšpekcie, nijaká úspešná daktyloskopia, ktorá by potvrdila alebo vyvrátila podozrenia, že spis mohol držať v rukách Matovič. Alebo pred ním niekto z NAKA či špeciálnej prokuratúry… Spis sa bleskovo odpratal do trezoru vyšetrovateľa.
Postarali sa o to čurillovci z NAKA, ktorí boli roky podozriví, že pracovali na politickú objednávku. V službách Matoviča, Lipšica, Mikulca, Hamrana… Hoci úniky spisov má vyšetrovať inšpekcia, v tomto prípade sa postupovalo inak. Kauzu, presnejšie spis objavený na ministerstve, si odniesli „Matovičovi chlapci“ z NAKA.
Zrejme boli všetci z tohto prípadu poriadne nervózni. Začali sa diať veci, ktoré nemajú v polícii obdobu.
NAKA nepostupovala podľa pravidiel a nezaisťovala stopy. Len vzala a odložila spis – dôkazový materiál. Bez okamžitých expertíz zameraných na zistenie páchateľov (odtlačky prstov, DNA). Nikto nevie, čo sa so spisom dialo počas prvých týždňov po jeho zaistení. Vylúčiť sa nedajú ani manipulácie namierené na vyčistenie stôp. Až po niekoľkých týždňoch NAKA prípad formálne odstúpila Úradu inšpekčnej služby.
No ani na inšpekcii sa nikomu nepridelil na reálne vyšetrovanie.
Navyše, aj na Úrade inšpekčnej služby ostal v rukách čurillovcov. Vyšetrovateľ NAKA z tímu čurillovcov Pavol Ďurka totiž prestúpil do vedenia inšpekcie. Stalo sa to napriek tomu, že bol trestne stíhaný pre staršie podozrenia z manipulácií svedkov a dôkazov. Jednoducho: stíhaný Ďurka mal ísť na inšpekciu, ktorá vyšetruje policajtov, za akúkoľvek cenu. Doslova akúkoľvek. Keď s tým mal minister vnútra Šimko problém, čurillovci a Hamran si vynútili jeho okamžitý odchod. Pretože Ďurka bol pre čurillovcov a následne aj pre Matoviča s Lipšicom veľmi dôležitý.
Bol to práve Ďurka, kto pravdepodobne držal záhadný spis z ministerstva financií pod zámkou. Až po tom, čo bol Ďurka s ďalšími stíhanými čurillovcami po voľbách postavený mimo služby, sa spis našiel v jeho trezore. Keďže minister Eštok konal rýchlo, Ďurka nestihol spis odovzdať tam, kde mal od začiatku patriť – do rúk vyšetrovateľa inšpekcie.
Z celého príbehu je zrejmé, že išlo o vážnu kauzu, z ktorej boli nervózni aj Matovičovi ľudia, aj čurillovci. Spis predsa mohol dokazovať staršie podozrenia – že Matovičov tím mal prístup k utajeným informáciám z trestných konaní. Od čurillovcov alebo z Úradu špeciálnej prokuratúry (iný zdroj nezákonného úniku spisov z odpočúvania Fica je vylúčený).
Na kauze je zarážajúce, že sa s ňou manipuluje aj po jej zverejnení. Aktivistické médiá ju buď ignorujú, alebo zľahčujú. Je to ďalšia ukážka dvojakého metra.
Stačí na to malá skúška správnosti. Predstavme si, že by sa v kancelárii po ministrovi Kaliňákovi našli staršie utajené spisy o odpočúvaní Matoviča. A následne by sa zistilo, že prípad úniku informácií potom vyšetroval tím NAKA previazaný so Smerom – bez zaistenia stôp a s uprataním spisu do trezoru nejakého pochybného a trestne stíhaného vyšetrovateľa. Asi netreba dodávať, aký by to bol škandál. Politický, mediálny a nakoniec aj trestný.
Pri podozreniach spojených s Matovičom a čurillovcami je ticho. Zhovievavé ticho. Lebo prípad vraj nemusí nič znamenať.
A pritom je to presne naopak. Tento prípad by mohol odkryť úplne všetko. Od politickej nadpráce čurillovcov cez úniky zo špeciálnej prokuratúry až po nezákonné praktiky Mikulca s Matovičom – a následné manipulácie so zaisteným dôkazom v réžii čurillovcov.
2. Prekvapenia kampane
Pri Matovičovi ešte ostaneme. Postaral sa o prekvapenie v prezidentských voľbách. Na poslednú chvíľu sa natlačil medzi kandidátov. S vysvetlením, že mu nejde o zvolenie, ale o pozornosť.
Pri inom mene by správa o rozhodnutí bývalého premiéra a víťaza volieb 2020 zatriasla kampaňou. A prekreslila by pomery síl. Pri Matovičovi nič také nehrozí. Jeho rozbeh do prezidentských volieb nevyvoláva rešpekt, ale úsmev. Trpký úsmev sprevádzaný spomienkou na časy, keď bol tento egocentrický stand-up komediant predsedom vlády.
Pokiaľ ide o motiváciu Matoviča, tá je veľmi prostá. Expremiér Matovič zistil, že jeho „strana“ padá k piatim percentám. Nahnuté to mala už vo voľbách, keď ju pred debaklom zachránili desiatky tisíc hlasov rómskych voličov. A trend pokračuje aj po voľbách. OĽaNO premenované na Slovensko mieri do piatej ligy.
Matovič má dnes podobný problém ako Danko. Bojuje o záchranu a využíva na to kampaň k prezidentským voľbám. Chce naspäť časť voličov, ktorí prebehli ku KDH. A možno chce ako bonus aj možnosť obchodovať pred druhým kolom s podporou pre Korčoka. O nič iné nejde.
V prehľade jeho trápenie spomíname len z úcty k vysokej štátnej funkcii, ktorú si kedysi vyskúšal.
Alebo zo súcitu k progresívnym expertom, ktorí po voľbách 2020 a nástupe premiéra Matoviča vyveštili, že Slovensko čaká „konzervatívna revolúcia“. Ich obavy boli čisto fantómové.
Matovič nemal a nemá v ponuke konzervatívnu politiku.
Ani konzervatívneho kandidáta na prezidenta.
Matovič je jeden z prejavov hlbšieho problému slovenskej politiky. Na Slovensku ako krajine s konzervatívnejšou väčšinou voličov nemáme silných konzervatívnych kandidátov na prezidenta. A to z toho dôvodu, že tu nemáme ani konzervatívne politické strany.
To je jedna z kľúčových vecí, ktoré treba opraviť.
3. Detonátor
Ficova vládna koalícia za posledný týždeň dospela do zvláštneho stavu. Nahnevaný Danko sa nedokáže rozprávať s Pellegrinim. Ani len na pracovnej úrovni (politické grémiá Národnej rady, koaličné rady). Danko pôsobí vo Ficovej krehkej koalícii ako detonátor. Nikto nevie, či a kedy naplno vybuchne. A asi najmenej to vie Danko. Zrejmé je len to, že jeho problém s Pellegrinim sa stupňuje do roviny, ktorá môže byť neúnosná.
Dankov konfikt s Pellegrinim sa tvári politicky, no v skutočnosti je skôr osobný. Banálne osobný. Začal sa už v roku 2018. Pellegrini ako predseda vlády Danka nebral dostatočne vážne. Šéfa SNS to urážalo. Navyše, Pellegrini dosiahol to, po čom Danko len tajne túžil. Stal sa po Ficovi premiérom.
Dnes je to z pohľadu Danka podobné. Pellegrini, predseda Národnej rady, sedí na stoličke, do ktorej sa chcel po volebnom úspechu vrátiť Danko. No nemal na to karty. Navyše, Pellegrini má blízko aj volebnému víťazstvu v prezidentských voľbách (v ktorých je aktívny aj Danko).
Nechceme predbiehať, ale Fico to zrejme bude mať s udržaním stability vlády a koalície náročné. Politické spory lídrov sa dajú urovnať. Dohodami, kompromisnmi, obchodmi. Osobné spory lídrov sa riešia ťažšie. Hlavne ak je zrejmé, že žiadna z Dankových ambícií sa nenaplní. Ak by Pellegrini uspel v prezidentských voľbách, Hlas odmieta prepustiť post predsedu parlamentu pre SNS. Problém bude pokračovať. Ak by Pellegrini neuspel, problém sa zakonzervuje v pôvodnej podobe.
Ďalším bremenom Danka sú preferencie SNS. Strana padá pod päť percent. Ministri ako Taraba, ktorí nie sú členmi strany, sú pritom viditeľnejší než líder. Aj to bude prispievať k tomu, že Danko bude pod tlakom.
Je to tak vždy a s každou koaličnou stranou, ktorej padne podpora pod päť percent. Jej ľudia stratia perspektívu. A nasleduje rozklad. Alebo zúfalý zápas o záchranu vnútri koalície.
V prípade Danka treba pripočítať ešte ďalší faktor: nevyspytateľnosť. A sebadeštruktívne sklony, keď sa mu nedarí.
Detonátor menom SNS nakniec nemusí explodovať, ale implodovať.
4. Kladivo Bruselu
Na záver spomienieme najdôležitejšiu udalosť. Je to vlastne kauza. Medzinárodná kauza, ktorá vyfarbuje Európsku úniu ako vydierača.
EÚ pri snahe skrotiť neposlušné Maďarsko pripravila barbarský a nezákonný plán: balík finančných útokov proti maďarskej národnej mene a proti maďarskej ekonomike. Zahŕňal nielen odstrihnutie Maďarska od financovania z EÚ. Zašiel ďalej, do ilegálnej zóny. Finančné trhy mali zaútočiť na forint a investori s bankami mali odstrihnúť maďarskú vládu od cenovo dostupných komerčných pôžičiek.
Brusel proti členskej krajine EÚ nasadil nehorázne vydieranie. Buď Orbán na opakovanom hlasovaní zmení postoj a podporí mamutí, 50-miliardový balík pre Ukrajinu, alebo Brusel spolu s „trhmi“ zdevastuje maďarskú ekonomiku.
Orbána tým dotlačili ku kapitulácii. Dokázal si dohodnúť len záruky, že na Ukrajine neskončia aj „peniaze Maďarov“, na ktoré má Maďarsko nárok z eurofondov.
To, čo predviedol Brusel, je zločin proti právu, demokracii a základom slobody. Maďarsko ako člen EÚ má predsa hlasovacie práva. Ak nejaké rozhodnutie blokuje a žiada kompromisné dohody, tak na to má právo. O tom je predsa pricíp spoločného rozhodovania a hlasovania.
Po nátlaku Bruslu a zlomení Maďarska sa z hlasovaní na samitoch stane fraška. Komédia. Hlasovať sa nebude podľa záujmov členských krajín alebo podľa mandátu voličov. Hlasovať sa bude podľa toho, čo sa nadiktuje. Jednotne, jednomyseľne a bez debaty, ako za boľševika.
Brusel už nijako neskrýval, že výhrady o „porušovaní princípov právneho štátu v Maďarsku“ sú len kecy. Priamo v dokumente Rady EÚ o prípadných trestoch pre Maďarsko sa píše toto: „v prípade, že sa 1. februára nedosiahne zhoda, hlavy štátov a vlád verejne vyhlásia, že vo svetle nekonštruktívneho vystupovania maďarského premiéra si nevedia predstaviť pokračovanie financovania Maďarska z EÚ“.
Tvrdenie, že Orbán nebol konštruktívny a nehľadal dohodu, sú pritom klamstvá.
Orbán pôvodne od partnerov nežiadal nič nemožné. Neplatí, že ohrozoval financovanie Ukrajiny, ktorá je – a dlho bude – existenčne závislá od miliardových finančných infúzií EÚ. Orbán žiadal iba to, aby sa o pomoci Ukrajine nerozhodlo naraz a na tri roky dopredu. Pomoc mala byť dávkovaná (ako to robí napríklad o niečo pragmatickejšia Británia).
Takýto prístup by Ukrajine zabezpečil financie a vojenskú pomoc. No zároveň by bol zodpovedný a otvorený ďalším možnostiam. Napríklad prehodnoteniu pomoci, ak Ukrajina nebude rešpektovať záujmy EÚ. Alebo ak sa ukáže, že pomoc nevedie k víťazstvu Ukrajiny a ukončeniu konfliktu, ale len k jeho kŕmeniu. Za cenu ďalšieho oslabovania Ukrajiny aj Európy…
Pre Brusel boli však akékoľvek rozumné kompromisy neprijateľné. Návrhy Orbána sa zhodili zo stola. A nasledovalo vydieranie.
Potom prišiel 1. február 2024. Deň, keď sme sa dozvedeli, že hlasovania na samitoch a demokracia sú v mašinérii EÚ prežitok. Pretože Únia má po novom fungovať ako poslušná vojnová banka, kde sa o domácich úlohách a o výške faktúr nediskutuje.
