O niečo menej jasný bol politický kontext. Presnejšie: bol zámerne skreslený. Vražda sa od začiatku rámcovala ako tragický následok vlády Smeru, ktorý chránil oligarchov a zlodejov. Bolo to mediálne pôsobivé. Využilo sa to na masové protesty a vynútenie pádu Fica s Kaliňákom. No nebolo to presné. Ficovi môžeme vyčítať naozaj veľa, ale zodpovednosť za vraždu Jána a Martiny, to bolo prehnané.
Širší kontext vraždy Jána a Martiny bol úplne inde. Ten kontext bol do veľkej miery medzinárodný a pôvodne sa netýkal novinára, ale prokurátora.
Začalo sa to v roku 2016, keď Marian Kočner s Pavlom Ruskom rozohrali vysokú hru, na ktorú nakoniec nemali. Kočner cez sfalšované zmenky zaútočil proti televízii Markíza. Žiadal od nej takmer 70 miliónov eur. Keďže išlo o vysokú sumu, Kočner tým zároveň zaútočil aj na akcionára televízie: americkú spoločnosť CME.
Až dovtedy, do roku 2016, bola pozícia Kočnera bezpečná. A mimoriadne komfortná. Bol pod ochranou bödörovcov aj Kováčikovej špeciálnej prokuratúry. Staré kauzy mu nikto nevyčítal. Investigatívni novinári s ním chodili na kávu. Televízie ho volali do relácií typu Smotánka… Slovom, Kočner bol celebrita.
Otočilo sa to až po tom, čo vstúpil do vojny s americkým akcionárom Markízy o 70 miliónov eur. Alebo o majetkové ovládnutie televízie (ak by nezaplatila).
Televízia a jej akcionár zriadili široký právnický tím Markízy. Jeho súčasťou bol aj advokát Daniel Lipšic. Tím mal bohatý rozpočet, viac ako dva milióny eur. V boji s Kočnerom a Ruskom použil aj trestnoprávne páky. Rusko bol obvinený z vraždy Volzovej. Prokurátor žiadal, aby bol posadený do väzby. Proti Kočnerovi sa použili desiatky starých majetkových káuz.
Navyše, Kočnerovi zrazu išli po krku takmer všetky médiá a aktivisti. Z celebrity sa stal terč rozsiahlej investigatívy.
A nielen to. V rokoch 2017 a 2018 sa o Kočnerovu kauzu s falšovaním zmeniek začalo zaujímať americké veľvyslanectvo. A aj zakladateľ CME (vtedajší akcionár Markízy) Ronald Lauder, ktorý vraj osobne kontaktoval členov slovenskej vlády s otázkami o fungovaní právneho štátu a ochrane investícií.
Podľa zdrojov z policajného prostredia presne v tom čase Kočner stratil bezpečnostné krytie. Na stretnutiach zástupcu SIS (Peter Košč) a NAKA (Slobodník) so špeciálnym prokurátorom Kováčikom, na ktorých sa zúčastnil aj právnik v službách Markízy Lipšic, sa údajne dohodlo, že NAKA a špeciálna prokuratúra budú mať pri stíhaní majetkových káuz Kočnera voľné ruky.
Špeciálna prokuratúra v roku 2017 otvorila niektoré Kočnerove kauzy. Neskôr ho začala trestne stíhať aj za falšovanie zmeniek proti Markíze. V tom čase sa už Kočnerom oficiálne zaoberala aj vláda Spojených štátov.
Kočner bol pod silným tlakom z viacerých strán. Išli proti nemu médiá, tretí sektor, opozícia, prokurátori, vyšetrovatelia, spravodajské služby, organizátori verejných protestov… Keďže Kočnerove finančné kauzy neboli vykonštruované, ale celkom reálne, hrozilo mu, že sa z neho nestane televízny magnát s kľúčmi od Markízy, ale osoba vo výkone trestu.
Peter Tóth, ktorý pracoval pre Kočnera, neskôr vypovedal, že Kočner mu v roku 2017 spomínal nápad zlikvidovať prokurátora alebo novinára. Vraj pre výstrahu, aby bol pokoj. Podľa vyšetrovateľov predbežne zvažoval likvidáciu advokáta Lipšica (ešte bez konkrétnejšieho plánu). Jeho ďalším zámerom, už presne naplánovaným, bola podľa vyšetrovateľov vražda prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Žilinku. Keď to vykonávatelia krátko pred spustením pripravenej akcie odmietli, na konci roka 2017 prišiel plán B – vražda a zmiznutie novinára Kuciaka.
Začala sa intenzívna komunikácia Kočnera so Zsuzsovou.
Zdroje zo spravodajského prostredia tvrdia, že na monitorovaní a zrejme aj sledovaní Kočnera v tom čase (2017, 2018) mohli pracovať tri skupiny: právnický tím Markízy, slovenská SIS a súčinnosť mohli poskytnúť aj jej americkí partneri (zrejme cez monitoring metadát, prípadne aj dát z digitálnych platforiem). Spravodajské služby údajne monitorovali Kočnerov pohyb, kontakty, komunikáciu cez digitálne siete. Išlo predsa o veľa – o ovládnutie najsledovanejšej televízie. Alebo o 70 miliónov eur, ak by Markíza vycúvala zo sporov a zaplatila. Z vrecka amerického vlastníka.
Napokon, Kočner rátal s tým, že môže byť sledovaný a v komunikácii bol opatrný. Menej opatrná však mohla byť Zsuzsová alebo Andruskó.
Týmto sa dostávame ku kacírskym otázkam. Prvá je, či bol Kočner v čase boja o Markízu naozaj spravodajsky rozpracovaný, teda sledovaný alebo monitorovaný – vrátane komunikácie so Zsuzsovou. Ak áno, druhá otázka je, či tí, ktorí sledovali jeho komunikáciu a následne jeho kontakty (ďalšiu komunikáciu Zsuzsovej a Andruskóa), vedeli o jeho zámeroch zlikvidovať prokurátora alebo novinára. Ak áno, treťou otázkou je, či tí, ktorí sledovali Kočnera a vedeli o jeho zámeroch, podnikli kroky na ochranu ohrozených osôb. Alebo nepodnikli. Alebo ich podnikli len v niektorých prípadoch (vražda prominentného advokáta Lipšica či prokurátora Žilinku, z ktorej vykonávatelia vycúvali) a v iných prípadoch trpezlivo čakali na Kočnerove chyby, respektíve zločiny (vražda mladého novinára a jeho snúbenice).
Samozrejme, tieto otázky sú tvrdo špekulatívne. Chýbajú nielen dôkazy, ale aj dôveryhodné informácie. Nevieme, do akej miery bola komunikácia Kočnera a jeho tímu monitorovaná, kým a s akými výsledkami. Niekto by mohol namietať, že všetky tri otázky sú konšpiračné. Iste. Sú. Len treba dodať, že nutne vyplývajú z povahy prípadu, ktorý mal zrejme okrem iného aj spravodajský rozmer. A v teréne spravodajských služieb môžeme len ťažko pracovať s dôkazmi. Uspokojiť sa musíme s otázkami.
Hoci aj napohľad absurdnými, na ktoré nedokáže odpovedať ani Kočner. Pretože sa v týchto drsných hrách mohol pohybovať o stupeň nižšie, ako si nahováral.
