Jetting strávil detstvo v roku 1730 v Prešporku, ktorý bol pevnou súčasťou Rakúsko-Uhorska. Jeho otec pracoval ako zámočník a rodine sa pomerne dobre darilo v podnikaní.

Ako chlapec vyrastal, otec chcel mať zo syna nasledovníka. Zámočníka, akým bol aj on. No matka si myslela, že jej syn, ktorý v škole vynikal, má naviac. Preto si presadila, aby šiel na štúdiá. Karl Jetting strávil 5 rokov na gymnáziu a študentský život si veľmi užíval.

Ako 15-ročný však prišiel o otca a rodina sa odsťahovala do Viedne, kde sa inteligentný a na svoj vek veľmi vyspelý Karl zamestnal ako pisár v advokátskej kancelárii.

O tri roky neskôr už pracoval ako osobný komorník u bohatého finančníka. Spolu s ním sa presťahoval až do Londýna, kde Jettingov zamestnávateľ vlastnil banku a v roku 1772 ho vyslal ako svojho zástupcu s tajnou úlohou do Senegalu. Tam mu mal pripraviť pôdu pre rozbeh nového podnikania.

Otrok Maurov, zajatec pirátov a Robinson, stratený na opustenom ostrove

Jettingovo dobrodružstvo začalo tým, že loď v silnej búrke pri afrických brehoch stroskotala a väčšina posádky sa utopila. Preživších zajali Mauri. Svetlovlasý „Slovák“ sa stal ich otrokom.

Nad 42-ročným mužom sa o niekoľko mesiacov neskôr zľutoval biely otrokár, ktorý Karla kúpil a daroval mu slobodu. Zistil, že je to vzdelaný Európan. Karl prešiel zamaskovaný za arabského pútnika cez púšť do Rabatu, odtiaľ cestoval do Tangeru a Cadizu.

Späť v Londýne sa ocitol v decembri 1773. Dobrodružné príhody a najmä neuveriteľná životaschopnosť Karla Jettinga zaujali podľa legendy aj anglického kráľa. Panovník ho prijal, strávil s ním vraj niekoľko hodín, kedy si vypočul jeho životný príbeh. Asi mu uveril, keďže o niekoľko mesiacov neskôr Jettinga vymenoval za konzula vo francúzskom meste Marseille.

Do mesta však vôbec nedorazil, pretože počas búrky na mori loď zajali piráti a Jettinga vysadili z lode na malom, neobývanom ostrove.

Tam strávil skoro dva roky, až kým ho nezachránila náhodou plávajúca loď okolo. Na jar 1784 bol späť v Londýne. No Jettingova družka, Angličanka Elle, zomrela počas jeho ostrovného dobrodružstva. Mali spolu údajne aj syna, ktorý žil vo Viedni a poskytol otcove zápisky po jeho smrti viedenskému vydavateľovi.

Až úspešná kniha podnietila bratislavskú radnicu k stavbe pomníka

Sedem rokov po smrti K. Jettinga (1797) vyšla knižka od neznámeho autora s názvom: „Der ungarische Robinson, oder Schicksale und wunderbare Abendteuer Karl Jettings, eines geborenen Ungars” (slov. Uhorský Robinson, alebo Karl Jetting, vynikajúci dobrodružný osud jedného rodeného Uhra). Kniha o Jettingovi vyšla aj v maďarskom jazyku v roku 1926 a románového spracovania sa dočkala aj v roku 1964.

Jettinga objavil pre Bratislavu nanovo archivár Ovidius Faust v roku 1944, keď uverejnil článok, ktorým upozornil, že ide o zaujímavú postavu z 18. storočia. Nie všetci však pripisujú autorstvo knihy Prešporský Robinson K. Jettingovi.

V prvom vydaní knihy z roku 1797 chýba totiž meno autora a text sa kryje s Jettingovými memoárovými zápiskami len čiastočne (vo viedenskom vydaní sa podpísal na úvod textu Verfasser, v preklade vydavateľ).

Kniha ale podnietila to, že sa Prešporčania začali o Jettinga zaujímať. Zistili, že je pochovaný na Ondrejskom cintoríne a na jeho hrobe je len jednoduchý, drevený kríž. Preto mu v roku 1844 prešporská mestská rada postavila náhrobok, aby si mesto uctilo slávneho rodáka. Je to pieskovcový náhrobný kameň, blízo vchodu do cintorína, hneď za súčasným gréckokatolíckym kostolom.

Reliéf zobrazuje plachetnicu na rozbúrenom mori. Pri boku náhrobného kameňa je kotva. Na náhrobku bol aj nemecký nápis, dnes už čiastočne zničený. Je na ňom napísané: „Na spomienku na tomto cintoríne odpočívajúceho Karla Jettinga, prešporského Robinsona.”

Či naozaj Karl Jetting aj žil, sme sa dodnes nepresvedčili. Nikto z archívnych písomností zo Slovenska, Rakúska a Anglicka, kde sa zdržiaval najdlhšie, dodnes nedohľadal, či bola táto postava historicky skutočná. Jetting môže byť totiž len literárnym hrdinom, tak trochu na spôsob nemenej slávneho, celkom fiktívneho Járy Cimermana.