Jaroslav Vrábeľ bude naozaj chýbať. Ako novinár aj dobrý človek

Nielen pre košickú novinársku obec je to veľká strata. V tunajšej pomerne úzkej novinárskej komunite každý každého pozná a bez ohľadu na konkurenciu sa tu prelínajú osobné a pracovné vzťahy. Buď sú rovno priateľské, a keby aj nie, je v nich rešpekt. A Jaro ho mal. Pomáhal aj v prípadoch, keď bola jeho pomoc zdanlivo neviditeľná. Napríklad zariadeniu Oáza – Nádej pre život, ktoré dáva druhú šancu ľuďom bez domova.

Hlavne komunálnym politikom vedel rafinovane dávať otázky tak, že im pravidelne vystúpil pot na čelo. Nečudo, triafal klinec po hlavičke a bolo ťažké odpovedať. Mal som tú možnosť a česť zažiť ho ako šéfredaktora a zároveň kolegu. Dokázali sme spolu prebrať veci presne, jasne, a pritom pokojne. Aj prehodiť reč, že čo a ako. Pochváliť, ak sa článok podaril. Ak niečo nevyšlo, pokojne vysvetlil, kde je problém. Vôbec nie je klišé napísať, že spolupráca s ním mi dala veľa. A aby som nezabudol, Jaro bol Furčan. Z vedľajšej ulice. Aj preto mi bude chýbať.

„Nemôžem tomu uveriť. Jaro, bol si skvelý kolega. Sedeli sme vedľa seba v redakcii Korzára šesť rokov. Nikdy nezabudnem na tvoj úsmev, na povzbudenie, na tvoje telefonáty s predstaviteľmi mesta, ktorým si vždy vedel opatrne a zároveň veľmi exaktne vysvetliť, kde urobili chybu. Nikto nikdy nepochyboval, že vieš, čo robíš, tvoja rozhľadenosť, pedantnosť a tvoj briskný humor boli pre mňa hnacím motorom. Správa o tvojom odchode sa ma veľmi dotkla. Ďakujem za všetky rady a za skvelý novinársky vzor. Nikdy nezabudnem. Rodine vyjadrujem úprimnú sústrasť,“ zaspomínala si na Jara kolegyňa Zuzka Bérešová, ktorá s Jarom Vrábeľom pracovala niekoľko rokov.

Jarov náhly odchod je šok. Ostane tu po ňom prázdne miesto. Ostáva len vyjadriť úprimnú sústrasť rodine a najbližším kolegom.