Možno ich vztiahnuť na Veľký piatok, keď Ježiš prežíva neskutočné muky pri bičovaní a ukrižovaní. Muky také veľké, že dnes si ich už ani nevieme poriadne predstaviť. Muky, po ktorých sa chvela zem, chrámová opona sa roztrhla vo dvoje, zatmelo sa slnko a mŕtvi vychádzali z hrobov.
Dá sa ich vztiahnuť na veľkonočné ráno, keď ženy a učeníci prichádzajú k hrobu a celí zmätení utekajú a nevedia viac, len konštatovať, že Ho tam niet.
No paradoxne, ono sa to celé udialo už vo štvrtok, keď Ježiš povedal, vezmite, toto je moje telo, toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás na odpustenie hriechov.
Táto obeta sa opakuje každý deň v tisíckach chrámoch po celom svete. U nás aj u vás, nech žijete kdekoľvek.
Kristus vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval. Východní veriaci počas veľkonočnej liturgie tieto slová opakujú niekoľkokrát.
A Ježiš sa nás už na Zelený štvrtok pýta: Už chápeme, čo nám urobil?
Trojdnie je za nami a možno si niekto povie, či sa to dá vôbec pochopiť. To všetko ale vykonal Boh! Niekto, kto stvoril celý tento svet. Niekto, kto má v rukách takú moc, že si to ani nevieme predstaviť.
Tieto tri dni, to je maximum bolesti. Ale aj nádej. Lebo nech sa stane čokoľvek, Kristus vstal z mŕtvych.
Naozaj chápeme, čo nám urobil?
Myslím, že celkovo to pochopíme, až keď raz uzrieme jeho tvár. Dovtedy nám neostáva nič iné, len žasnúť nad silou týchto troch dní, ktoré zmenili chod dejín.
