Nový film Kolaps: príbeh o občianskej vojne v USA, ktorý sa zatiaľ nestal

Vizionárske predstavenie s ultra násilím, ktoré môže (ale aj nemusí) mať čo povedať, no skvele vyznie na obrom domácom TV systéme.

Ja som našiel vo filme Občianska vojna toto: Ide o myšlienkový experiment o novinárskej etike, odohrávajúci sa v budúcich USA. Pripomína klasické filmy o západných novinároch mapujúcich kolaps cudzích krajín, ako napríklad: The Year of Living Dangerously, Salvador, Under Fire, a Welcome to Sarajevo.

Nemá síce silu, presvedčivosť a nadčasovosť kultovej snímky Apocalypse Now, (F.F. Copolla) či majstrovského diela Full Metal Jacket od S. Kubricka, ale je dostatočne presvedčivý, aj znepokojujúci. A ak si spomenieme na nedávny útok časti Američanov na Biely dom, nie je až tak úplne utopický.

Kolaps je hlavne reálnym portrétom mentality „čistých vojnových“ reportérov. Tých „divných“ ľudí, ktorí sa skoro nezaujímajú o vysvetlenie udalostí, ktorých sú svedkami, a ktoré zaznamenajú. A často ani necítia potrebu ich analyzovať.

Sú tam, aby tam boli a aby vec zachytili. Hlavne okamžite: slovom, zvukom, videom, fotografiou. Vecne, sucho, stroho, občas aj bez zbytočných emócií, ktoré si ani nemôžu dovoliť. Sú totiž čo najbližšie. V prvej línii, kde ide denne o život.

Tieto typy obsedantných vojnových korešpondentov sa po čase už zriedka vracajú domov, lebo žijú vo vojne. A asi aj pre vojnu.

Je to ešte povolanie, alebo už aj diagnóza? Ťažko posúdiť, ak ste tam s nimi neboli. Hlavnými postavami Kolapsu sú štyria novinári. Film ich predstavuje medzi tými, ktorí sa javia ako bojujúce policajné sily oficiálnej vlády a násilní členovia opozície. Kirsten Dunst hrá Lee, legendárnu bielu fotoreportérku.

Tá spolupracuje s juhoamerickým reportérom menom Joel (Wagner Moura). Obaja pracujú pre Reuters a majú radi Sammyho (Stephen McKinley Henderson), staršieho afroamerického novinára, ktorý píše pre to, čo zostalo z New York Times. Musia sa dostať k prezidentovi USA, aby s ním spravili rozhovor. Za akúkoľvek cenu.

Ak sa chcete zamýšľať nad presahom námetu Kolapsu, mali by ste si spomenúť aj na to, že štát Texas volí väčšinovo republikánov v národných voľbách. Kalifornia volí demokratov. No to nie je celá pravda. Severná Kalifornia je stále viac kontrolovaná technologickými miliardármi. 

A veľká časť strednej a východnej Kalifornie sa prikláňa k republikánom a nenávidí kalifornských demokratov natoľko, že obhajujú oddelenie častí pobrežnej Kalifornie od Kalifornie. Dokonca vravia o tom, že by sa chceli stať nezávislou krajinou.

Ako veľmi ešte musí vygradovať nenávisť medzi oboma nezmieriteľnými tábormi, aby sa siahlo po zbraniach? Stačí na to nezvládnutý problém s emigrantami z Mexika? Alebo čosi iné, ešte radikálnejšie? Nejaký nový konflikt rozdeľujúci USA aspoň na dva tábory?

Ako sa môže v krajine, ktorá si o sebe namýšľa, že je kolískou demokracie, hovoriť o bývalom prezidentovi ako o fašistovi? Viete, ako až veľmi sa má svet báť, ak sa karta otočí a Amerika si zvolí zasa Trumpa? A čo ešte urobia dovtedy bábkovodiči Bidena?

Snímka Kolaps sa nesnaží o diagnostiku toho, čo trápi dnešnú Ameriku. Napokon, bola by to tak zložitá práca, že by vydesila aj samotného Sigmunda Freuda. Film treba pozerať úplne bez predsudkov.

Už len preto, že nemá ambície drukovať ani jednej z dvoch politických síl, čo hýbu Amerikou. Anglický režisér Garland totiž nezobrazuje len vraždenie, chaos a zlo, ale postaví svojich hrdinov (a s nimi aj diváka) aj pred číre, absurdné, šialené (a politicky nešpecifikované) zlo.

To cez neznámeho ozbrojenca (Jesse Plemons) vypočúva vystrašenú skupinu novinárov (dve belošky, černoch, Juhoameričan, aziat) so všetkou drzosťou rasistickej bielej svine, ktorá sa sadisticky vyžíva v tom, akú má neobmedzenú moc s nabitým samopalom v ruke. Koľko je podobných psychopatov v armádach sveta?

Film je presvedčivý a nadčasový aj v tom, že si rovnako strašné situácie môžeme predstaviť a premiestniť kdekoľvek do sveta, kde sa bojuje. Či už na Ukrajine, v Gaze, alebo v nejakom lokálnom africkom konflikte.

Možno nám pomôže si uvedomiť, že to, čo sa v spomenutých krajinách deje, nie je len suchá štatistika denných správ, každodenne upravovaných cenzúrnymi zásahmi propagandy, ale holá realita, kde umierajú tisícky ľudí. Úplne zbytočne, úplne bezcieľne, len aby splnili rozkazy svojich veliteľov a výzvy svojich (možno úplne pomýlených) vodcov.

Nie, vojna nie je mier a smrť nie je jeden level počítačovej hry, ktorú si reštartujeme zajtra zas. A v ktorej sme nesmrteľní. Akákoľvek vojna, a aj tá občianska, je totálne a fatálne zlyhanie najvyšších politických špičiek. Tak vo filme Kolaps, ako aj v ešte nenatočenom filme o genocíde na Ukrajine, v Gaze či v Mjarmansku.

Kolaps nie je špekulatívna fikcia, keďže čosi podobné sa vo svete deje desaťročia. Ocenil som ho ako príbeh o novinároch, ktorých krajina sa rúti do záhuby, no oni sa stále naháňajú za príbehom a sú ho odhodlaní dolapiť. Aj keby ich mal zabiť.

Je najvyššou povinnosťou rozprávača, či novinára povedať, čo sa stalo? Alebo si vybrať stranu konfliktu a zobrazovať veci cez prizmu ich morálky? Túto odpoveď si musíte dopovedať vy – diváci! Hoci je asi len dilemou súčasnej žurnalistiky.