Nech žije 1. máj a zmysluplná práca

Vyzdobené námestia a na nich tribúni. Pracujúci ľud, jednotné roľnícke družstvá, kytice kvetov, oslava mieru a napĺňanie predsavzatí. Okrem toho… 

Jedinečná oslava 1. mája, ako sa ukázalo neskôr, bola v roku 1986. Pár dní predtým rachol Černobyľ a my pod nepriznaným nukleárnym mrakom vzdávali sme hold práci – veď všetko, čo človek má, len práca dáva statočná. 

Taký bol 1. máj, pesničky, básničky a voľný deň. Neviaže ma k nemu žiaden sentiment, jedine smútok za detskými rokmi, ktoré sú pre mňa takou dávnou minulosťou ako vyhynuté dinosaury. 

Neviem, ako to vnímate vy, no zdá sa, že 1. máj si po roku 1989 ešte stále nenašiel nový obsah. Oslavovať prácu tým, že sa človek môže vyvaľovať v posteli hoci aj celý deň, je prinajmenšom cynické. 

Občas sa 1. mája pokúsili zmocniť politici, no širšia odozva u „pracujúcich más“ nenastala. 

Čo už, povzdychne si človek, narobím sa ešte dosť, deň voľna treba len a len vítať. 

Áno, vieme o ťažkom údele robotníkov v Chicagu aj o štrajkoch, o vykorisťovaní robotníkov a boji za osemhodinový pracovný čas koncom 19. storočia. 

Komu patrí 1. máj?

Aj ja si hľadám nový obsah tohto sviatku. Aby súvisel s prácou, ale zmysluplnou, aby práca bola sviatkom, a nie sviatok prácou…

A tu chcem dať do pozornosti svätého, ktorý patrí tomuto dňu. Jozef, robotník, Máriin manžel, Ježišov pestún. Príma chlap, obetavý pracant, tesár, skrátka zrobený muž, ktorý vie, čo je správne, a vie sa za to postaviť. Chráni svoju rodinu, stará sa o tých, čo sú mu zverení. Aj keď mnohým veciam nerozumie, robí to, čo je správne. Nemáme o ňom veľa správ, ale pohoda Nazaretskej rodiny sa viazala aj na jeho dôveru, ktorú mal k Bohu.

Úcta k svätému Jozefovi bola najskôr medzi východnými kresťanmi, západ si ju osvojil až okolo ôsmeho storočia. Briti sa pýšia, že svätého Jozefa uctievali ešte skôr, ako sa s ním stotožnil celý latinský svet. 

Podľa prameňov, stredovekí svätci ako Vincent Ferrer, Brigita Švédska či Bernardín Siensky podporovali jeho kult a úctu k nemu aj z dôvodu, že v tej dobe bol v stredovekých mystériách, teda divadelných hrách, zobrazovaný ako nemožný chlap, ako postava, ktorá tieto hry odľahčovala. 

Svätá Terézia z Avily bola jeho veľkou propagátorkou a zasvätila mu aj kláštor. Potom sa svätého Jozefa ujali aj pápeži. Pápež Gregor XV. zadefinoval sviatok svätého Jozefa ako prikázaný, Klement XI. vyhlásil svätého Jozefa za patróna cirkvi a nakoniec pápež Pius XII. „pridelil“ svätému Jozefovi robotníkovi 1. máj.

Svätý Jozef je patrónom robotníkov, tesárov, prokurátorov a je tiež patrónom dobrej smrti. Preto pod jeho záštitou fungujú nemocnice a útulky.

Tiež meno Jozef bolo v dávnejších časoch veľmi frekventované. Bol to silný patrón. Tí starší určite s úsmevom dosvedčia, že na Jozefa bolo aj na Slovensku oveľa viac osláv než na 1. mája. A hlavne úprimných. 

Pracuj, nech nájdeš pokoj

Ale naspäť k práci. „Ora et labora“ bolo heslom stredoveku. V preklade „Modli sa a pracuj“. To je heslo nielen svätého Benedikta, ale určuje poriadok celého stredoveku.

Práca je prirodzená, neklamným znakom je, že prenikla aj do frazeológie. „Bez práce nie sú koláče“, „Kto nepracuje, nech neje“, „Najprv práca, potom pláca“. 

Arabské príslovie hovorí: „Život má svoj koniec, práca nikdy.“ Práca je často liekom na bolesť duše, potvrdzuje to iné príslovie z Ázie: „Trebárs aj plač, ale pole or!“ Pekné je aj „Zlato poznáš v ohni, človeka v práci.“ Japonci sa na to pozreli z inej strany a vyšlo im toto: „Nič nerobiť a pracovať môže iba poštová schránka.“ Číňania v tom tiež majú jasno, ale sú sebavedomí: „Ak roľník prestane pracovať, aj cisár zomrie od hladu.“

Goethe hovorí: „Pracuj len, radosť príde sama od seba.“ Aj Komenský to krásne sformuloval: „Skutočný život je život činný. Záhaľka je hrobom človeka zaživa.“ „Mnoho tvoriť, málo troviť,“ tým sa nám z hlbín dejín prihovára Ľudovít Štúr. 

Nech žije 1. máj, nech žije zmysluplná práca a nech nás motivuje svätý Jozef!