Slepota, samota a chudoba veľkého slovenského kňaza a básnika Janka Silana

Silan patril k najplodnejším autorom svojej generácie. Bol to človek, ktorý veril v Boha, v človeka a v silu poézie.

Dnes sa síce nečíta, no vzápätí sa možno spýtať aká poézia sa číta, a či sa vôbec nejaká poézia číta… Dnes nie je čas na poéziu, zvlášť to platí pri intímnej lyrike. 

Jarmočná poézia prekvitá ako v každom čase, zmocnili sa jej raperi a sú v tom neprekonateľní. Ale to je iný príbeh.

Osobne som sa s dielom Janka Silana dostal do styku ešte ako študent slovenčiny, a teraz po rokoch vďaka hudobnému projektu Janko Silan – živý básnik, na ktorom som participoval. S priateľmi sme zhudobnili niekoľko jeho básní. 

Tak sa nám otvorilo okno do života tohto muža, ktorý nemal ľahký život. Mnoho jeho básní je už prekonaných. Slová, ktoré v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia pôsobili novátorsky a sviežo, dnes voňajú patinou. Kto má tú odvahu a drzosť, môže si ich preložiť do jazyka dneška a uvidí, že Silanove básne majú stále výpovednú silu a fungujú.

Keď sa začnete o niečo hlbšie zaujímať, začnú sa diať pekné náhody a vzácne stretnutia. V nitrianskom antikvariáte Pod vŕškom som rozprával príbeh o Silanovom pohrebe, ktorý je zachytený perom jedného z jeho priateľov. Je tam opísaný rok 1984 a pohreb kňaza Janka Silana, na ktorý prišli nielen jeho priatelia, ale aj „nepriatelia – tajní“, ktorí pohreb a ľudí na ňom monitorovali. Tí boli preto nesvoji, ošívali sa, a vtedy prišlo na pohreb sebavedomo „stopäťdesiat Rómov v bielych košeliach“, ktorí sa prišli odvážne rozlúčiť so svojím milovaným farárom, ktorý medzi nimi a inými veriacimi nikdy nerobil rozdiely. 

Toto je presne ten moment, aký očakávate od pohrebu farára a básnika, moment, ktorý by sa dal sfilmovať a zostal by vám v pamäti ešte veľmi dlho.

Janko Silan napísal o svojom pohrebe: „Pre mňa bude najvyšším zadosťučinením, keď nad mojou rakvou pobožné ženy bez plaču a povznesene budú spievať tú dlhú mariánsku pesničku, ktorá sa začína: Často ja spomínam teba, Mária, koľko si na svete trpieť musela pre svojho Syna, by naša vina jeho svätou krvou zotretá bola…“

V správnej chvíli sa rovnobežky prepoja

Vtedy sa v tom kníhkupectve ozval istý pán a hovorí: „Ja som na tom pohrebe bol. Môj otec tam rečnil.“ 

A kto rečnil na Silanovom pohrebe? Predsa Pavol Strauss, jeden z najväčších slovenských intelektuálov 20. storočia, lekár a spisovateľ, esejista, prozaik. Pán, ktorý sa ozval, bol jeho syn, doktor Jozef Strauss. 

„Pošlem vám otcov príhovor, ktorý otec prečítal na Silanovom pohrebe.“

O pár dní mi prišiel email so spomínaným príhovorom. Nájdeme tam aj tieto vety: „Janko Silan rozdával plným priehrštím živým i neživým priateľom z pokladov svojho vnútra, z neutíchajúceho prameňa lásky. Nebol bohatierom postavou, ale svojou charakternosťou bol heroickým zjavom v tejto charakterovo rozkolísanej dobe. Bol osobnosťou opantanou dojemnou atmosférou poetickosti. Bol nezabudnuteľnou milovaniahodnou originálnou a svojskou postavou. A tento obraz z neho si zachováme…

 Nebýval si v metropole, ale periférne od nej. Áno, tvoje važecké sídlo bolo zemepisne definovanou metropolou láskavého priateľstva, zdroj originálnej nápaditosti a vysunuté predmostie do budúceho sveta ducha, dobra, poézie a lásky.“

O pár dní na to si Pavol Strauss do denníka poznamenal v súvislosti s odchodom Janka Silana do večnosti: „Zas je pustejšie vo svete slovenskom.“ 

Bože môj, prečo si ma opustil

Janko Silan, vlastným menom Ján Ďurka pochádzal z obce Sila pri Nitre. Podľa toho si zvolil aj umelecké meno. Od detstva mal podlomené zdravie, bol takmer slepý. Jeho choroba bola aj prekážkou jeho kňazskému povolaniu. Traduje sa, že ho odmietol biskup Vojtašák prijať do seminára, a on si v Spišskej kapitule sadol na schody a tak veľmi plakal, že sa biskup vrátil a do seminára ho prijal. 

Bol farárom vo Važci. Ako čítame v jeho listoch a spomienkach, bola to veľmi ťažká pastorácia. Veľmi málo farníkov a veľká chudoba. 

Pozoruhodná je kniha Dom opustenosti. Kniha má zvláštnu temno-tajomnú poetiku. V kapitole Po polnoci píše o svojej samote, o svojom zápase: „Pane Bože, poviem ti to úprimne: Keby som sa stal biskupom (čo teda nikdy nebude) len toto heslo by som si dal do svojho erbu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil.“

Píše tam aj o svojej ťaživej každodennosti v takmer úplnej slepote: „Po tom recitáli z osvetleného javiska nemohol som, nevidel som trafiť na tie schodíky, ktorými sa vchádza k tmavým sedadlám obecenstva z osvetleného javiska. I vyskočilo na javisko jedno dievčatko a chytilo ma za rameno a viedlo ma ako slepého žobráka a ja som kráčal isto a pevne ako kráľ za ustavičného potlesku prítomných. Napokon sa nežne a tíško dievčatko opýtalo: Kdeže sedíte? Mám to odrátané na stupne, je ich jedenásť. A keď som jej poďakoval a sadol si, nikto v tej tme nemohol vidieť moje slzy. Padali ako teplý májový dážď. Pane, maj so mnou trpezlivosť aspoň Ty!“   

V súvislosti s Jankom Silanom čítame teda hlavne o jeho ťažkom živote kňaza a básnika, no Silan podľa jeho priateľov bol dobrým spoločníkom a dynamickým človekom.

Ján Goč v roku 1998 na neho spomína, že keď jeden z príslušníkov tajnej polície provokačne zvesil zo steny jeho fary kríž, Silan ho vyzval, aby ho zavesil naspäť, inak za seba neručí. Na to mu príslušník ŠTB povedal: „Pán farár, vy by ste nás tuším najradšej vystrieľali.“ Janko Silan na to zareagoval: „Ja? Vy sa vystrieľate sami.“

Inokedy dostal provokačnú otázku, či si myslí, že Stalin je spasený. Na ňu odpovedal: „Ako to mám vedieť. Stalin predsa veľmi dobre vedel, ako sa ľutuje. Bol predsa vychovaný v seminári.“ Tu Silan narážal na fakt, že Stalin chcel byť pôvodne pravoslávny duchovný. 

Dielo Janka Silana je rozsiahle. Stojí za to poobzerať sa po jeho veršoch, alebo po próze Dom opustenosti a za pozornosť stoja aj jeho preklady z nemčiny. Kto má chuť sa modliť s týmto katolíckym kňazom, môže vziať do ruky jeho Hymny, ktoré by si tiež zaslúžili zhudobniť. 

V dňoch15. a 16. júna bude vo Važci spomienková slávnosť na tohto veľkého ducha svojej doby. Všetci ste pozvaní. Nielen spomínať na človeka, ktorý tu kedysi bol, ale hlavne na jeho dielo, ktoré pretrvalo, na krásu, ktorú zakódoval do svojich básní.