Po tom, čo dikastérium pre náuku viery vydalo dokument s názvom Dignitas infinita, ktorý opätovne potvrdil učenie cirkvi o rozdieloch medzi mužmi a ženami a pápež František (aj keď trochu hrubým slovníkom) zopakoval učenie cirkvi o tom, že prijímanie homosexuálov do seminárov je problém, vidno zasa v Ríme kroky akoby opačným smerom.
Homosexuáli v seminároch
Začnime pri prijímaní homosexuálov do seminárov a pripomeňme, že pápež za zatvorenými dverami povedal talianskym biskupom, že je proti takejto praxi, pričom použil výraz, ktorý by sa dal do slovenčiny preložiť ako "buzerantstvo," tak to aspoň prekladali anglosaské médiá, u nás sa spojenie preložilo ako "teplošstvo". Či prvé, či druhé - od Františka to prekvapilo.
Nasledovali rozhorčené reakcie viacerých LGBT organizácií, ospravedlnenie hovorcu Vatikánu a interpretácie, že pápež, pre ktorého nie je taliančina materinským jazykom, nevedel, že použil hanlivé slovo.
„Pápež nikdy nemal v úmysle uraziť alebo vyjadriť sa homofóbnymi výrazmi a adresuje svoje ospravedlnenie tým, ktorí sa cítili urazení použitím výrazu, o ktorom informovali iní,“ uvádza sa vo vyhlásení Vatikánu.
Tu sa to však neskončilo.
Začiatkom týždňa totiž talianske noviny Il Messaggero uverejnili príbeh dvadsaťdvaročného mladíka, ktorý zaslal pápežovi Františkovi dlhý e-mail. Sťažoval sa v ňom, že ho pre jeho homosexuálnu orientáciu nevzali do seminára. Zároveň podľa agentúry CNA požiadal pápeža, aby cirkev prehodnotila svoj zákaz prijímať do seminára homosexuálne orientované osoby, ktorý predtým potvrdila aj inštrukcia Kongregácie pre katolícku výchovu z roku 2005.
Mladík zo severného Talianska pápežovi okrem iného napísal, že chce upozorniť na príbehy mnohých, ktorí „tak ako ja žijú na okraji cirkvi, často sú nútení skrývať sa, aby mohli byť začlenení do spoločenstva, alebo sú nútení zaplatiť vysokú cenu odmietnutia za to, že sú úprimní“.
Svätý Otec mu odpovedal ručne písaným listom, v ktorom uviedol, že „niektorí ľudia považujú cirkev za colnicu, a to je hrozné. Cirkev by mala byť otvorená pre všetkých. Brat, pokračuj vo svojom povolaní," napísal mu Svätý Otec. Ten ďalej odsúdil klerikalizmus, na ktorý sa mladík sťažoval a napísal mu, že „Ježiš volá všetkých, všetkých“.
„Tento list mi dal nádej,“ uviedol pre noviny mladý muž, ktorý dodal, že „teraz pre neho seminár nie je iba nesplneným snom.“
Kniha Jamesa Martina
Prakticky hneď na to sa v médiách po celom svete objavila správa, že pápež František napísal predslov ku knihe dúhového kňaza, jezuitu Jamesa Martina.
Kniha s názvom Poď von: Vzkriesenie Lazára a prísľub najväčšieho Ježišovho zázraku, ktorá práve vyšla v taliančine a na jeseň sa má v kníhkupectvách objaviť jej anglická verzia, už medzitým stihla čeliť kritike.
Martinova interpretácia biblického zázraku vzkriesenia Lazára je totiž podľa viacerých komentárov podaná spôsobom, ktorý možno považovať za povzbudenie pre ľudí z LGBT prostredia, aby „vyšli“ a „prijali“ svoju sexualitu.
Martin celé znenie predhovoru uverejnil aj v jezuitskom časopise America, ktorého bol donedávna šéfredaktorom a stále je tam vplyvným členom redakcie. V jeho prvej časti pápež František opisuje jezuitu ako „autora mnohých ďalších kníh, ktoré poznám a vážim si ich“. Následne chváli knihu ako „stále fascinujúcu a nepredvídateľnú,“ pričom vyzdvihuje, že autor dokáže „oživiť biblický text“.
Druhá časť je duchovnejšia a zaujímavejšia. V nej pápež píše: „Keď som čítal starostlivé argumenty a exegézy biblistov, ktorých [autor] cituje, napadlo mi, ako často sa nám darí pristupovať k Písmu s 'hladom' človeka, ktorý vie, že to slovo je naozaj Božím slovom“.
"Skutočnosť, že Boh ‚hovorí‘, by nás mala každý deň trochu rozochvieť. Biblia je skutočne potravou, ktorú potrebujeme na zvládnutie nášho života. Je to 'milostný list', ktorý Boh poslal – od dávnych čias – mužom a ženám žijúcim v každom čase a na každom mieste," píše Svätý Otec a dodáva:
„Zakorenený pevne v ignaciánskej tradícii nás otec Martin uvádza priamo do príbehu tohto Ježišovho priateľa. Aj my sme jeho priateľmi – 'mŕtvymi', akými niekedy sme pre svoje hriechy, zlyhania a neveru, skľúčenosti, ktorá nás odrádza a drví nášho ducha. Ježiš sa takmer nebojí priblížiť sa k nám – aj keď „smrdíme“ ako mŕtvola, ktorá bola tri dni pochovaná."
Dodajme, že James Martin je v cirkvi kontroverznou postavou, pretože sa roky otvorene zasadzuje za údajné práva homosexuálov. Krátko pred kanonizáciou svätého Johna Henryho Newmana verejne špekuloval o tom, či Newman nebol homosexuál.
Martin je taktiež veľkým zástancom kontroverzného dokumentu Fiducia supplicans, ktorý umožňuje neliturgické požehnávanie homosexuálnych párov a vážne rozdelil katolícku cirkev.
Mimochodom, britský portál Catholic Herald k tomu dodáva, že vo svete sa množia sťažnosti veriacich na tento dokument. Ponosujú sa, že ho (aj v prípade Martina) zneužívajú na schvaľovanie sexuálnej aktivity, ktorú cirkev tradične považuje za morálne neprípustnú.
Kardinál Fernández v odpovedi takéto zneužívanie odmietol, no označil ho za „menej závažné v porovnaní so sexuálnym zneužívaním klerikmi“. Kardinál pre španielske média povedal, že „hoci najzávažnejšie prípady [zneužívania Fiducia supplicans] možno nahlásiť miestnemu biskupovi, nemyslím si, že by sme mali organizovať honbu na čarodejnice“.
Nominácie kardinálov
Tretí krok sa týka troch nových mien vo vedení dikastéria pre náuku viery. Tento úrad má momentálne plno práce s riešením problémov, ktoré vyvstali po publikovaní už spomínaného dokumentu Fiducia supplicans. Prefekt dikastéria a autor textu dokonca kvôli nim vycestoval do Egypta, aby sa pokúsil obnoviť ekumenický dialóg s tamojšou koptskou pravoslávnou cirkvou. Tá v reakcii na prijatie dokumentu zastavila dialóg s Vatikánom, hoci predtým mali tieto dve cirkvi veľmi dobré vzťahy.
Nové nominácie taktiež vzbudzujú rozpaky. Ako píše uznávaný vatikanista Edward Pentin, všetci traja nominovaní obhajovali morálne učenie cirkvi a manželstvo medzi mužom a ženou.
No kardinál José Tolentino de Mendonça, prefekt dikastéria pre kultúru a vzdelávanie, bol podporovateľom Marie Teresy Forcades i Vila, bývalej rehoľnej sestry známej presadzovaním „queer teológie“ a teologickou obhajobou argumentácie v prospech práva na potrat, ktoré je podľa nej „zlučiteľné s evanjeliom“.
Mendonça napísal predslov k jej knihe Všetci sme rôzni, v ktorej podľa CNA bývalú benediktínku chváli za „odvážne poukazovanie na rozpory a hľadanie alternatív výkladu, ktoré podporujú zlom v zmysle a civilizácii“. Ona zas v tom istom roku (2016) vystúpila na prezentácii Mendonçovej knihy.
Mimochodom, Teresa Forcades je sama osebe veľmi zaujímavou osobou. Okrem teológie totiž vyštudovala aj medicínu a religionistiku, má tituly z univerzity v Barcelone a z Harvardu a jej skepticizmu spojenom s vakcináciou počas pandémie koronavírusu sa venoval aj New York Times.
Poďme však k dikastériu pre náuku viery. Druhý nominovaný, kardinál Marcello Semeraro, prefekt Dikastéria pre kauzy svätých, je taktiež spojený so snahami o akceptáciu homosexuality. Podľa Pentina vraj premenil "svoju diecézu na talianske hlavné mesto katolíckeho hnutia homosexuálov," keďže každoročne hostí Fórum talianskych LGBT kresťanov, čo je skupina usilujúca sa o úplnú akceptáciu homosexuality v cirkvi.
Semeraro tiež napísal predslov ku knihe istého talianskeho kňaza s názvom Možná láska – homosexuálne osoby a kresťanská morálka a podporil právne uznanie homosexuálnych civilných zväzkov, aj keď CNA dodáva, že podľa neho by nemali mať rovnaké postavenie ako manželstvo.
Napokon je tu arcibiskup Bruno Forte z Chieti-Vasto v Taliansku, ktorý bol zodpovedný za časti o homosexualite v kontroverznom predbežnom dokumente prvej synody o rodine z roku 2014, ktorý sa podľa Pentina "pokúšal otvoriť dvere akceptácii homosexuálnych vzťahov v cirkvi". A tiež bol podľa toho istého autora „významným hlasom, ktorý sa zasadzoval za väčšiu inklúziu a rešpektovanie homosexuality a práv homosexuálov v cirkvi“.
Ako sa na to celé pozerať? Kritik by povedal, že cirkev spravila v otázke sexuálnej identity dva kroky dopredu a tri dozadu. Optimista, že dôležitejšie ako gestá sú oficiálne dokumenty, ktoré prichádzajú z Vatikánu.
Konečné rozhodnutie medzi týmito dvoma interpretáciami, prípadne hľadanie inej cesty už ponechajme na čitateľovi.